Áno, Le Pen predstavuje hrozbu, ak však všetci podporíme Macrona, neocitneme sa v začarovanom kruhu a nebudeme bojovať proti následku miesto príčiny, pretože podporíme neoliberalizmus, ktorý je vodou na mlyn krajnej pravice?
Foto: Jerome Sessini / Magnum Photos
Titulok komentára v Guardiane, britskom hlase protiassangeovskej a prohillaryovskej liberálnej ľavice, hovorí za všetko: “Le Pen je krajne pravicová revizionistka Holokaustu. Macron nie. Neviete sa rozhodnúť?”
Ako sa dalo predpokladať, samotný článok začína týmito slovami: “Je investičný bankár to isté ako revizionistka holokaustu? Je neoliberalizmus porovnateľný s neofašizmom?” a pokračuje zosmiešňovaním toho, ako podmienečne ľavica podporuje Macrona v druhom kole volieb: “Dám teraz asi hlas Macronovi – ale s VEĽMI ťažkým srdcom.”
Je to najhorší príklad liberálneho vydierania: mali by sme Macronovi vysloviť bezpodmienečnú podporu; čo na tom, že je to neoliberálny centrista, hlavná vec, že je proti Le Penovej. Je to už známy príbeh Hillary verzus Trump: tvárou v tvár fašistickej hrozbe sa všetci musíme zhromaždiť pod jej zástavou (a zabudnúť pri tom, ako brutálne jej ľudia vyšachovali Sandersa a prispeli tým k jej volebnej porážke).
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
To už si ani nesmieme položiť otázku: dobre, Macron je proeurópsky, ale akú Európu stelesňuje? Je to presne tá Európa, ktorej zlyhanie poskytuje živnú pôdu Le Penovej populizmu, anonymná Európa v službách neoliberalizmu. V tom tkvie jadro veci: áno, Le Pen predstavuje hrozbu, no ak všetci podporíme Macrona, neocitneme sa v začarovanom kruhu a nebudeme bojovať proti následku miesto príčiny tým, že podporíme neoliberalizmus, ktorý je vodou na mlyn krajnej pravice? Pripomína mi to čokoládové preháňadlo, ktoré predávajú v Spojených štátoch. Reklamu mu robia týmto paradoxným tvrdením: “Ste zapchatí? Jedzte viac našej čokolády!” – inými slovami, zbavte sa zápchy tým, že budete jesť práve to, čo ju spôsobuje. V tomto zmysle je Macron kandidátom čokoládového preháňadla, ktorý nám ako liek ponúka práve to, čo je príčinou choroby.
Naše médiá predstavujú kandidátov v druhom kole ako politikov, zosobňujúcich dve radikálne protichodné predstavy o Francúzsku: nezávislého centristu proti krajne pravicovej fašistke – to to pravda, no je to skutočná voľba? Le Pen ponúka ženskú, zjemnenú verziu brutálneho protiprisťahovaleckého populizmu (svojho otca) a Macron ponúka neoliberalizmus s ľudskou tvárou s mierne zženšteným imidžom (viď materinská úloha, akú v médiách hrá jeho žena). Čiže otec je out a a ženskosť je in – otázka však znie, aká ženskosť? Ako podotýka Alain Badiou, v dnešnom ideologickom vesmíre sa z mužov stali hraví pubertálni štvanci, zatiaľ čo ženy vystupujú ako tvrdé, dospelé, seriózne, právnické a trestajúce bytosti. Dnešná vládnuca ideológia nežiada podrobenie žien, ale vyžaduje – prosí ich, očakáva od nich – aby boli sudkyňami, administrátorkami, ministryňami, šéfkami korporácií, učiteľkami, policajtkami a vojačkami. V paradigmatických scénach, aké sa dennodenne odohrávajú v našich bezpečnostných inštitúciách, sa žena-učiteľka/sudkyňa/psychologička stará o detinského mladého muža-delikventa. Vytvára sa nový typ ženskosti: chladná, kompetitívna vykonávateľka moci, zvodná a manipulujúca, ktorá potvrdzuje paradox, že “v podmienkach kapitalizmu môžu ženy uspieť viac ako muži” (Alain Badiou). Nevrhá to, samozrejme, na ženy podozrenie, že sú vykonávateľkami kapitalizmu, je to len známka toho, že súčasný kapitalizmus si vytvoril vlastný ideálny obraz ženy, predstavujúcej chladnú administratívnu moc s ľudskou tvárou.
Obaja kandidáti sa hlásia k antisystémovým pozíciám, Le Pen zjavne populisticky a Macron oveľa zaujímavejším spôsobom: prezentuje sa ako outsider, ktorý nie je členom žiadnej existujúcej politickej strany. Práve tým však stelesňuje systém ako taký s jeho ľahostajnosťou voči etablovaným politickým voľbám. Naproti Le Penovej, ktorá reprezentuje skutočný politický zápal a antagonizmus My kontra Oni (od prisťahovalcov po nevlastenecké finančné elity), Macron predstavuje apolitickú, všezahŕňajúcu toleranciu. Často sa hovorí, že Le Penovej politika čerpá silu zo strachu (pred prisťahovalcami, anonymnými medzinárodnými finančnými inštitúciami), no neplatí presne to isté aj o Macronovi? V prvom kole zvíťazil preto, lebo voliči sa báli Le Penovej. Tým sa kruh uzatvára – ani jeden kandidát nemá pozitívnu víziu, obaja sú kandidátmi strachu.
O čo v týchto voľbách, naozaj ide, najjasnejšie vidieť až v širšom historickom kontexte. V Západnej i Východnej Európe pozorujeme znaky dlhodobého preskupovania politického priestoru. Donedávna v ňom dominovali dve hlavné strany, ktoré oslovovali celé politické spektrum: stredopravá strana (kresťanskodemokratická, liberálno-konzervatívna, ľudová) a stredoľavá (socialistická, sociálnodemokratická), a zopár menších strán, ktoré oslovovali užší okruh voličov (zelení, neofašisti, a tak ďalej). V poslednom čase sa však vynára jedna strana, ktorá predstavuje globálny kapitalizmus ako taký; obvykle s relatívne znášanlivým postojom voči potratom, právam homosexuálov, náboženským a národnostným menšinám atď. Proti tejto strane stojí čoraz silnejšia protiprisťahovalecká populistická strana, ktorú na okraji sprevádzajú otvorene rasistické neofašistické skupiny. Exemplárnou ukážkou je Poľsko: po zániku bývalých komunistov sa hlavnými stranami stala “protiideologická” centristicko liberálna strana bývalého premiéra Donalda Tuska a konzervatívno kresťanská strana bratov Kaczyńských. Radikálny stred dnes stojí pred otázkou: ktorá z týchto dvoch hlavných strán, konzervatívcov či liberálov, dokáže presvedčiť ľudí, že stelesňuje postideologickú nepolitiku na rozdiel od druhej strany, ktorú zavrhuje s odôvodnením, že je “naďalej v zajatí starých ideologických prízrakov”? Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa to viac darilo konzervatívcom; neskôr sa zdalo, že navrch má liberálna ľavica. Macron je len najnovším stelesnením číreho radikálneho stredu.
Dostali sme sa tak do hĺbkového bodu našich politických životov: stojíme pred absolútnou pseudovoľbou. Áno, víťazstvo Le Penovej môže mať nebezpečné dôsledky. Rovnako sa však obávam uspokojenia, ktoré prinesie Macronovo triumfálne víťazstvo: všetci si s úľavou vydýchnu, vďaka Bohu, nebezpečenstvo sa podarilo zažehnať, Európa a demokracia je zachránená a my zas môžeme upadnúť do liberálnokapitalistického spánku. No pred nami sa vynára pochmúrna perspektíva budúcnosti, v ktorej sa každé štyri roky budeme panicky báť nejakého druhu “neofašistickej hrozby” a dáme sa ňou vydierať, aby sme hlasovali za “civilizovaných” kandidátov v nezmyselných voľbách, postrádajúcich pozitívnu víziu. Preto sa panikáriaci liberáli, čo nám hovoria, že Macrona nesmieme kritizovať, hlboko mýlia: teraz je správny čas poukázať na to, že nesie spoluvinu na kríze systému. Keď už zvíťazí, bude neskoro, vo vlne sebauspokojenia táto úloha stratí na naliehavosti.
V tejto beznádejnej situácii, zoči-voči tejto falošnej voľbe, by sme mali nabrať odvahu a jednoducho sa zdržať hlasovania. Zdržať sa a začať rozmýšľať. Otrepané heslo “dosť rečí, treba konať” je hlboko klamlivé – je čas na presne opačný prístup: dosť nástojenia na tom, že treba niečo robiť, začnime sa vážne rozprávať, to jest rozmýšľať! Tým myslím aj to, že by sme mali prestať s nekonečným samoľúbym radikálnoľavicovým opakovaním mantry o tom, že v politickom priestore stojíme pred falošnými voľbami a že jediné, čo nás zachráni, je znovuzrodená radikálna ľavica – iste, je na tom niečo pravdy, ale prečo sa takáto ľavica ešte nezrodila? Má ľavica nejakú dostatočne silnú víziu, ktorou by vedela mobilizovať ľudí? Nesmieme nikdy zabudnúť, že rozhodujúcou príčinou situácie, v ktorej sme sa ocitli – začarovaného kruhu Le Penovej a Macrona – je nedostatok životaschopnej ľavicovej alternatívy.