Foto: ČTK
Vynikajúci švajčiarsky spisovateľ Max Frisch vo svojich memoárových záznamoch spomína, že do politiky, zjednodušene povedané, vstupujú zvyčajne ľudia – myslel, pravdaže, na mužov – keď rezignujú na sex, domýšľajúc Frischa, keď im zjavne politika nahrádza sex. Odhliadneme od toho, že Max Frisch nerátal celkom s takou banalitou, akú v politike predstavujú peniaze a prihliadajúc na skutočnosť, že ani teraz – tak ako vtedy – sa tieto hypotézy empiricky či štatisticky nepotvrdili, zdá sa, že toto kritérium nemusí byť pri posudzovaní politických aktivít úplne zanedbateľné.
Napríklad vtedy, keď môže ísť o životné základy spoločnosti, priamo jej oporné stĺpy. Nemožno sa preto čudovať, že v takýchto vypätých situáciách niekedy dochádza k predčasnému výronu a vyvrcholeniu zároveň, hoci inak je tento svet, ako vraví skúsený Švajčiar, skôr doménou neschopnosti. Dobre však je, že sme stále v strehu, aby sme sa mohli postaviť – do zápasu, lebo triedny, pardon, nacionálny nepriateľ nespí. Čaká len na naše zlyhanie.
My však nezlyháme, netreba mať obavy. My tým našim rodákom ponúkneme tiež nejaké náhrady, najlepšie mýty, ktoré nás opäť izolujú, zatvárajú, a nie otvárajú, spájajú. Preto sme radi zvečnili zásluhy Andreja Hlinku, politika nielen kontroverzného, ale aj konfrontačného, ktorý spájal v lepšom prípade a v lepšom období možno asi tretinu národa. Škoda, že sa nedožil prvého slovenského štátu, vtedy by ho iste volilo 99,9 percenta, tak ako jeho odvekých nepriateľov komunistov po roku 1948.
Je isto výdobytkom parlamentnej demokracie, že sa aj o interpretácii dejín hlasuje, hoci už sa mohla nájsť aj forma najvyššej demokracie – referendum. Lebo obraz dejín v hodnotení parlamentu je asi naozaj zredukovaný, žiadal by sa širší pohľad ako sto päťdesiatich vyvolených. Ako k tomu príde tých päť a pol milióna občanov, že sa ich na takú základnú vec nikto neopýta!
Lebo politici, a v ich šľapajach, žiaľ, aj mnohí historici, už menili dejepisy za uplynulých deväťdesiat rokov prinajmenšom šesť-sedem ráz a zdá sa, že koniec tejto ich svojvôle je v nedohľadne, hoci ľud sa, ako je známe, nemení. A ten by iste rád videl v takom zákone i mená ďalších – Milana Hodžu, Vavra Šrobára, Jozefa Tisu, Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka, Alexandra Dubčeka, a v čakárni sú už Vladimír Mináč i Vladimír Mečiar, možno i Václav Klaus, o starom TGM nehovoriac, všetci, a mnohí ďalší, napokon aj v mestečkách a dedinách sa zaslúžili o slovenský národ i štát, vari najmenej ten Edvard Beneš, beznádejný milovník čechoslovakizmu v českej podobe, ktorého dekréty sa nám stále tak páčia. Na Štúra si už pritom nikto nespomenie, hoci ten, bez zákona, vydupal slovenský národ takmer spod zeme!
Inak však politické znásilňovanie dejín v zjednotenej demokratickej Európe už je nielen provinčný anachronizmus, nielen deformovanie dejín, ale aj nebezpečný prostriedok rozoštvávania spoločnosti a národov navzájom. A to už je prinajmenšom dôvod na zamyslenie sa. Neprepadajme však beznádeji, nie sme v tom jediní, možno sme len trochu smiešnejší a najmä vulgárnejší.
A keď sme už pri “otcovi národa”, ktorého chceli vnútiť aj ostatným sirotám luteránskym či neznabožským, vari by bolo načim si pripomenúť na slová dvoch Hlinkových učeníkov či obdivovateľov, zhodou okolností z jedného ľudáckeho košiara, aby bolo zreteľné, že dejiny naozaj nie sú čierno-biele. Ani ich aktéri. Spisovateľ Tido J. Gašpar, vo svojich nedávno vydaných pamätiach, ktoré písal po návrate z vyše dvadsaťročného povojnového kriminálu, spomína, že Andrej Hlinka štátnopoliticky bol skutočne verným čechoslovákom, že miloval Československú republiku, že keď zomrel, “nacionalistická mládež”, ako pekne nazýva radikálnych mladoľudákov, sa netajila tým, že “v Hlinkovi zomrel posledný čechoslovák”. A aby to nebolo dosť, minister vnútra a veliteľ Hlinkovej gardy Šaňo Mach už roku 1940 na stretnutí kultúrnych pracovníkov (tento žáner v politike nevymiera) tvrdil, že od Bernoláka po Hlinku boli všetci vlastne národní socialisti, a Štúr dokonca bol Hitlerom 19. storočia.
Aj z jedného politického tábora sa teda možno o Hlinkovi dozvedieť dve úplne protichodné hodnotenia. A my sme sa z takého rôznorodého, aký predstavuje slovenský parlament, dozvedeli jedno! Aké povznášajúce, hoci stále tvrdím, že na Andreja Hlinku má historicky legitímne a nikým nespochybniteľné právo iba jediný dedič – kresťanskí demokrati.
Keď som nedávno počúval jedného z najvyšších ústavných činiteľov, premiéra mojej krajiny, ako sa dušoval, že vo veci tzv. Benešových dekrétov je hrdý a nikdy nedovolí ich spochybnenie, vyzeralo či počúvalo sa to tiež takmer hrdo, naši rodáci museli byť veľmi spokojní, že majú tamhore také zastatie, hoci, pravdu povediac, nebolo k nemu treba tak veľa odvahy či nebodaj hrdosti.
Dekréty prezidenta republiky, ako vieme my právni či historickí vzdelanci, teda riadne zákony, predstavovali svojho času nástroj na dokončenie zápasu s nacizmom, na denacifikáciu a obnovu demokracie v Československej republike, ktorá, hoci limitovaná, trvala potom necelé tri roky. Aj keď sú už po česko-slovenskom prijatí ústavnej listiny práv a slobôd od konca roku 1992 neúčinné, teda naozaj nedotknuteľné, ako to objavili poslanci, patria do historického portfólia právneho vývoja Českej i Slovenskej republiky, ba aj Európy v dobe, keď začala prekonávať dôsledky nacistickej agresie a druhej svetovej vojny a posvätili ich aj víťazné veľmoci. Viaceré z nich, pravdaže, z dnešného hľadiska nazerajúc, nie sú právne či eticky čisté, ale nemožno ich meniť, v preklade: nemožno sa ich vskutku dotýkať, ani vtedy nie, keď o kolektívnej vine či, jemne povedané, nútenej migrácii máme dnes už trochu odlišnú mienku.
Stavať sa však teraz, keď tieto dekréty historicky expirovali, vyhasli, do pozície ich neochvejného obrancu je trochu účelový, navyše donkichotský zápas s veternými mlynmi. Priznať si však, že viaceré z týchto dekrétov boli v historickom kontexte čerstvých vojnových hrôz synonymami prostriedkov etnických čistiek, by isto nezmenšilo našu dnešnú hrdosť, nespochybnilo by ich nedotknuteľnosť, len by veci dodalo ľudský rozmer. A priznať si, že sme tento kľúč kolektívnej viny nepoužili na možno oveľa väčší počet vlastných kolaborantov s fašizmom, aký predstavovali u nás v tom čase Maďari, by túto veľkosť našej hrdosti ešte možno viacej povýšilo.
Kolektívne odsúdenie národa bez súdu, len pre etnickosť, je cestou do pekiel aj po takej strašnej vojne, akú privodili svetu Nemci. Opakom však isto nemôže byť kolektívne zabudnutie či transformácia niekdajších páchateľov na dnešné obete, takéto jednoduché dejiny tiež nie sú. V zjednotenej demokratickej Európe, do ktorej sme sa tak chceli dostať, bude však stále menej miesta pre etnickú konfrontáciu či nebodaj pre konflikty, a stále viac, verme, pre spoluprácu a porozumenie, hoci to dnes ešte tak ružovo nevyzerá. O toto, o budúcnosť bez konfliktov by sa mohli starať politici. Ostatok by mohli nechať historikom, intelektuálom, ktorí vedia, že dejepis – aj bez politikov – sám osebe je skôr prekážkou než pomocou integračných snáh. V strednej Európe o tom čosi hádam vieme. Poradiť si s vlastnými dejinami je pri všetkej úcte práca nad sily politikov. A často, žiaľ, aj historikov.
Naši provinční kazimírovia to ešte trochu naozaj kazia (dnes nielen štátu, ale aj jeho premiérovi, aj keď ten sa tvári, že to tak necíti), hoci ich dočasné
úspechy isto nebudú definitívnym víťazstvom. Iba zbytočnou zastávkou na ceste dejinami, ktorá sa dala využiť lepšie. Je škoda, že pod kotol tohto lokálneho pyromanského nadšenia pre konflikty prilievajú svoj olejček aj
politici strán, ktoré by mali byť priam ex offo naprávačmi či hasičmi takýchto patologických vášní.
Aj v politike platí, čo hovorí postmoderna: niet jediného riešenia, sú len rôzne modely. Dokonca možno aj kapitalizmus – aby som uspokojil rady postkomunistických nasledovníkov tiahnucich dnes do boja proti zahraničným vykorisťovateľom (naši vlastní im, ak sú z toho pravého košiara, už neprekážajú) – asi tiež nie je jediným riešením blahobytu pre všetkých. Ale nebol ním ani národný socializmus, hoci má vraj tradíciu od Antona Bernoláka po Andreja Hlinku. Ten prvý, ktorý sa do národnosocialistickej tradície dostal vskutku omylom, by si však možno nejaký zákon zaslúžil, lebo bez neho by ten druhý ani nebol.
Dejiny sú naozaj trochu zložitejšie. A politika asi predsa len nie je celkom náhradka sexu, aj keď v nej možno mať niekedy pocit vyvrcholenia. A majitelia moci sú len dočasnými majiteľmi dejín. Lebo politika v demokracii je našťastie pre občanov dočasnosť priam koncentrovaná. A to je dobre – pre minulosť i budúcnosť.
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME, maďarskom preklade v denníku Népszabadság.