Foto: Katarina Stoltz / Reuters
Dostalo sa Poľsko na Západ? Po útokoch na maďarského laureáta Nobelovej ceny Imre Kertésza sme si kládli otázku, ako veľmi je východná a stredná Európa západná.
Je Poľsko súčasťou Európy? Dostalo sa na Západ? Občas také otázky zaznejú. Na Visle sa to považuje takmer za urážku. Poliaci sa cítia a vždy sa cítili ako Európania. Spisovatelia a intelektuáli už desaťročia vraveli: Poľsko sa musí vrátiť do Európy, Poľsko bolo kultúrne vždy jej súčasťou. Sympatie k Západu boli vždy silné. Veľa Poliakov má zároveň podozrenie, že práve Západ Poliakov a stredovýchodnú Európu nepovažuje za tú „ozajstnú” Európu. Že západné spoločnosti túto časť sveta považujú za „nedostatočne civilizovanú”, „nie celkom európsku”. Tento pohľad im umožňoval necítiť za osud týchto „nie celkom Európanov” na východ od Odry a Dunaja plnú zodpovednosť. Takže tu je pes zakopaný.
Podozrenie
Poľsko je dnes demokratický právny štát, ktorý sa v mnohých ohľadoch vôbec neodchyľuje od noriem západných demokracií. Pravidelne sa konajú voľby, nezistilo sa, že by sa falšovali, a ak – aj keď zriedka – dochádza k nepravidelnostiam, tak to slobodná tlač a opozícia okamžite odhalia.
Veľká väčšina poľskej spoločnosti považuje demokratické hodnoty v štáte za samozrejmosť. Donedávna bol predstaviteľ opozičnej strany šéfom jednej z tajných služieb, ústredného protikorupčného úradu. Také čosi nebýva príliš často ani v starých demokraciách. Verejná kontrola nad mocnými je silná a účinná.
Nezávislá tlač kontroluje politikov a sem-tam pritom aj niečo preženie. V parlamente ustavične vznikajú vyšetrovacie výbory, ktoré sa vŕtajú vo všetkých možných osobnostiach pred zrakom kamier. Aj tu sme dospeli k istému presýteniu. Isté je, že aféra Rywin v roku 2002 – v ktorej šlo o korupciu pri tvorbe nového mediálneho zákona – tu uviedla do chodu kontrolné mechanizmy, ktoré – aj keď nie vždy v rovnakej miere – sú účinné podnes.
Na každé podozrenie, že vládnuce strany by mohli podľahnúť autoritárskym pokušeniam, veľmi rozhodne reagujú novinári a verejná mienka. A tak bola nakoniec zatlačená do opozície aj národno-konzervatívna strana dvojičiek Kaczynských – keď upadla do podozrenia, že tomuto pokušeniu neodolala.
Terajší premiér Donald Tusk veľmi ostro reaguje na každé podozrenie z korupcie. Tieň takéhoto podozrenia – ktorý sa objavil v afére okolo nového zákona o hazardných hrách – že Tusk všetkých „podozrivých” ministrov, ba aj jedného námestníka prepustil z vlády. Šlo mu o „etické štandardy demokracie”, dokonca za cenu vypovedania priateľstiev.
Aj najnepatrnejšie podozrenie, že tajné služby sa mohli vymknúť kontrole, spustí v médiách poplach. Je pravda, že úradom sa nedarí korupciu skrotiť. No na svete zrejme nie je ani jeden demokratický štát, v ktorom by sa tento problém – aj na najvyšších poschodiach moci – nevynáral. No aj na tom sa už energicky pracuje.
Štát
Katolícka cirkev má v Poľsku veľký vplyv. No oddelenie cirkvi od štátu sa dodržiava, tak ako v iných európskych štátoch. Katolícka etika síce prevláda, ale na verejnosti sa dostanú k slovu aj iné orientácie, napríklad feministické zoskupenia. Poľskí katolíci majú k homosexuálom skôr odpor, ale ten len zriedka nadobúda represívne formy, aj napriek rozdelenej mienke obyvateľov Varšavy na „pochod rovnosti” (sexuálnej orientácie).
V Poľsku zosilnela aj občianska spoločnosť v Poľsku, hoci nie je taká rozvinutá ako na Západe. Vzniklo množstvo mimovládok. No aktívny záujem o politiku je tak ako v iných politikách nízky.
Moc v EÚ, domnievajú sa mnohí, nemá Európsky parlament, ale veľké krajiny „starej” Európy. Poľské strany nemajú veľmi početné členstvo. Obyvateľstvo síce podporuje liberálnu stranu, ale liberálne koncepcie štátu sú nepopulárne. Tak ako inde vo svete, aj tu prevláda sen o „kapitalistickom opatrovateľskom štáte”.
Myšlienka sociálneho trhového hospodárstva, dedičstvo hnutia Solidarita, ešte stále hrá v poľskom vedomí významnú rolu. V Poľsku došlo k radikálnemu zúčtovaniu s vlastnou minulosťou aj vo vzťahu k susedom. Ťažké poľsko-nemecké, poľsko-židovské a poľsko-ukrajinské vzťahy sa detabuizujú a čoraz viac sa o nich verejne diskutuje. Bývalý prezident Aleksander Kwasniewski verejne poprosil Židov o odpustenie za podiel Poliakov na nemeckých zločinoch v Jedvabnom. A historici vrhli svetlo aj na bolestné pravdy o povojnovom osude nemeckého osudu Nemcov v Sliezsku, Mazúrsku a Pomoransku.
Antisemitizmus časti obyvateľstva, v 19. a 20. storočí tradičný, už v Poľsku neudáva tón, hoci je pravda, že na internete, na múroch a na futbale sa ešte stále objavuje antisemitský obsah. Antisemitské či nacionalistické hnutia sú v Poľsku dnes okrajovým javom bez väčšej váhy.
Liberálna strana premiéra Donalda Tuska sa teší nebývalej podpore, aj keď za sebou nemá nijaké do očí bijúce úspechy. Mnohí Poliaci ju volia, jednoducho aby zastavili podozrivú stranu Kaczynských.
Reflexy
V prvých rokoch po osemdesiatom deviatom bolo množstvo občanov skeptických k západnému kapitálu; dnes už tento odpor zoslabol. Mladí Poliaci pracujú v pobočkách západných firiem; nemajú problém s tým, že majú za šéfa Francúza, Nemca alebo Taliana, pokiaľ sa k nim správa slušne a dobre platí. Aj xenofóbne reflexy výrazne ustúpili. Napríklad v Gdansku vedie jednu z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií černoch z Ghany, a nikomu to neprekáža.
Zároveň sa významnou súčasťou poľského vedomia stal pocit, že Západ (vrátane Ameriky) nepovažuje Poľsko za súčasť toho „pravého” Západu. Keď stroskotali poľsko-americké rokovania o raketovom štíte, začal byť ten pocit ešte výraznejší. Čoraz viac sa zdôrazňuje, že ani dvadsať rokov po osemdesiatom deviatom nie sú v Poľsku žiadne skutočné obranné základne NATO. Že toto spojenectvo máme len na papieri.
Ešte stále je tu strach z Nemcov. No už nie je odvodený z dejín. Je to skôr strach ekonomicky slabého štátu z ekonomickej veľmoci, ktorá môže diktovať Európe svoju vôľu. Plynovod, ktorý chcú Nemci a Rusi postaviť cez Severné more, aby obišli „nepohodlné” Poľsko, je dnes pre Poliakov dôležitou témou. Mnohí sú presvedčení – aj keď proeurópska vládna strana sa snaží také hlasy tíšiť – že Nemecko chce spolupracovať s Ruskom za chrbtom Poľska. Nový komisár EÚ pre rozpočet Lewandowski, jednoznačne prozápadný politik, hovorí o tom, že v EÚ sa šíri silný štátny egoizmus, ktorý Európe sťažuje, aby sa stala skutočnou vlasťou vlastí, ako ju nazval Václav Havel.
Pre Poliakov teda otázka nestojí tak, či sa Poľsko už dnes stalo „naozaj západnou” krajinou. Pre nich je problémom, kedy bude ako takáto krajina uznané. Čiže kedy budú tieto spoločnosti pripravené nahlas a zreteľne povedať: Vy patríte k nám aj v otázke hodnôt. Vy ste ako my a môžete s nami počítať aj v najťažších situáciách. Dnes si však veľa ľudí myslí, že ich láska k Európe je do veľkej miery jednostranná.
Text vyšiel v denníku Die Welt.