Friedrich Dürrenmat už v roku 1986 napísal: „Divadlo nie je v kríze, svet už divadlo nepotrebuje. Ani umenie – to sa ocitlo na okraji sveta, skutočnosť prekonala všetko.“
Friedrich Dürrenmat to napísal vo svojej rodnej slobodnej krajine v čase, kedy sa jeho dramatické a literárne diela nemohli v mojej rodnej neslobodnej krajine – v Československu – ani vydávať, ani hrať. A to len preto, že Dürrenmatt odsúdil okupáciu mojej krajiny vojskami krajín Varšavského paktu v roku 1968 a podporoval svojich kolegov, ktorí boli v komunistickom Československu prenasledovaní a väznení.
Tri roky po jeho skeptickom výroku padol symbol rozdelenej Európy – Berlínsky múr. Prvý raz som stál pred tým monštrom v roku 1967. Býval som vo východnom Berlíne v lacnom hoteli neďaleko hraničného prechodu Bahnhof Friedrichstrasse, z okna som videl múr, ostnaté drôty, strážne veže. Potreboval som zavolať kolegom z Freie Universität v západnom sektore. Zišiel som do hotelovej haly, podal som recepčnému telefóne číslo a požiadalo ho, aby ma spojil. „Das ist doch unmöglich!“ oznámil mi rezolútne. Keby kolegovia z Freies Universität boli prišli k múru z druhej strany, mohol som na nich z okna izby zakričať, ale zatelefonovať som im nemohol. Zapol som televízor: západoberlínske kanály boli zablokované. Na čiernobielej obrazovke snežilo. George Orwell ako vyšitý.
Tú absurditu som poznal aj z domu. Kúsok za Bratislavou boli na rakúskej hranici rovnaké ostnaté drôty, mínové polia a strážne veže. Len rakúsky televízny signál sa nerušil.
Zato sme my Česi a Slováci boli vo svojej rezervácii celkom poslušným spoločenstvom. Žilo nás tu 15 miliónov, z toho bol milión osemstotisíc dospelých občanov v komunistickej strane. Viac členov komunistickej strany v pomere k počtu obyvateľov bolo iba v Rumunsku. Chartu ´77 podpísalo 1800 občanov. Pomer komunistov a chartistov bol teda 1.800 000 : 1800, teda 1 : 1000! Otázka znie: boli sme tak výrazne „revolučne ľavicoví“ alebo až tak „prakticky oportúnni“ s totalitným režimom? Zrejme to druhé – podľa hesla „S vrchnosťou treba byť zadobre“. Skrátka: nijakí hrdinovia. Skôr zbabelci, alebo – povedané dnešným slovníkom – realistickí pragmatici.
Ale v tej krajine realistických pragmatikov, kde nefungovalo mnohé, čosi predsa len – hoci nie „masovo“ – fungovalo: umenie a špeciálne divadlo. Citovaný výrok Friedricha Dürrenmatta z roku 1986: („Divadlo nie je v kríze, svet už divadlo nepotrebuje. Ani umenie – to sa ocitlo na okraji sveta…“) nielen v tom roku 1986, ale ani v rokoch predtým, neplatilo. A neplatilo to nielen v ČSSR, ale ani v susednom Poľsku, či Maďarsku, ba ani v NDR. Už v tom roku 1967, keď som nemohol z východného do západného Berlína telefonovať, ale vďaka prebúdzajúcej sa „pražskej jari“ som mohol cez Bahnhof Friedrichstrasse prechádzať, divadlá v západnom Berlíne neboli väčšmi zaujímavé ako vo východnom Berlíne, divadlá v Československu neboli menej inšpirujúce ako v Poľsku. Stačí len spomenúť mená ako Besson, Langhoff, Kantor, Swinarski, Grotowski, Wajda, Jarocki, Radok, Krejča, Grossman.
Divadlo sa v komunisticky „regulovanej“ spoločnosti v šesťdesiatych, sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch správalo neraz „nadštandardne“ slobodne a otváralo témy, ktoré boli ešte v päťdesiatych rokoch tabu. Spoločnosť prežívala zlomy: od represií k liberalizácii, od demokratizácie k okupácii, od štrajkov k vojenskému puču; premiéry boli neraz zakazované (od Mickiewiczových Dziadov cez Havlovu Záhradnú slávnosť až po Lasicovu a Satinského dramatizáciu Bajzovho románu z 18.storočia René mláďenca príhodi a skúsenosťi), divadlá boli občas likvidované a častejšie administratívne manipulované, ale umenie – a divadelné umenie v živom kontakte s divákom celkom špeciálne – nebolo ani na okraji ani v kríze. Pred Činoherným klubom v Prahe spali ľudia v spacích vakoch na chodníku celú noc pred zahájením predpredaja na ďalší mesiac.
Napriek všetkým obmedzeniam, cenzúre a ideologickej kontrole bolo divadlo počas komunistického režimu – aj vďaka živému kontaktu s obecenstvom – platformou pre verejný diskurz. Otváralo zásadné témy: vzťahu jednotlivca a spoločnosti, reflektovalo falošné národné mýty, spochybňovalo podenkové autority, nastolovalo základné existenciálne otázky. A bolo žánrovo veľmi pestré: od inteligentného a poetického kabaretu aký pestoval Semafor v Prahe či Lasica a Satinský v Bratislave až po rituálne divadlo Grotowského či Kantora v Poľsku.
Timothy Garton Ash povedal: „Európa je patchwork. Každá národná a subnárodná kultúra má svoje špeciality a krásy. Každý, aj najdrobnejší jazyk halí jemný, po stáročia zrejúci rozdiel spôsobu života a myslenia.“ A tak ako sa komunistickej ideológii, ktorú sa sovietska moc usilovala naoktrojovať okupovanej východnej a strednej Európe, nepodarilo „zglajchšaltovať“ kultúry jednotlivých takzvaných „socialistických“ štátov, tak sa netreba obávať „zglajchšaltovania“ národných kultúr v zjednocujúcej sa Európe. Ani sovietske tanky vo východnom Berlíne, v Budapešti a v Prahe, ani vojnový stav v Poľsku nezlikvidovali kultúru týchto krajín. O to absurdnejšie je obávať sa, že sa tak stane teraz. Sloboda a rôznosť si neprotirečia, práve naopak.
Po rozpade Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993), chopila sa v mojej krajine moci nacionalistická politická garnitúra, ktorá sa snažila umenie – a celkom špeciálne divadlo – dostať pod „kontrolu“. Ministerstvo kultúry nastolilo „pyramídový systém“ ovládania kultúrnych inštitúcií, masovo vymieňalo riaditeľov a nemilosrdne začalo používať ekonomické nátlakové páky, aby umlčalo napríklad kritické alternatívne divadelné súbory. Po rokoch komunistického panstva sa už v „svojráznych“ demokratických pomeroch pokúsilo o slovenský variant „thatcherizmu“. Ekonomické páky kombinovalo s ideologickou propagandou: repertoár Činohry SND bol napríklad ostro kritizovaný ako kozmopolitický, neslovenský, úpadkový – ten slovník pripomínal slovník propagandy z päťdesiatych rokov alebo slovník z obdobia tzv. „normalizácie“ po okupácii 1968. Kultúrna verejnosť sa vzbúrila. V Bratislave vzniká Otvorené fórum „Zachráňme kultúru“ združujúce divadelníkov, filmárov, spisovateľov, výtvarníkov, pracovníkov múzeí a galérií, vedcov, vysokoškolských učiteľov a študentov. Konfederácia odborových zväzov Slovenska podporí požiadavky Fóra „Zachráňme kultúru“, na demonštrácii Fóra v Bratislave sa zúčastní vyše desaťtisíc ľudí, petíciu Fóra podpíše tridsaťtisíc občanov, vo februári 1996 vstúpi do štrajku 14 divadiel, a keď moc stále nie je ochotná splniť požiadavky Fóra, obsadia 10.marca umelci budovu Ministerstva kultúry a ich štrajk podporí dokonca aj prezident republiky.
V nasledujúcich voľbách nacionalistická garnitúra prehrá voľby, Slovensko vstúpi do EÚ a do NATO, tento rok aj do eurozóny – stáva sa takzvanou „štandardnou demokratickou krajinou“. Štandardnou aj v tom zmysle, že „verejnoprávne“ inštitúcie ako rozhlas a televízia sú „usmerňované“ nominantmi vládnúcich strán, že pred divadlami – ani v Prahe, ani v Bratislave – už nečakajú diváci v spacích vakoch na chodníku kým sa otvoria predpredaje vstupeniek (a to nielen preto, že existuje internet), že komerčná zábava získava výraznú prevahu nad kumštom, že herci už nenocujú na chodbách ministerstva, ale v pohodlných posteliach televíznych sitcomov, že politika je otvorene machiavelistická a Havlove niekdajšie tézy o „nepolitickej politike“ a „politike ako praktizovanej mravnosti“ sú verejne na smiech.
Bezprostredne po páde komunizmu sa v roku 1990 konalo v Bratislave sympózium na tému ETIKA a POLITIKA. Po takmer desaťročí sa na tom istom mieste konalo sympózium na tému KULTÚRA a POLITIKA. Kultúra nahradila v názve konferencie etiku, ale v akom zmysle? Ako opozitum politiky? Ako synonymum etiky? – To je otázka! Etika je synonymom morálky, o kultúre a umení to neplatí. Môžeme hovoriť o fašistickej alebo komunistickej kultúre a umení, ale termíny „fašistická etika“ alebo „komunistická etika“ sú zjavne contradictio in adjecto.
Ale KULTÚRA a SLOBODA? Ako súvisia? Má kultúra väčší zmysel a významnejšie postavenie v slobode alebo v neslobode? A aká kultúra? Ak existujú ostrovy slobodnej kultúry v neslobode, môžu mať obrovský zmysel. Môžu rozleptávať a deštruovať neslobodu. Už len tým, že nie sú konformné, že nie sú uniformné, že sú skrátka iné.
Ale čo neslobodná kultúra, konformná kultúra, posluhujúca kultúra v neslobode? Odpoveď dávajú obrazy a sochy hitlerovského či stalinského, fašistického či komunistického realizmu. Tie obrazy a sochy nie sú iné ako režimy a ideológie, ktoré ich splodili.
Ale čo kultúra v slobode? Môže byť absolútne slobodná – a teda môže byť aj absolútne konformná, absolútne konzumná, absolútne „trhová“. To je jej šťastie i prekliatie v slobode.
Berlínsky múr ešte stále existuje. Už nie ako múr, ale iba ako symbolická stopa v dlažbe. Môžeme ju považovať za symbol, za ornament, za súčasť dlažby, alebo aj za umenie. Každý ako chce a každý inak. Môžeme ju prekročiť, pošliapať, ale aj nevšimnúť si ju. V tom spočíva naša sloboda. Dôležité je jedno: že nás pritom nikto nezastrelí.