Je to vôbec možné? Horúca americká jeseň – podľa vzoru arabskej jari – rozbíja pra-vieru Západu, ekonomický vzor American way! Je možné, že na volanie Occupy Wall Street počúvajú nielen mladí ľudia v ďalších amerických štátoch, ale aj v Londýne a Vancouveri, Bruseli a Ríme, Frankfurte a Tokiu?
A protestujúci neprichádzajú len zdvihnúť hlas proti zlému zákonu alebo v nejakej inej osobitnej veci, volajú proti samotnému systému.
Foto: Louisa Gouliamaki / AFP / Getty Images
To, čo sa ešte nedávno volalo trhová ekonomika a už znovu je to kapitalizmus, sa ocitlo pod drobnohľadom a pod paľbou fundamentálnej kritiky. Prečo je svet odrazu ochotný počúvať, keď si Occupy Wall Street robí nárok hovoriť v mene deväťdesiatich deviatich percent prevalcovaných proti jednému percentu profitujúcich?
Osobné skúsenosti časti oných deväťdesiatich deviatich percent si môžete prečítať na stránke WeAreThe99Percent: “tých, čo v realitnej kríze prišli o domy, tých, čo tvoria nový prekariát. Tých, čo si nemôžu dovoliť zdravotné poistenie. Tých, čo sa musia zadĺžiť, aby mohli vyštudovať.”
“Nie tí prebytoční” (Zygmunt Bauman), “nie vylúčení, nie proletariát, ale stred spoločnosti protestuje na verejných priestranstvách.”
To delegitimizuje a destabilizuje systém.
Iste, globálne finančné riziko nie je (ešte) globálnou finančnou katastrofou. No mohlo by sa ňou stať. Tento katastrofický kondicionál je tajfúnom udalostí, ktorý vtrhol doprostred spoločenských inštitúcií každodenného života ľudí v podobe finančnej krízy – bez pravidiel, mimo územia ústavy a demokracie, s výbušnou náložou nepriznanej neznalosti – splachuje doterajšie orientačné koordináty.
Zároveň tým pádom môžeme zažívať čosi ako osudové spoločenstvo deväťdesiatich deviatich percent. To naznačujú prudké zlomy finančných kriviek, ktoré nám na svojich osemprúdových diaľniciach dávajú pocítiť previazanosť svetov. Ak skrachuje Grécko, bude to znamenať, že už nebude istý môj nemecký dôchodok? Čo to vôbec znamená, že štát skrachuje? Pre mňa?
Kto by si bol pomyslel, že práve naduté banky budú prosiť o pomoc chatrné štáty a že tieto štáty, čo sú chronicky na mizine, v ďalšom kroku dajú katedrálam kapitalizmu dispozícii astronomické sumy? Dnes to vie každý. Čo neznamená, že tomu hocikto rozumie.
Táto anticipácia globálneho finančného rizika prenikajúca do kapilár každodenného života je jednou z veľkých mobilizácií 21. storočia. Pretože tento typ ohrozenia je všade lokálny a musí byť vnímaný ako kozmopolitická udalosť, ktorá vytvára existenciálne krátke spojenie medzi vlastným životom a životom všetkých.
Takéto udalosti sa zrážajú s pojmovým a existenciálnym rámcom, v ktorom sme doteraz rozmýšľali o spoločnosti a politike, spochybňujú ten rámec znútra a pritom narážajú na veľmi rozdielne kultúrne, ekonomické a politické predpoklady a kontexty; a tak, v závislosti od toho, sa globálny protest lokálne diferencuje.
Finančné toky – nie obchodné vzťahy a výrobné podmienky ekonomiky, ale len tieto nové digitálne finančné transakcie, ktoré v reálnom čase krúžia okolo celej zemegule, niektoré krajiny vynášajú do výšky a potom zasa nechajú spadnúť – exemplárne odkazujú na nový druh dynamiky protestov v spoločnosti svetového rizika.
Pretože globalizované finančné riziká sú čímsi ako objektívna demonštrácia pomerov proti nim samým. Ľudia pod tlakom núdze absolvujú akýsi bleskový kurz rozporov finančného kapitalizmu v spoločnosti svetového rizika. Mediálne spravodajstvo odhaľuje radikálne oddeľovanie tých, čo riziká vytvárajú a majú z nich zisk, od tých, čo musia znášať ich následky.
V krajine kapitalizmu zákona džungle, Spojených štátoch, sa formuje hnutie kritické voči kapitalizmu – to je ďalší nepredstaviteľný okamih!
Hovorili sme neuveriteľné!, keď padol Berlínsky múr. Neuveriteľné!, keď sa 11. septembra 2001 Twin Towers v New Yorku rozpadli na prach. A bolo neuveriteľné, keď s pádom Lehman Brothers prepukla globálna finančná kríza.
Čo znamená neuveriteľné? Najprv tu bola tá kabaretná konverzia: bankár a menedžer, najfundamentálnejší trhoví fundamentalisti, volajú po štáte. Politici ako Angela Merkel a Peer Steinbrük, ktorí ešte nedávno prevolávali na slávu neregulovanému kapitalizmu, pod rúškom tmy či hmly zvesia vlajku a svetonázor a vymenia za čosi ako štátny socializmus pre bohatých.
A nikto nevie, čo naordinovaná terapia v skutočnosti spôsobí. My všetci – čiže tých 99 percent – sme súčasťou ekonomického veľkoexperimentu, ktorý sa na jednej strane pohybuje vo fiktívnom priestore viac či menej nepriznanej nevedomosti – keďže má zabrániť niečomu, čo v žiadnom prípade nesmie nastať – tak pokiaľ ide o nasadené prostriedky ako aj o vytúžené ciele, ale na druhej strane má tvrdé dôsledky pre všetkých.
Môžeme rozlišovať rôzne formy revolúcií: štátny prevrat, triedny boj, občiansky odpor a tak ďalej. To všetko globálne finančné nebezpečenstvá nie sú, no s politickou výbušnosťou stelesňujú omyly ešte včera platného finančného kapitalizmu, ktorý si práve pre svoje víťazné ťaženie a rysujúcu sa katastrofu žiada reflexiu a korektúru. Tieto nebezpečenstvá sú ako kolektívny návrat toho, čo bolo vytesnené: neoliberálna sebaistota sa musí dívať na vlastné chyby.
Iste, ekonomické krízy sú staré ako trhy samy a už od Svetovej hospodárskej krízy roku 1929 je známe, že finančné kolapsy môžu mať katastrofálne následky – a to práve v politike.
Inštitúcie založené po druhej svetovej vojne na základe dohody z Bretton-Woods boli v tomto zmysle myslené ako globálne politické odpovede na globálne ekonomické problémy, a to, že fungovali, bolo dôležitým kľúčom k vzniku štátov európskeho blahobytu.
Ale od sedemdesiatych rokov, a ešte viac po páde komunistickej konkurencie na východe, sa tieto regulačné inštitúcie začali odbúravať a nahrádzať čiastkovými ad hoc riešeniami. Globálne finančné riziká, ktoré sú hrozbou pre ľudí po celom svete, vytvárajú nové nedobrovoľné politizácie. V tom je ich tajnička – politická aj intelektuálna.
Globalita znamená, že tieto riziká postihujú všetkých a všetci sa považujú za postihnutých. Nedá sa povedať, že by to už tým vznikalo spoločenstvo a že by to spoločenstvo konalo; to by bol trochu prenáhlený záver. Existuje však čosi ako vedomie krízy, živené rizikom, a to práve tento spôsob spoločného ohrozenia predstavuje: čosi ako nový kolektívny osud.
Spoločnosť svetového rizika – ako ukazuje výkrik 99 percent – môže v kozmopolitickom momente získať reflektujúci pojem seba samej. To bude možné, keď sa objektívna demonštrácia pomerov bude dať pretransformovať proti sebe samej na globálne hnutie Occupy, v ktorom prevalcovaní, frustrovaní a fascinovaní, čiže viac menej všetci, vyjdú na virtuálnu alebo skutočnú ulicu.
Z čoho však vzniká moc a bezmoc hnutia Occupy? Tým, že sa s ním solidarizujú aj burzové žraloky to ešte byť nemôže. Globálne finančné nebezpečenstvo a jeho politické a spoločenské následky vzali neoliberálnemu kapitalizmu legitimitu. Dôsledok: asymetria moci a legitimity.
Veľká moc a nízka legitimita na strane kapitálu a štátov, a malá moc a vysoká legitimita na strane karnevalovo protestujúcich. Túto nerovnováhu by mohlo využiť hnutie Occupy na vynútenie svojej ústrednej požiadavky – globálneho zdanenia finančných transakcií proti úzkoprsosti národných štátov, a pritom v skutočnosti v ich záujme.
Na presadenie tejto robin-hoodovskej dane by muselo exemplárne vzniknúť legitímne a silné spojenectvo medzi globálnymi protestnými hnutiami a politikou národných štátov. To by mohlo umožniť kvantový skok k medzištátnej akcieschopnosti štátnych aktérov v rámci i mimo rámca štátnych hraníc. Ak takáto kľúčová požiadavka odznela už aj z úst spolkovej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, aspoň ako proklamácia, potom má tento cieľ snáď predsa len nejakú šancu.
Ak to zovšeobecníme: vo vedomí globálneho rizika, anticipácii katastrofy, ktorú treba odvrátiť za každú cenu, sa otvára nové mocensko-politické pole. V spojenectve globálnych protestných hnutí a národnoštátnej politiky by sa teraz mohlo dlhodobo presadiť, že nie hospodárstvo dominuje demokracii, ale demokracia hospodárstvu. Hnutie Occupy, čo si dovnútra i navonok kladie ciele, ktoré sú konsenzuálne, by sa tejto zlatej príležitosti mohlo chopiť. Nejde pritom len o kontrolu bankového sektoru, ale aj o spravodlivú daňovú politiku a sociálnu spravodlivosť v transnacionálnom rámci.
Proti rýchlemu záveru, že je všetko beznádejné, možno pomôže len, keď si uvedomíme: hlavní odporcovia globálnej finančnej ekonomiky nie sú tí, čo teraz po celom svete rozkladajú stany na verejných priestranstvách a pred katedrálami bánk, napriek všetkej ich dôležitosti a nepostrádateľnosti. Najpresvedčivejší a najúpornejší odporca globálnej finančnej ekonomiky je sama finančná ekonomika.