Foto: Emilio Morenatti / AP
Ako zachrániť Ukrajinu. A dá sa vôbec zachrániť? Mal by som jeden návrh. Ale najprv pár slov o zajacoch.
Ruské porekadlo hovorí: kto naháňa dva zajace, nechytí ani jedného. To však neplatí o Putinovi. Pustil sa za dvomi zajacmi a prinajmenšom jedného chytil. Tučného zajaca olympiády v Soči. Ten zajac pádil od mora k horám a nazad, a všetci boli ohromení jeho športovou kondíciou. Sviatok dopadol prekrásne, hora súťaží a medailí pre ruský tím. Na výbušnom kaukazskom území nedošlo počas hier k žiadnym teroristickým útokom. Ceremóniu uzavreli rôznofarebné fantázie Marca Chagalla, fragmenty z ruských baletov a parádne čísla Ruského cirkusu. Putin, v okuliaroch a v drahom skromnom kabáte, bol šťastný.
Porozprávajte sa so svojím národom o hodnotách života – potom zvíťazí ten, kto im najlepšie rozumie.
Áno, v mladosti mal asi radšej ísť na športovú školu, veď do športu je blázon, nie školu KGB, ale nezabúdajme, že náš olympijský zajac nebol len športový, ale aj hlboko politický. Olympiáda sa stala takmer až vojenskou mobilizáciou síl a prostriedkov autoritárskeho režimu, ktorý sa z Putinovej vôle vzopäl smerom k autonómnej ríši s jej pravoslávnymi hodnotami, ale aj bezprecedentným triumfom korupcie, ktorá v Soči dokázala, že nedokáže len kradnúť, ale aj stavať. Tohto zajaca Putin chytil, zajaca – zvestovateľa nástup impéria, ale druhý, oveľa dôležitejší imperiálny zajac mu ušiel: Ukrajina. Už de facto vyhrával, stačilo len máličko. Šachovú partiu pod vedením svojho, ako sa teraz na Ukrajine už otvorene hovorí, pomocníka Vladislava Surkova, mal parádne rozohratú, stačil len okamih, a Rusko mohlo Ukrajinu stisnúť v náručí. Historicky sa to zložilo tak, že Rusko sa nemôže stať ríšou bez Ukrajiny, nemalo by na dosť významých pák na juhovýchode. Lenže v tom mu Olympiáda zavadzala. Na otváracom ceremoniáli ešte Viktor Janukovyč mával na oficiálnej tribúne ukrajinskou zástavou ako španielsky toreador, a ku koncu Olympiády už bol na úteku. Som presvedčený, že kyjevskí demokrati budú po mnohých rokoch spomínať na Olympiádu v Soči ako na svojho spojenca. Úder veľkej päste, čo mal dopadnúť na Kyjev, stratil silu kvôli olympiáde.
Kremeľské vedenie okrikovalo ukrajinskú moc prostredníctvom nevýznamného premiéra Medvedeva: vyhlásil, že opozícia zaobchádza s ukrajinskou vládou ako s handrou. Aj Lavrovov ryk na tému slabosti oficiálneho Kyjeva znel skoro bezradne. No šanca tu aj tak bola. Keby bol Putin vzal do hrsti všetku silu svojho machiavellizmu, mohlo to situáciu v Kyjeve zmeniť, a ľud by sa už rozutekal, o tom by sa postarali ostreľovači. Ale teraz sa má najviac čoho báť samotný Janukovyč. Priveľa toho vie. Vie, pod akým velením pracoval, odkiaľ sa vzali ostreľovači a odkiaľ do Kyjeva prišli špeciálne oddiely, ktoré si chodili meniť ruské peniaze a hovorili rusky. O život bábkového cárika, čo – ako sme videli v jeho sídle – miloval kúpeľ a zbieral luxusné autá, mám dosť vážne obavy. Dávno sa mu plietli slová genofond a genocída.
Ale keď revolúcia zvíťazila, čo urobiť pre to, aby krajinu ako pri dekompresnej chorobe neroztrhlo na tri kusy: Západ so stredom, východ a juh, a zvlášť Krym? Možnože slabosť kyjevskej byrokracie a detský vek ukrajinskej moci generujú práve takých vodcov ako bol Janukovyč – ako nevyhnutných záchrancov?
A Janukovyča Kremeľ odpísal. Máme teraz vlastenecký televízny program Správy týždňa, v ktorej môj priateľ, s ktorým už nemáme skoro nič spoločné, Dmitrij Kiseľov, ochotne sprostreduje kremeľský postoj k tomu, čo sa deje na Ukrajine. Predtým taký program nebol, ale ako imperiálne myšlienky napredujú, vznikol sám od seba ako nutnosť. Keď som si zapol tento program, nedozvedel som sa nič nové: Janukovyč – kus handry, revolucionári – žoldnieri Západu. Hlavne tí v Ľvove, a to ešte mohli byť radi, že nedostali nálepku teroristi. Zato v Kyjeve ťahali demonštranti za sebou telá mŕtvych súputníkov a zdesení počítali, koľko ich je. Šokojúci bol urazený tón môjho politického oponenta: prekročil diplomatickú hranicu a vykreslil poľského ministra zahraničia, ktorý bol na rokovaniach s Janukovyčom, v takom hnusnom svetle, že za to mohol pokojne dostať po papuli alebo byť vyzvaný na súboj. Ale to všetko sa nedialo náhodou. Ruský ľud má k Ukrajincom veľmi špeciálny vzťah. Nie je ani dobrý, ani zlý, je zvláštny, postavený na tom, že Ukrajinci (hovorovo sa tu volajú chocholy) sú naši mladší bratia, mierne nasprostastí, a že bez nás Rusov sú stratení. Na pozadí Euromajdanu je to naraz horúca téma. Až na približne 15 percent obyvateľov Ruska, ktorí obhajujú európske hodnoty v Moskve a ďalších veľkých mestách, väčšina Rusov je presvedčená o tom, že Kiseľov hovorí pravdu a zúri na zákerný Západ, ktorý stále viac neznáša Rusko. Putin pochopil jednu geniálnu vec: v demokratických voľbách je kvantita dôležitejšia ako kvalita. A tak sa zrodilo dnešné ruské vlastenectvo.
Ale v čom sa v skutočnosti naše národy líšia? Ukrajinci sú materiálnejší, než bezstarostné ruské obyvateľstvo, ktoré sa nebude biť pre peniaze. Keď porovnáme poľnohospodárstvo Ruska a Ukrajiny, zistíme jeden významný rozdiel: Ukrajinec sa s láskou vzťahuje k zemi, miluje stromy, pestuje jahody, okopáva záhony, vysádza ruže. Dáva zemi svoju osobnú prácu, v lepšej verzii svedomitý hospodár, v horšom skupáň, prefíkaný, chamtivý. Starostlivý vzťah k zemi sme si v Rusku dávno v rozbili. Je v nás viac horkosti, než produktívnosti, sme – v tom horšom prípade – obyčajní gauneri, ktorí v žiadne hodnoty neveria.
Čo ako sa od seba líšia Ukrajinci z Východu a Západu, Severu a Juhu, sú si blízki podobným vzťahom k tradícii, zemi, rodine. Ak pre nás škaredé slová často znamenajú slovnú vojnu, Ukrajinec ich vie použiť s humorom. Nedávno som počul ukrajinskú anekdotu: príde domov manžel a nájde v posteli ženu s milencom. Je zhrozený. Milenec vyskočí, vidí, že je zle, a kričí na celý dom: Mikola, kúp môjho vtáka! To je celý Ukrajinec. Pripravený zasmiať sa nad tým všetkým. Od jednej hranice po druhú sa nad Ukrajinou vznáša ľahký závoj lenivého hedonizmu, v ktorom sa hlási hedonizmus mediteránsky. Ten rokmi potláčania normálneho života tíchol a lenivel, ale stále na Ukrajine je. Teraz, keď Ukrajina doslova so zbraňou v ruke zvrhla paternalistický režim Janukovyča, by som Európe najradšej odporučil čím skôr prijať Ukrajinu do Európskej únie. Je tam totiž aj kopa ľudí, ktorí stále oslavujú 23. február, sviatok sovietskych obrancov vlasti.
Prednedávnom som sa dostal do nemocnice, a mal som pri sebe ošetrovateľku Raju Pugač od Vinnice, čo je približne 200 kilometrov na juhozápad od Kyjeva. V týchto posledných týždňoch bola chvíľami za Janukovyča, chvíľami proti nemu. Bola presvedčená, že Janukovyč revolucionárov rozdrví. Ale keď revolúcia rozdrvila Janukovyča, povedala mi, že to vedela od začiatku: je to bandita. Vo svojej dedine čítala v pozhadzovaných novinách, že ak Kyjev vstúpi do Európskej únie, sedliakom nechajú len jednu kravu a päť kureniec. Bola to hra na sovietske kolchozy a ona jej verila. Ale aj tak mi zo všetkého najradšej pologramotná Raja rozprávala o tulipánoch, ružiach a broskyniach u nej v záhrade (tieto posledné v studených zimách vymŕzajú, tak ako aj vlašské orechy). Ak sa Ukrajinci zomknú okolo detailov svojho života, ktoré tvoria jeho podstatu, urobia z nej veľkú, bohatú európsku krajinu. Ak si budú navzájom dokazovať, kto bol za Druhej svetovej vojny nepriateľ a kto priateľ, rozpadnú sa. A chcem povedať, že tieto detaily života sa vôbec nerozchádzajú s európskymi hodnotami. Každý z kandidátov na ukrajinského prezidenta bude mať svoje slabiny. Julia Tymošenková, bez ohľadu na väznenie, je političkou včerajška. Vitalij Kličko je príliš liberálny, a nacionalisti, tí sú iba pre západ krajiny. Porozprávajte sa so svojím národom o hodnotách života – potom zvíťazí ten, kto im najlepšie rozumie.