Foto: TASR / AP
Prednedávnom som sa vybral na obed do známej ľubľanskej reštaurácie so švédskym novinárom, ktorý priletel do Ľubľany urobiť so mnou rozhovor.
Po niekoľkým minútach sme skonštatovali, že z rozhovoru nič nebude, ak nezačneme na seba kričať, akoby sa každý z nás nachádzal na protiľahlom pahorku alebo na dvoch brehoch širokej rieky; z ampliónov sa totiž rozliehala hudba tak nahlas, že bez kriku sme sa nevedeli dohovoriť ani o tom, čo si objednáme, nehovoriac už o samotnom rozhovore.
Spýtal som sa teda (respektíve – zakričal som) zdvorilého čašníka, či by mohol trochu stíšiť hudbu vo svojom podniku. Čašník zdvorilo zakričal, že niektorí hostia si prajú počúvať hudbu a že by sa urazili, keby ju vypol. Zdvorilo som zreval, že máme na to právo – chcel som vlastne povedať, že ju vôbec nemusí vypínať, len trochu stíšiť, len natoľko, aby som sa so svojím hosťom mohol pokojne pozhovárať. Ale čašníkovi slovo „právo“ pokazilo náladu a veľmi nahlas a nemenej rozhodne odvrkol, že oni, čiže hostia – a istotne aj on – majú právo počúvať hudbu.
Stav sveta
Prekvapilo ma to. Veď prapôvodným stavom sveta je ticho, nie hluk; o porozumenie by mal teda prosiť ten, kto chce počúvať hlasnú hudbu, a nie ten, kto chce mať pri obede pokoj. Ale otázku ticha a hluku sme počas tohto obeda ďalej neriešili, podarilo sa nám totiž čašníka uprosiť, aby hudbu trošku stíšil, nie však natoľko, aby ticho rušilo iných hostí.
Na počiatku bolo ticho. Dnes sa zosilňovače stali vzduchom, ktorý dýchame.
Kompromis, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť v tejto reštaurácii, nie je vždy možný. Pamätám si, že keď som v mladosti cestoval ranným vlakom do Ľubľany, prežíval som každú cestu ako pekelné muky, lebo rušňovodič obľuboval dalmatínsku hudbu, takže každý pondelok, keď som v Maribore nastupoval na vlak, sa hneď o šiestej ráno začínalo: „Dnes večer oslavujeme, vínko do rána pijeme, všetci si veselo spievame, veď sme Dalmatínci“.
Dodnes si pamätám texty, ktoré som sa proti svojej vôli vtedy vo vlaku naučil naspamäť. Pokúšal som sa prehovoriť sprievodcu, aby hudbu čo len trochu stíšili alebo aspoň trochu zmenili repertoár. Márne. Napísal som list vedeniu železníc, a keď neprišla odpoveď, zatelefonoval som im. Povedali mi, že vedenie nemá vplyv na výber hudby vo vlaku. Kúpil som si zátky do uší, ale ai to veľmi nepomohlo.
Veľké haly
Od tých čias viem, že vojna s hlasnou hudbou a jej milovníkmi sa nedá vyhrať. Poznám vlastne len jeden príklad z dejín boja o ticho, ktorý bol korunovaný úspechom. Keď som raz pred rokmi šiel s priateľom na pohárik vína do akejsi krčmičky, muž za barovým pultom okamžite naplno zapol reproduktory. Môj priateľ k nemu podišiel, vymenili si s ním pár slov a strašidelná hudba zázračne stíchla.
Prekvapený som mu gratuloval k tomuto neuveriteľnému úspechu a spýtal som sa, ako to dokázal. Bagateľ, odvetil, zaplatil som. Ako to – zaplatil? Veru, za peniaze nám kúpil ticho.
Takto sa dá vyhrať nejedna neveľká bitka, ale nie celá vojna. Vojna s hlučnou hudbou sa nedá vyhrať, hoci sa do nej kde-tu zapájajú aj úrady. V newyorských taxíkoch som videl nápisy, že cestujúci má právo cestovať bez hudby a že taxikár na jeho prosbu musí vypnúť rádio. V švajčiarskom meste Solothurn sú pri fontánach vyznačené miesta, kde sa smie počúvať len šum vody.
Ale kto presvedčí majiteľov obchodných stredísk, kde sa vo veľkých halách rozliehajú hlasné piesne, kto presvedčí sprievodcov v autobusoch, ktorí s obľubou púšťajú ľudové pesničky, alebo mladého človeka, ktorý býva na sídlisku a tak nahlas počúva techno, že sa trasú poháre na stoloch v susedných bytoch? Táto vojna bola prehratá vo chvíli, keď vynález, zvaný reproduktor preniesol ľudský hlas a tisícnásobne ho zosilnil.
Všetkému sú na vine Alexander Graham Bell a Ernest Siemens. Každý z nich na svojom konci sveta stvoril tento predmet, a veľa iných vedcov a vynálezcov ho v 20. storočí len zdokonaľovalo – všetky tie fonografy, tonofóny či ako sa volali prístroje na robenie hluku, až po dnešné stereosystémy, hi-fi, najrozličnejšie amplióny, ktorými možno stisnutím gombíka vyvolať menšie zemetrasenie. No práve, tak sa volal jeden z prvých zvukových systémov, ktoré sa dodnes používajú – Earthquake. Ľudský hlas a zvuky hudobných nástrojov prešli cestou od svojho prirodzeného dosahu až po zvukový efekt hrmotu zemetrasenia.
Obrovský bubon
Hoci som sa už dávno vzdal, slová čašníka z ľubľanskej reštaurácie, ktorý ma a švédskeho novinára poučil, že existuje aj právo počúvať hlasnú hudbu, mi nedávali pokoj. Je síce pravda, že dnes už niet iného východiska a že s ňou musíme žiť, ale čo je to základné, prapôvodné právo: ticho alebo hluk?
Najhlučnejšou udalosťou, akú si pripomíname sú trúby, čo zrútili múry Jericha.
Na počiatku sveta bolo ticho. Najprv bol síce veľký výbuch, ktorému hovoríme pravýbuch, ale potom milióny rokov vládlo ticho, ktoré mútil len šum morí a riek, vánok vetra v haluziach stromov, hrmot za búrky a údery vĺn o morský breh. Aj keď sa objavil homo erectus a začal trieskať kyjakom do pňa stromov, aby odplašil zvieratá, divokejšie než on sám, priveľmi to nenarušilo prirodzený beh vecí. Oveľa neskôr počujeme výkriky davov, obliehajúcich Tróju, tribúnov na rímskom fóre, ktorí svojimi hlasivkami musia presvedčiť ľudí o užitočnosti republiky, údery mečom do štítov, údery kováčskych kladív, ktoré tieto meče vykuli.
Najhlučnejšou udalosťou, akú si pripomíname z ďalekej minulosti, sú trúby, čo zrútili múry Jericha, hoci na to vlastne neexistujú žiadne rukolapné dôkazy. Vo vojenskom múzeu v Instanbule je obrovský bubon, zabudol som, ako sa volá, ktorý používali janičiari, aby nahnali strach obyvateľom obliehanej Viedne; nikdy skôr ani neskôr vraj nebolo strašidelnejšieho zvuku ako rytmické bitie tureckého bubna – úbohým kresťanom pri jeho zvuku tuhla krv žilách.
Potom sa objavil homo faber, postavil fabriky a do nich dal parné stroje, veľké pece, kladivá, kovadliny a krosná. Celý ten priemyselný hluk, aký dovtedy príroda ani ľudstvo nepoznali, bol sústredný len na niekoľkých miestach sveta, a väčšina obyvateľov Zeme sa naďalej budila na spev vtákov a zaspávala za zvuku kostolných zvonov, kvílenia muezzína či šepotu šamana.
Dokonca aj tí, čo menili svet a na pomoc si privolávali ľud, sa museli spoliehať – spolu so silou argumentu – predovšetkým na silu svojho hlasu. Lenin (pamätáme si ešte, ako sa na slávnom obraze nakláňa cez okraj tribúny a ponad hlavy davu hádže rozhodné slová) nebol v o nič lepšej situácii, než tribúni na rímskom fóre. Ale jeho nástupcovia si už nemuseli namáhať hlasivky, postavili pred seba mikrofóny a zo všetkých zákutí obrovských námestí sa začala rozliehať ozvena ich slov.
Čo bolo ďalej, už vieme. Amplióny a zosilňovače onedlho slúžili nielen na odovzdávanie informácií, ale začali sa používať na organizáciu zábav, stali sa priam vzduchom, ktorý dýchame.
Vrchol všetkého
Niektorí ľudia nedokážu žiť bez určitého počtu dB (decibelov) v hlave, no sú aj takí, z ktorých závislosť tých prvých robí vášnivých hľadačov ticha. Ticho poznáme, lebo poznáme hluk. Milujeme ho, lebo nenávidíme hluk.
Milovníci ticha, ku ktorým patrím aj ja, sa nazdávajú, že ticho umožňuje nielen kontempláciu a odpočinok, ale že je najprirodzenejším stavom vecí. Milovníci hluku zas poznajú ticho len preto, lebo v jej dôsledku sa cítia akísi pustí a zbavení sebaistoty, a tak ho nenávidia rovnako intenzívne ako milovníci ticha nenávidia hlučnú hudbu.
Hlasná hudba je pre svojich milovníkov vrcholom všetkého, dodáva im silu do života. Preto im nemožno odriecť právo počúvať ju, v tom mal čašník pravdu. Otázka je len, čo spraviť, aby si svoju lásku k príšernému hluku, ktorému zo záhadných príčin hovoríme hudba, nechali len pre seba.