Akoby nás, zdanlivo paradoxne, rozdelila až sloboda, demokracia a “láska” k národu
Keď sa politici pletú do dejepisu, zvyčajne je zle – nielen s dejinami.
Pravdaže, aj opak nie je ideálny – takzvaná vláda historikov v Maďarsku po roku 1990 je toho svedectvom, nielen preto, že jej vtedajší minister obrany dnes obdivuje Maďarskú gardu. My sme si po roku 1989 tiež odskúšali politické historizovanie, ale nepoučili sme sa z toho, tak ako sme sa nepoučili z deformovania histórie pred tým rokom zmeny.
Nie je to totiž, žiaľ, nikdy posledný raz, keď politici načierajú do dejinných útrob, aby nám nahovorili, koho si treba, aspoň pre toto volebné obdobie či v lepšom prípade pre tento režim, uctiť, ba rovno ho posadiť na koňa. On sa už nejaký príčinlivý umelec isto nájde, vyrobil už za svojho života niekoľko sezónnych modiel, ba možno ich už má v zásobe.
Skutočnosť, že sa na historizujúcich aktivitách súčasnosti tak vášnivo zúčastňujú naši novonárodovci, ktorých vypeľhal proletársky internacionalizmus, by nebola taká zvláštna, keby toto všetko už nebol recidivizmus, hodný priam zákona trikrát a dosť. Lebo kým po roku 1993 sa hnutie za svojstojný národ akosi ešte dalo pochopiť ako záchranný pás, teda pás zachraňujúci aspoň jednotlivých aktérov, zopakovať si túto scénku po takmer poldruha desaťročí je už, s Marxom hovoriac, fraška.
Iste, v tomto čase imitácie možno vyrobiť dodatočne všetko. Prinajmenšom raz si to už môžu pamätať aj mladší súčasníci, to vtedy, keď sa samozvaní otcovia či skôr krstní otcovia vlasti nechávali odlievať – našťastie len do sadry, akoby predsa len tušili, že dejiny sú v takomto entuziastickom ponímaní len dočasné.
Aj to zakladanie štátu po pätnástich rokoch sa zrejme nie náhodou obišlo bez otca zakladateľa aj ďalších kmotrov. V tom pamätnom čase pred poldruha desaťročím ho totiž nesprevádzala veľká politická kultúra, navyše chýbala osobnosť s mravným kreditom, ktorá by zdôvodnila vznik nového štátu na primeranej duchovnej úrovni. Nemohli to vtedy urobiť vierohodne ani starí, ani mladší národní komunisti (autentickí “buržoázni nacionalisti” už vymierali) či ideologicky starší ľudáci a národní socialisti, vracajúci sa zo svojho bezvýznamného exilu, ani novší insitní, históriu nepoznajúci, práve svoje zväzácke košele prevracajúci novonárodovci. Myšlienkový eklekticizmus a pragmatizmus, ktorý sa bleskove zvrhol na privatizačnú rabovačku, pravdaže, bolo dosť ťažko možné oficiálne položiť do fundamentu nového štátu a žiadať navyše hrdosť na gründerské časy, keď sa únosy občanov nielen diali, ale aj amnestovali.
Realita bola, zdá sa, priveľmi pragmaticko-privatizačná, než aby sa niekto zamýšľal nad tým, čo je ten nový štát, na akých pilieroch je vlastne založený. Dodnes sa nad tým nikto základnejšie nezamyslel a tento deficit je najcharakteristickejší pre naše novodobé vlastenectvo.
Takýto deficit sa však nedá nahradiť žiadnym vládnym, ministerským nariadením či predpisom o hrdosti na dejiny, ani parlamentným vyhlásením o uctievaní otcov či praotcov národa. Takýto deficit sa dá vyrovnať skôr kritickým štúdiom našej minulosti, kritickým, to jest nezávislým od ideológií, strán, politiky. Aj to je jeden z výsledkov novembrovej zmeny.
Dejiny, nielen slovenské, pravdaže, neprebiehajú iba hrdinsky, ale aj a najmä všedne, teda nehrdinsky, prispôsobivo, neraz zbabelo. Užili sme si ich aj v tom 20. storočí, ktorého sme mnohí ešte pamätníci, keď sme si výdatne zakolaborovali so všetkými šiestimi či siedmimi štátmi a režimami. Aj preto by sme sa zrejme radšej identifikovali s tými starými Slovákmi, o ktorých veľa nevieme, ako s tými novými, o ktorých si voľačo pamätáme.
Inak, ľudia sa prispôsobovali vždy, nielen Slováci, ale v dejinách 20. storočia isto neúrekom. Prispôsobovania bolo v nich nepochybne viacej ako toho odboja, rebélie, ktorú nám – nie náhodou – zosobňuje zbojník.
Keby sme ho totiž, toho hrdinstva, odbojníctva mali na rozdávanie, nemali by sme dnes problémy s vyrovnávaním sa s nedávnou minulosťou, ktorú by sme radšej vymazali z našej pamäti. S minulosťou, v ktorej, ako hovorí Václav Havel, “každý bol tak trošku obeťou, každý bol trošku spolutvorcom režimu”, keď, ako píše maďarský spisovateľ Péter Esterházy vo svojom poslednom, až na dreň komunistického režimu siahajúcom románe, nielen kádárovský, ale i, ak chcete, husákovský socializmus “fungoval s naším súhlasom (s nepatrnými úškrnmi a ksichtením)”. Chápem, že to nemusí byť predmetom obdivu, ale v dejepise, i školskom, by to chýbať nemalo.
Na Slovensku v tom čase normalizačnom, teda necelom dvadsaťročí do roku 1989, nebolo lídra ani lídrov, nebola vízia, bol skôr podzemný zápas katolíkov o slobodu vierovyznania, nepodzemný, ale ani nie nadpozemský zápas reformných komunistov, ktorí dvadsať rokov snívali, ale tiež iba snívali svoj obrodný sen o návrate k myšlienke socializmu s ľudskou tvárou, bolo úsilie ekológov, ktoré malo na svojom relatívne úzkom priestore reálne najviditeľnejšie črty protirežimovosti (ako vždy, teda aj dnes) a bolo ešte tichšie úsilie salónnych demokratov, intelektuálov, ktorí sa verejne pokúšali roztlačiť priestor pre slobodné myslenie a umenie v medziach zákona, či aspoň trochu ich prekračovať. (A tých asi najväčšmi môže škrieť, že sa nedokázali skôr pridať k disentu, že sa, skrátka, trochu minuli s veľkými dejinami, hoci pre ich zmenu vari niečo urobili.)
Na Slovensku táto “zmeska”, ktorá sa dovolávala starých priateľstiev ľudákov, reformných i menej reformných komunistov, environmentalistov i salónnych demokratov a intelektuálov spôsobila, že dnešný turčiansky luteránsky moralizátor ešte včera (doslova) bozkal chlpatú ruku členovi komunistického úvé, že sa stierali hranice medzi obeťami a páchateľmi, že sme sa, ako už neraz, vedeli “dať dokopy” takrečeno naprieč spoločnosťou, že sme si často dokázali pomáhať (koľkým “prenasledovaným” aj prenasledovaným tak napríklad naozaj pomohol člen politbyra Miroslav Válek či iný člen úvé Vladimír Mináč, aj to by vari mohlo byť položené na váhy dejín, prinajmenšom ich osobných).
Aj my by sme mohli nakrútiť niekoľko seriálov na tému Ako sme si pomáhali, hoci možno viac dielov by mali tie s témou Ako sme sa udávali. Oba seriály by sa mohli vysielať striedavo pod spoločným názvom (identickým s názvom vynikajúcej knihy Slavenky Drakuličovej Ako sme prežili komunizmus, lebo naozaj sme si pomáhali a zároveň sa udávali, či aspoň držali pod krkom).
Nemuselo by to mať farbu slovenskej trikolóry (a propos, do roku 1989 vskutku – pre vojnové konotácie – tabuizovanej!), aj keď v rámci normalizačného Československa bolo Slovensko naozaj krajinou, kde sme si asi pomáhali viac ako Česi, ktorí sa vo svojom príslovečnom radikalizme ostro diferencovali na páchateľov a obete, napokon aj počet disidentov o tom čosi svedčí, nehovoriac o tom, že slovenská intelektuálna a umelecká elita bola v tom čase reálne homogénnejšia, držala viac pospolu (no nie z nejakých nacionalistických dôvodov) ako česká, diferencovaná veľmi ostro na oficiálnu a disidentskú, samizdatovú a exulantskú.
V tomto sme sa – vtedy! – zdá sa, naozaj dokázali dať dokopy. Nepriateľ – nesloboda, totalita – bol predsa len spoločný. Akoby nás, len zdanlivo paradoxne, rozdelila sloboda, demokracia (dnes sa ukazuje, že by to mala byť najmä “láska” k národu).
Sloboda zas Čechov, naopak, čo ako dve desaťročia ostro rozdelených, predsa len spojila či aspoň tak patologicky nerozdelila. Nebola by to márna téma na hlbšiu reflexiu o našej schizofrenickej duši, keby dnes obe jej polovice neboli tak zablokované, keby tu znova neboli, tak ako do roku 1998, dve Slovenská, ktoré fakticky vôbec nekomunikujú (nemyslím teraz na politiku).
Dnes, vyše osemnásť rokov po novembri, sme nielen na Slovensku v mravnej kríze, ktorá nás našla (tak to už zrejme v dejinách chodí) akosi sama od seba a ako zvyčajne nepripravených.
Isto aj preto, že sme sa neprepracovali ani k minimálnej katarzii, že sme sa prirýchlo a prilacno prehupli z ríše zla do ríše trhu (v ktorej sa ako ryby vo vode cítia protagonisti tej prvej), hoci, chvalabohu, aj do ríše demokracie (v ktorej sa zasa predsa len lepšie cítia tí biedni intelektuáli či iní pochybovači, ktorí neboli šťastní predtým, ale nemajú často dôvod vyskakovať od radosti ani dnes). Aj preto však, že sme sa v tom komunistickom štyridsaťročí tak premiešali, aj preto, že niet toho lustračného zákona či ústavu zločinov komunizmu a národného socializmu, ktorý by dal veci na poriadok, po ktorom neznalci dejín vždy túžia, žijeme v traume, na ktorú je liekom skôr umenie, intelektuálna reflexia ako naháňanie lustrátov či amatérske hľadanie otcov a praotcov národa.
Bývajú v dejinách situácie, v ktorých sa národ a spoločnosť musia kriticky dištancovať od svojej minulosti. Užili sme si to v 20. storočí výdatne: po roku 1918, keď sme zavrhli monarchiu, uhorský politický systém, po roku 1939, keď sme zavrhli režim, ideológiu prvej československej demokratickej republiky a “zvolili” sme totalitu fašistického menšieho zla, po roku 1945, keď sme odvrhli slovenský štát, po roku 1948, keď sme zavrhli takpovediac všetko v mene inej totality – diktatúry proletariátu, po roku 1970, keď sme revitalizovali komunistický režim na – oproti päťdesiatym rokom – mäkšej, ale normalizačne poklesnutejšej úrovni napriek formálnej federácii, po roku 1989, keď sme opäť zavrhli všetko, hoci aj za pomoci komunistov, či dohodnutej zmeny, ktorú mnohí dlho nechápali, po roku 1993, keď sme zavrhli obdobie posledných troch rokov, a svojím spôsobom aj po voľbách roku 1998, keď vlastne došlo k zmene režimu. Teraz, po roku 2006, akoby sme chceli oživovať tie horšie stránky z reflexie minulosti všetkých režimov dokopy.
V takejto historickej kucapace však intelektuál už nechce skúmať zločiny komunizmu, fašizmu, ale ani kapitalizmu, feudalizmu, kolaborácie, udávania, kompromisov, oportunizmu, ani príčiny hrdinstva, mučeníctva en bloc, chce skôr pochybovať – predovšetkým o sebe, jednotlivo, individuálne, osobne. Skúmať, kde boli hranice jeho strachu, pre ktoré robil kompromisy, ale aj kde sa ich snažil a dokázal napriek všetkým limitom prekonávať. Intelektuál, umelec, na rozdiel od tých miliónov, ktoré si užívajú v lepšom prípade vytúžený konzum, toto svedectvo – aj tým hluchým a slepým miliónom – stále dlhuje, hoci mu ony naň už vopred kašlú.
Inak, pravdaže, ten novodobý romantický záujem o našu minulosť, čo ako anachronický, by konečne mohol iniciovať to, čo nám tak nástojčivo už dlho chýba: skutočne kritickú diskusiu o zmysle našich dejín. U nás, ak sa niekedy jej náznaky objavili, mali vždy politický či konfesionálny ráz. Neboli spormi o interpretáciu, ale o manipuláciu dejín.
Akoby tak bola pre naše dlhé dejiny stále charakteristická krátka pamäť.