Mircea Cartarescu je najvýznamnejší a najznámejší súčasný rumunský autor. Vo svojich románoch vykresľuje psychedelickú mytológiu reálneho socializmu, ktorá zabieha do mystiky a vesmírneho sveta. Pred niekoľkými dňami si prevzal v Lipsku tohtoročnú Knižnú cenu za európske porozumenie. Tu je jeho ďakovná reč.
Foto: Bogdan Cristel / Reuters
Nie je pre mňa jednoduché zhrnúť svojich necelých štyridsať rokov v literatúre. Môžem povedať len, že si nespomínam, že by som niekedy robil niečo iné. Ani si nespomínam, že by som si niekedy niečo iné prial. Literatúra bola pre mňa vždy tým, čím aj zostane: dlhý vnútorný denník, nepretržitý dialóg so sebou. Vždy som písal literatúru, nie na to, aby som vydával knihy, knihy sú napokon len konečný produkt procesu sebapoznania a poznania sveta, sú to nory mäkkých zvierat, ktoré ich kedysi obývali, opustené škrupiny. Písal som literatúru, aby som v nej žil, aby som sa mohol tešiť z jej krajiny, z jej chémie slov, z elasticity a flexibility viet, z očistného utrpenia z morálnej nutnosti, z pozorovania ľudskej bytosti do jej najhlbšej hĺbky – a to tým, že som sa venoval výskumu jediného exempláru druhu človek, ktorý si môžem obzerať znútra: výskumu seba samého.
Hlbinné kvety vnútorného života
Nakoniec sa je zo mňa cartarescuológ, jediný, ktorý existuje. Po celý svoj život som študoval anatómiu, fyziológiu, psychológiu, správanie, etiku, estetiku a metafyziku jedinej ľudskej bytosti. Ale robil som to v nádeji, že v malom vesmíre lebky sa ako v kvapke rosy môže zrkadliť celé ľudstvo so všetkými jeho tragédiami a jeho utrpením, s jeho triumfmi a katastrofami, s jeho šialenstvom a múdrosťou, s jeho hrdinami a s jeho biedou. Tento vnútorný svet, o ktorom takmer štyridsať rokov píšem, je správcom našej pamäti a motorom všetkého, čo sa v spoločnosti a histórii odohráva. Zdá sa, akoby práve vnútorný život a prežívanie v dnešnom svete nemali miesta. Chýba čas na zamyslenie, na permenantné a pozorné sebaspoznávanie, na sny a snenie, na psychické procesy, čiže na všetko, čo je na človeku a v človeku ľudské.
Spisovatelia, ktorí tieto hlbinné kvetiny vnútorného života vynášajú na denné svetlo, ktorí píšu v duchu ľudsky pravdivého a odolávajú zvodom knižného biznisu, riskujú, že ostanú v pološere, že ostanú stáť na okraji. Pokiaľ ide o mňa, rád na seba beriem toto riziko. Viem, čo to je literatúra, učil som sa svojmu umeniu dôkladne od majstrov, od ktorých som ho prevzal a nikto ma od mojich umeleckých presvedčení a viery neodvráti ani nezvedie.
Tu v Lipsku ste ma poctili jedným z najväčších európskych literárnych ocenení, Cenou Knižného veľtrhu za európske porozumenie. Hodnota ceny sa meria tradíciou a kvalitou autorov, ktorí boli v priebehu rokov uznaní za hodných tejto ceny. Ako nebyť prekvapený a šľastný, keď sa moje meno ocitlo na zozname, na ktorom sú spisovatelia ako Imre Kertész, Claudio Magris, Péter Nádas, Slavenka Drakulić, Svetlana Alexijević, Hugo Claus a Ryszard Kapuściński a ďalší autori tohto rangu?
Nikdy by sme nemali zabudnúť, že Európska únia je postavená predovšetkým na kultúre.
K faktu, že ide o literárnu cenu, pristupuje ďalšia mimoriadna premisa tu v Lipsku udeľovanej ceny, a to oslava spojenej Európy, jej umelcov a intelektuálov. Nikdy by sme nemali zabudnúť, že Európska únia, jeden z najmnohostrannejších a najomplexnejších projektov povojnovej éry, s jej politicko-ekonomickými, sociálnymi, finančno-ekonomickými komponentmi, je postavená predovšetkým na kultúre. Nie som prvý, kto čosi takéto hovorí: ak chceme európsku identitu pomenovať, ak chceme pomenovať onen pach spoločnej stajne občanov tohto kontinentu nezávisle od ich národnosti, tak vidíme, že sa odvíja od osobitného lesku jeho mysliteľov a umelcov počnúc grécko-židovským starovekom až podnes.
Naša sila a naša úloha
Považujem sa predovšetkým za európskeho spisovateľa. Vždy som považoval národné identity na našom kontinente za lokálne varianty jediného základného európanstva. Nemôžte byť Nemec, Rumun, Talian, Švéd či Portugalec bez toho, by ste chápali, že jazyk vlastnej kultúry je dialektom veľkého kultúrneho jazyka Európy, toho, ktorým hovoril Sókrates, Homér, Dante, Leonardo da Vinci, Bach, Shakespeare, Balzac, Rilke, Picasso, Joyce, a ktorým dnes hovoria desaťtisíce európskych umelcov. To je dôvod, pre ktorý dúfam, že moje písanie, čo ako skromné, prispieva k intelektuálnej stabilite a koherencii spojenej Európy. V terajšej geopolitickej situácii je Európa viac než kedykoľvek predtým odkázaná na všetky svoje sily vrátane umeleckých a literárnych. Nie som autorom východnej Európy. Neuznávam trojzónovú Európu, ktorá pozostáva z civilizovanej Západnej, neurotickej Strednej a chaotickej Východnej Európy, neuznávam ju ani geopoliticky, ani nábožensky, ani nijako inak. Môj sen je mnohostranná, ale nie schizofrenická Európa. Nečítal som Musila preto, že by som v ňom predpokladal prežúvavca z Kakanie, ale preto, že som v ňom videl rozprávača – analytika európskeho ducha. Je mi jedno, v ktorej krajine žil a písal André Breton, kde nájdem na mape Bulgakovov Kyjev. Nehľadal som na mape ani Catulla alebo Rabelaisa, Cantemira či Virginiu Woolfovú, keď som ich chcel čítať, našiel som ich v knižnici, kde stoja vedľa seba. Knihy, ktoré píšem, nie sú preniknuté nejakým baránkom rumunského folklóru či pravoslávnymi ružencami, skôr ich určovali Danteho hviezdy, kompas Johna Donna, Cervantesova kopija, Kafkov chrobák, Proustova Madeleine, platýz Güntera Grassa.
Nezápolím len s rumunskými autormi alebo s Bulharmi, Rusmi, Srbmi, Čechmi či Poliakmi, ale so všetkými spisovateľmi, ktorých obdivujem a milujem. Iste, moje látky a moje rekvizity môžu byť podľa okolností rumunské a podľa môjho jazyka sa možno dá rozpoznať psycholingvistický priestor, ku ktorému náležím, ale mojimi témami môžu byť len veľké témy európskej tradície, ktoré boli pre Eurípida tie isté ako pre Joycea. Vplyvy, ktoré ku mne prenikli, či to bolo v lyrike alebo próze (ale najmä v premýšľaní – ako napísal George Enescu, najdôležitejšej činnosti umelca), vychádzali hlavne z veľkej literatúry moderny minulého storočia, medzinárodnej, aj rumunskej, pretože tradícia rumunskej moderny je našťastie nemenej komplexná a bohatá, ako ktorákoľvek iná v Európe.
Vlasť mojich textov
Tí z rumunských autorov, ktorým sa podarilo prekonať mentálne hranice medzi Východom a Západom, (a tým ich do istej miery aj znovu potvrdiť), sa ukázali byť hviezdami prvej veľkosti na európskom kultúrnom nebi: Tristan Tzara, Eugen Ionescu, Emil Cioran. Ale aj mnoho iných – ktorí aspoň v niektorých prípadoch neboli o nič horší – len uviazlo v sladkej pasci výrazom takého silného, a preto nepreložiteľného jazyka: Urmuz, Tudor Arghezi, Lucian Blaga zostali neznámi.
Pri všetkej úcte, ktorú k nim cítim, by som nechcel zdieľať ich osud. Nechcel by som sa stať Rumunom z povolania, ktorého s peknou pravidelnosťou pozývajú na sympóziá vystupovať ako predstaviteľov svojich krajín. Okrem seba, okrem vlasti svojich textov, nemám čo predstavovať. Mohol by som byť Portugalec, Estónec alebo Švajčiar. Mohol by som byť žena, helén alebo barbar: textúra mojich textov by bola samozrejme zakaždým iná, ale ich duch by bol nezameniteľne ten istý. Pretože Valéry sa celkom nemýlil, keď tvrdil, že všetky básne, ktoré boli kedy napísané, by sme mohli pripísať bezčasovému básnikovi – totiž, tvorivému duchu.
Ako autor z východu európskeho kontinentu cítim v týchto dňoch celé napätie konfliktu, ktorý ohrozuje náš svet.
Tak ďaleko vôbec nejdem, ale zdá sa mi, že je celkom jasné, že existuje niečo, k čomu sa vzťahujú všetky texty, ktoré možno počítať k vysokej kultúre, nech vznikli kdekoľvek a akokoľvek sú kontaminované inými druhmi kultúry: týmto niečím je európsky duch. Z tohto hľadiska je Európanom García Márquez, nemenej ako Pynchon a Kawabata. Možno nie svojím nastavením a ideológiou, ale rozhodne sú Európanmi vo veľkom kolektívnom podvedomí umeleckého diela, vo filozofii – tejto sfére poznania, ktoré založili starí Gréci. V tých základných hypotézach, v tom, čo zostáva nevyslovené, no čo je pre literárny text určujúce.
Ako autor z východu európskeho kontinentu cítim v týchto dňoch celé napätie konfliktu, ktorý ohrozuje náš svet. Cítim ho bolestne, ako keby mi posunuté hranice vytetovali rovno do kože. Vo svete, ktorý sa začal udomácňovať v ilúzii stability, zo všetkých svojich síl protestujem proti tomuto novému výbuchu iracionality a paranoje. Svojím slabým hlasom, ktorý však toto dnešné ocenenie posilnilo, volám po európskej jednote, po rešpekte k európskym hodnotám, vyzývam vzdorovať chaosu a ničeniu. To, čo musíme ubrániť, je veľmi cenné: demokracia, tolerancia, skeptický duch, génius umenia, to, že Európa je a ostane kontinentom civilizácie a umenia.