Ako to?
V tej chvíli, v to ráno na vilňuskom letisku, medzi Šeteniai a Petrohradom, v tú stredu 21. septembra 2016, keď sa na svete oslavuje Rad úsmevu a ľudia v kostoloch sa stretávajú v modlitbe za mier, v ten istý deň, keď odišiel Vergílius a v dedinke Vėlučionys pri Vilňuse komando smrti zavraždilo 1150 židovských susedov…
Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum
Tak teda práve v tej chvíli všetko, čo bolo budúcnosťou, ktorá sa len mala začať, prípravou na odlet, notesom husto zapísaným úlohami a práve položenom na písací stôl s výhľadom na údolie rieky Nevėžis, starostlivo posplietanou sieťou myšlienok, snov a túžob, rozhodenou cez horizont čerstvo uvitého hniezda v blízkosti Miłosza, ako rybár, čo sa v noci dôkladne pripravuje na rannú rybačku…
Tak teda práve v tej chvíli naše spoločné plány na cesty do Viedne a ďalej, na spoločne napísané knihy a sympóziá venované pedagogickej duchovnej provincii na poľsko-litovskom pohraničí, plány našej Kastalie, ktorej základy sme už položili a plány spoločného budovania neviditeľných mostov, tých jediných možných, po ktorých môžeme prejsť cez most toho Druhého…
To všetko sa v tej jednej chvíli stalo už len minulým časom, Leonidas?
Tvoje srdce sa zastavilo? Už žiaden pohyb?
Mnohé si dokázal. Bol si spisovateľ, filozof, učiteľ, angažovaný intelektuál, ba aj politik. Bol si dokonalý partner na rozhovor, o čom sme sa neraz presvedčili v Krasnogrude, ale aj pri čítaní Tvojich dialógov s Baumanom či Venclovom. Bol si budovateľom morálnej predstavivosti a pravdy, ktorej hľadanie je totožné s takým konaním, ktorého účinnosť potvrdzujú dejiny.
No náš čas, Leonidas, nie je predminulý. Pripomeniem ti len, ako sme si opakovali, že túto časovú kategóriu remeslo staviteľov nepozná. A tak isto je to aj s tou chvíľou, keď sa zastavilo Tvoje srdce. Okolo Tvojho srdca neustáva pohyb, Leonidas, pohyb, ktorý Tvoje srdce vyvoláva a bude vyvolávať a šíriť bez prestania. Žiadne “bol si”, iba “si”. A len budúce imperfektum, ktoré je koniec-koncov rovnaké ako predminulý čas, pretože čas, zbavený oťaží nutnosti, ktorá nás uzatvára v tom, čo je skončené a minulé, sa začína riadiť vlastnými pravidlami, presahujúcimi smrť.
Úpenlivo prosím, žiadne “bol si”! Táto chvíľa, osudom vpísaná pod dátum 21. septembra, zmenila len jedno: o tom, že si, už nebudú rozhodovať Tvoje neprespané noci, nenapísané knihy a neustávajúce cesty, ale my, Tvoji pobratimovia našej a budúcich generácií, cez ktoré bude prúdiť pohyb Tvojho srdca, my, čo položíme ďalšie základné kamene Kastalie, preložíme a vydáme Tvoje diela, stretneme sa pri rozhovoroch a aktivitách, ktoré budú pokračovaním Tvojho hľadania pravdy, dobra a lásky.
To je tá chvíľa, Leonidas, keď začujeme hlas, ktorý vo sne počul Miłosz a v ktorom mu zaznel “príkaz či výzva v nadpozemskom jazyku: / už svitá na deň / na ďalší deň / urob, čo môžeš…”