Zavraždený ruský opozičný politik Boris Nemcov bol môj priateľ. Všetci sa pýtajú, kto ho zabil. Oveľa dôležitejšie je, aby jeho model Ruska triumfoval.
Foto: Pavel Golovnik
Vražda Borisa Nemcova je veľký dar pre Kremeľ, či ho už chcel dostať alebo nie. Táto vražda sťala hlavu ruskej opozícii. Ruskí liberáli budú ešte nejaký čas prelievať slzy, budú pobúrení, výjdu na ulicu s heslami ako hrdinovia sú nesmrteľní a po mesiaci sa znovu upokoja. Na Západe to prejde ešte rýchlejšie. Pritom bol Nemcov zo všetkých našich aktivistov ten najcharizmatickejší a najkozmopolitickejší. Jeho politický program bol jednoduchý, jasný a zrozumiteľný od Tokia po Washington: chcel, aby bol z Ruska právny štát, civilizovaná, demokratická krajina.
Lenže tomuto programu najmenej rozumeli v samotnom Rusku. Putin a ruský ľud ho svorne vytlačili z veľkej politiky, ruská štátna televízia z neho urobila zradcu národa. Politicky sa z neho stala okrajová postava, ale on napriek tomu nahlas trval na svojom postoji, múdro a s vášňou odhaľoval korupciu elít a protestoval proti ničeniu demokratických slobôd. Pritom mal schopnosť rozvíjať vlastné projekty, financovať ich a aj realizovať – čo je v našom opozičnom hnutí vzácne.
Nechceli sme tomu veri
Nemcov si demonštratívne urobil z Putina svojho hlavného protivníka. Keď šlo o následníctvo Jeľcina, podporil ho, a v prvých prezidentských rokoch bývalého plukovníka KGB s ním býval v kontakte. Boris mal dlho vo vláde v kompetencii dôležité úrady, to mu umožnilo vidieť ruský štát zvnútra. Privodil Putinovi búrku kritiky, ktorá sa naňho spustila z tých zopár nezávislých moskovských médií, ktoré vtedy ešte zostali. A k tomu bláznivo veril v mierový zápas o moc – vo voľbách (alebo chcel veriť).
Nemcov Putinovi škaredo nadával, otvorene podporoval vo vojne s Ruskom Ukrajinu a od Západu žiadal rigoróznu pozíciu v otázke sankcií. Jeho zavraždenie bolo de facto naprogramované, ale tomu sme my, jeho priatelia, nechceli veriť. Teraz, keď bol zločin spáchaný, zákerne, s divadelným efektom a profesionálne, a guľkami prevŕtané telo ležalo pred kulisami Kremľa, sa všetci v šoku pýtajú, kto ho zabil.
Nie Putin, ale putinizmus
Je jasné, že sa nikdy nedozvieme pravdu, to by bol jed pre ruský mocenský systém. Zato máme na výber už celú paletu odpovedí. Každá z nich je výrazom určitého postoja ku Kremľu. Radikálni opozičníci (vrátane Alexeja Navaľného, ktorého Nemcov viackrát kritizoval za jeho flirt s nacionalizmom), sú presvedčení, že to všetko zavinil Putin. Že táto vražda je jeho osobná pomsta a okrem toho aj prostriedok, ako uvrhnúť opozíciu do strachu a hrôzy a zmobilizovať krajinu vo vojne.
O niečo umiernenejší opozičníci si myslia, že Putin nenesie za vraždu osobnú zodpovednosť, ale že na vine je putinizmus, ktorý rozpútal v krajine epidémiu nenávisti. Myslia si, že ľudia, ktorí sú ešte agresívnejší ako samotný Putin, z prostredia silových ministerstiev, doktrinári, ktorých vplyv vojnovým delením Ukrajiny narástol, naňho tlačili, a že táto vražda je výzvou prezidentovi, aby sa už prestal zdráhať prerušiť medzinárodné rokovania. Ešte umiernenejší liberáli považujú za mysliteľnú verziu o zošalených nacionalistoch, ľuďoch z Donbasu alebo Čečenska, ktorí Nemcova jednoducho nenávideli.
Najmiachiavellistickejšia z variánt
V ostatnom politickom spektre nájdeme rôzne teórie vraždy – naklonené vláde. Bulvár zastáva verziu o vražde zo žiarlivosti, keďže politik bol v čase vraždy v spoločnosti ukrajinskej modelky. Táto mladá žena bola podľa Kremľu naklonených fantázií údajne dokonca v spojení s ukrajinskou tajnou službou. Ten príbeh, ako sa Ukrajina pomocou krásneho ženského tela snaží destabilizovať Rusko, to by len bolo žrádlo pre televízne publikum! A sú aj celkom jednoduché šachové ťahy, s jedným prišiel napríklad predseda čečenskej vlády Kadyrov: vinná je americká tajná služba. Pýtate sa, prečo? To je jednoduché: pretože je na vine za všetko a vždy.
Najmachiavellistickejšou variantou zo všetkých je však varianta sakrálnej obete. To by znamenalo, že Nemcova zavraždili vlastní ľudia, opozícia, aby nastavili nohu Putinovej vláde a zničili moc kremeľského systému. Táto verzia existovala už dávnejšie; sám Putin hovoril v dvetisítíc dvanástom o možnosti sakrálnej obete, ktorej je opozícia schopná. To je verzia, ktorá lahodí početným milovníkom politických sprisahaneckých teórií; choroba postihujúca ľudí s nižšou politickou kultúrou (politická kultúra obyvateľstva bola u nás vždy chabá, čo je dôvod, pre ktorý je tu politická propaganda taká úspešná). Pre priateľov politickej nekrofílie už je na svete dokonca verzia, podľa ktorej mal v zadávaní vraždy prsty Boris Berezovskij, ktorý emigroval do Londýna a tam aj umrel.
Priateľ, priateľ Ruska
Najsmutnejšie na tom všetkom: demokratickí reformátori, spomedzi ktorých bol vplyvnou postavou práve Nemcov, sa v deväťdesiatych rokoch dopustili chýb, pre ktoré potom ich reformy stroskotali. A to poštvalo obyvateľstvo proti civilizovanému modelu štátu, a v konečnom dôsledku mali tieto chyby za následok systém, ktorý teraz zabil Nemcova. Ľud, ktorý nikdy nepoznal demokratický štát, ktorý nikdy nedostal od reformátorov žiadnu politickú osvetu, nikdy nevidel jasne nakreslené predstavy demokratickej budúcnosti. A tak sa davy znovu hnali smerom k starej známej autokracii (a je jedno, či stalinskej alebo cárskej) a Putinovo imperiálne ťaženie dnes prijímajú s nadšením. Zato západný politický establišment od Merkelovej po Biely dom si prakticky až do roku 2014 myslel, že ruský ľud nakoniec vykročí európskou cestou.
Píšem pomedzi slzy. Boris Nemcov bol môj priateľ. Najdôležitejšie teraz je, že bol priateľ Ruska, ozajstný, oddaný, nebojácny priateľ. Jeho rytier, ak chcete. Chcel ho ochrániť pred tým, čo ho bolestne zanášalo do izolácie, do priepasti, do šialenstva. Ani na okamih nezapochyboval, že Rusko sa stále ešte dá zachrániť a zaviesť späť do kruhu európskych krajín. Rusko – a to si myslím aj ja – sa ešte dá zachrániť. Ale Boris nie, zastrelili ho dobre vyškolené svine.
Len obyčajný občan
Ale zabila ho aj atmosféra, ktorá sa v posledných rokoch v krajine rozšírila a odkedy sa začala vojna s Ukrajinou, začala byť neznesiteľná. Je to atmosféra neslýchanej nenávisti k tým, čo majú vlastný politický názor. K tým, ktorí sa neskláňajú pred ruským prezidentom a jeho ideológiou ruského sveta bez hraníc – novej varianty utópie najlepšieho zo všetkých svetov, urážanej nemorálnymi západnými krajinami. Prúdy nenávisti, chŕlené z celoštátnych kanálov ruskej štátnej televízie, pomiešané so špinou tých najnehanebnejších lží – to je politická atmosféra, v ktorej zavraždili môjho priateľa.
Nemcov je po svojej smrti teraz nesmrteľný. Navždy zostane v ruských dejinách ako ich martýr. Ale vražda Nemcova je nový posun v politickej dráme dnešného Ruska. Doteraz, od rozpadu Sovietskeho zväzu, sa so známymi opozičnými lídrami a inak zmýšľajúcimi účtovalo na súdoch a vo väzniciach, príkladom bol Michail Chodorkovskij. Teraz bola prekročená červená čiara, začala sa éra fyzického účtovania. U nás v Rusku si v tejto súvislosti každý spomenie na vraždu Sergeja Kirova v Leningrade v tridsiatom štvrtom. Bola signálom začiatku veľkého Stalinovho teroru.
Kam sa Rusko Kremľa ženie dnes? Sotva je to smerom k pokániu. Sotva môže priznar svoje chyby a zmieriť sa s Ukrajinou, Európou a celým západným svetom. Oficiálne Rusko bude neúnavne tvrdiť, že nemôže za nič, že Nemcovova smrť jej postaveniu vôbec, ale vôbec nepomohla. A nakoniec ešte ústami Putinovho tlačového tajomníka Peskova dodá, že Nemcov bol obyčajný občan, s ktorým vláda nič nemala.
Intonácia Stalina
Vraha zabijú alebo už zabili, a vyšetrovatelia, ktorí už oznámili, že podozrivý menom Saur Dadajev sa priznal k vražde, sotva niekedy vypátrajú tých, čo ťahali za nitky, tých, čo si objednali nielen politickú vraždu, ale aj dokonale politické predstavenie ako poslednú výstrahu posledným zárodkom opozície. Toto divadlo sa svojou bezočivosťou a zrejmou beztrestnosťou podobá na kaukazské divadlo hyperštátnosti a ultrakonzervatívnej morálky, ktoré sa momentálne hrá v Čečensku. Nie je však vylúčené, že zadávateľov by sme našli medzi ruskými ultrapravicovými nacionalistami.
Propaganda urobila svoje, hlavy našich ľudí sú vymyté.
V rokoch perestrojky urobil Boris razantnú politickú kariéru. Bol jednou z mladých politických ikon ranej Jeľcinovej éry. So svojím fantastickým zmyslom pre humor a rozprávačským talentom mi raz líčil, ako z neho deduško Jeľcin v polovici deväťdesiatych rokoch chcel urobiť svojho nástupcu. Ale potom si to rozmyslel a zahodil európsku cestu. V raných rokoch Putina mal Nemcov ešte možnosť stretávať sa s prezidentom, ale jeho vplyv slabol každý mesiac. Putin, nadupaný poučkami ruského nacionalistického filozofa Ivana Iľjina, ktorého jeho súčasník Nikolaj Berďajev nemohol vystáť pre jeho koketovanie s fašizmom, totálne Nemcova zvozil, keď ho žiadal, aby už znovu nezavádzal starú, len zľahka pozmenenú sovietsku hymnu. Nemcov mu priniesol celú kopu podpisov ruských intelektuálov, ktorí protestovali proti premene na autoritársky systém. Putin, podľa toho, ako mi to Nemcov rozprával, mu odpovedal: Aký je ľud, také sú jeho piesne. Už z týchto slov počuť intonáciu Stalina.
Predbehol všetkých ostatných
Pred pár rokmi sme boli s Nemcovom spoločne na pri jazere Como. Hovorili sme o vlastenectve, láske k vlasti, ktorá sa v Rusku považuje za to isté ako láska k štátu – takže sú to pojmy, s ktorými sa mocipáni môžu hrať. Ale Nemcov chcel, aby sme nielen my milovali vlasť, ale aj aby vlasť milovala nás a pomáhala ľuďom žiť ľudsky, v štýle európskej tradície. Na Como svietilo slnko, Boris skočil do vody a odplával preč. Čakal som naňho, ale on sa nevracal. V hlave mi krúžili hrozné myšlienky. Konečne sa vynoril, ako keby vstal z mŕtvych. Ako sa ukázalo, bol vynikajúci plavec a zaplával si na druhý breh. Tentoraz je to oveľa horšie. Tento radostný chlapík, obdivovateľ krásnych žien, gurmán, tento jednoducho slušný človek, sa k nám nikdy nevráti. No jeho model príťažlivého Ruska, Ruska s veľkou kultúrou, bude jedného dňa triumfovať.
Pred nejakým časom sa ma spýtal: Čo myslíš – zatvoria ma? Povedal som, že ešte nie je na rade. Nemal som pravdu: nielenže bol na rade, ale predbehol všetkých ostatných a vstúpil do Panteónu politických obetí. Ruský internet v súvislosti s Nemcovovou smrťou rozšíril celé kopy antiliberálnych podlostí. Propaganda urobila svoje, hlavy našich ľudí sú vymyté. No zavolal mi jeden môj príbuzný – pravoslávny nepriateľ liberalizmu – a povedal, že zavraždenie Nemcova je nôž do chrbta všetkým, bez ohľadu na presvedčenie.
Ak sa presadí takýto pohľad, tak potom Nemcov, politik dialógu a kompromisu, nezomrel zbytočne. Ale nie, slzy sa nedajú potlačiť – aj tak zomrel zbytočne.