V šachorine pri Dunaji, tak ako aj v celej krajine, zima nie a nie skončiť. Starý Žabiak sedí pri okne. Hľadí na svoju krajinu. Namrzene si poťahuje preriednuté fúzy. Zima ho už vážne trápi. Už sa mu žiada radovánok. Už by šiel pretekať. Už by chcel zase víťaziť. Ako jeho veľkí predchodcovia. Cisár Nero, napríklad! Počas svojho panovania zvíťazil vo všetkých olympijských disciplínach! V behu, v boji, i v hre na lutne! Skvelý pretekár! Skvelý senát mal! Všetko mu odhlasovali. Lenže koniec zimy sa nedá odhlasovať. Bolo by s tým treba niečo urobiť, opakuje si Starý Žabiak stále dookola. Bolo by s tým treba niečo urobiť… Po chvíli sa zarazil… S čím!? So zimou, pošepol mu spoza čalúnu jeho verný trubač. Ach áno, ťapol sa Žabiak po vládcovskom čele. Bolo by s tým treba niečo urobiť. Ráčite zvolať parlament? Myslíš, že treba? Tak teda kloakaličnú radu? Máš pravdu, aj ja to tak cítim. … a o čom budeme rokovať? Oni vám už povedia, usmial sa trubač smutno a náhlivo odkráčal. To je dobre, pokýval hlavou Starý Žabiak. Nech oni povedia. Ja mám svojich starostí dosť, vzdychol si.
Pristúpil k oknu a otvoril ho. Choď už preč, zima! Chcem, aby už bola… Nech už je… Čo nasleduje po zime? Trubač, kde si!? Trubač neodpovedal. Len v suchej šachorine šušťal dážď, ševelilo lístie a vietor čosi šušotal. Nenechávajte ma samého! zavolal Starý Žabiak. Čo si počnem so svojimi myšlienkami? Čo si počnem s tým, čo cítim?! Zrazu sa cítil akýsi maličký. Bezvýznamný. Takto sám nemal komu vládnuť. Nuž dal si zavolať Rosničku. Ty si kto, opýtal sa, keď Rosničku uviedli do trónnej siene. Rosnička, vaša excelencia, uklonila sa mladá žabka. A prečo si prišla? Ráčili ste ma dať zavolať. Aha, ťapol sa Starý žabiak po čele hlavy štátu. A prečo som ťa dal zavolať? Predpovedám počasie, vaša excelencia. Máš pravdu, milá moja, pokýval vládca rozvážne hlavou a znova sa zahľadel z okna. … ty rozumieš tomu, čo to ten vietor šušoce? Rosnička sa zapýrila. Pohľad zabodla do koberca. Otvorili sa dvere a do trónnej siene vstúpila Kloakaličná rada. Krátky Had s hranatou hlavou, Ožran Mlok s nosom červeným ako brzdové svetlá na športiaku a Cezpoľná Ropucha zo severu krajiny, inak takto bezdetná poctivá vdova. Za nimi ticho našľapoval verný trubač.
Toto je Rosnička, predstavil Žabiak dámu príchodzím. Ona vie, ako bude. Posadajme si.
Had, Mlok a Ropucha škaredo zagánili, ale poslúchli. Posadali si okolo stola, Starý Žabiak na najčestnejšie miesto. Rosničku nechali stáť, aj keď jedna stolička ostala prázdna. Niekto chýba, blysol sa postrehom Starý Žabiak. Na Rosničku už zabudol. Trubač sa naklonil k vladárovej hlave. Čosi mu pošepol. Ach, taká hrôza!! zvolal Starý Žabiak. Čujme, čujme, ozvalo sa okolo stola. Práve som sa dozvedel, že Starý Kamarát nepríde. Má hrozné bolesti. Bolesti?! Vraj sa v ňom ozvalo svedomie. Zazneli výkriky. To je zlé, zvrieskol Mlok. To musí bolieť! pritakal Had. Vždy som mu to vravela, kvákala Ropucha. To mu nezávidím, prikyvoval Žabiak. Na sieň doľahlo dojaté ticho.
Za oknom vietor, dážď, suchá šachorina a bahno. Púšťa bubliny. Vidíte to bahno? ukazuje na bažinu Ožratý Mlok. Vidíte, ako buble? Intelektuáli sú nespokojní! Intelektuálne bahno krajiny sa búri! Malý bič a veľký dvor na nich!
… azda naopak, nie? ozvala sa Rozdrapená Ropucha.
Ty buď ticho, okríkol ju Mlok. Ty máš skákať do nich, nie do mňa!
Trubač sa znova naklonil k vladárovmu uchu. Chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo vysvetliť o čo tu ide, no po chvíli sa Žabiakova tvár predsa len rozjasnila a trubač mohol ohlásiť začiatok rokovania. Žabiak sa hneď aj ujal slova. Myslím… Ozval sa potlesk. Cítim… Veľký potlesk. Ropucha sa naklonila k susedovi. Prečo tlieskame? Mlok sa cez stôl naklonil k Hadovi. Prečo tlieskame? Veď ešte nič nepovedal. Práve preto. Aby niečo nepovedal. Ešte by niečo povedal a čo by sme s tým potom robili?
Vladárovi z toľkého vypätia ostalo teplo. Požiadal trubača, aby otvoril okno. Do siene vkĺzol vietor, aby si vypočul vladárove slová…
Vždycky musím a to, čo si myslíte, že hovorím vaše myšlienky alebo jeho, viem, kam sledujete.
… a už ho nebolo. Vykĺzol oknom. V sieni opäť zavládlo ticho. Len v suchej šachorine šušťal dážď, ševelilo lístie a vietor čosi šušotal. Nedalo sa nepočuť, čo. Prítomných premkol strach.
Nikto sa nezmohol ani na slovo. Len cezpoľnej Ropuche vykĺzlo zúfalé – kvak! Had sa spamätal prvý. Prísne sa pozrel na trubača. Ten neváhal, priskočil k oknu a zatvoril ho. Čo sa deje? opýtal sa Starý Žabiak.
Slova sa ujal Krátky Had. Rosnička musí zomrieť. Vypočula si tajomstvo, ktoré nebolo pre jej uši! Veru tak, prikyvovali hlavami vladárovi verní. Odľahlo im, dnes už druhý raz. No dobre teda, pokýval hlavou Starý Žabiak. Ale čo povieme ľuďom?
Ja viem, ja viem, zakvákala Ropucha. Povieme im, že je Maďarka!
To je slabé, mávol rukou Mlok. Povieme, že má maďarského otca, židovskú matku a cigánsku pečienku!
Nie, zamračil sa Had a potriasol hranatou hlavou. To ona môže za to, že zima nechce skončiť. To im povieme.
Je to pravda? obrátil sa Starý Žabiak k Rosničke. To ty môžeš za to, že máme takú dlhú zimu?
Rosnička sa neveriacky pozrela okolo seba a ticho povedala: Ja počasie nerobím. Ja ho len predpovedám.
Tým horšie, odsekol Had. My nepotrebujeme také rosničky, ktoré našim ľuďom nevedia priniesť také počasie, aké potrebujeme.
Starý Žabiak si zastal pri okne. Hľadí na krajinu. Namrzene si poťahuje preriednuté fúzy. Nechajte ma s ňou chvíľu osamote. Ale… to netreba, ona už nie je panna, vyhŕklo z trubača. Hneď sa aj zapýril. Ty kujon jedon, pohrozil mu Mlok. Prítomní sa zasmiali. Poslušne vycupitali zo siene. Keď mu je taká vladárska vôľa, pokrčil plecami Ožran Mlok a prehltol lačnú slinu.
Rosnička, ty sa vyznáš v počasí, naklonil sa Starý Žabiak k odsúdenej, len čo osameli. Povedz mi, čo bude, keď sa zima naozaj skončí?
Jar, deduško. Konečne jar!
Ja som to vedel! zvolal natešený starec. Rozbehol sa k oknu, aby sa o radosť podelil so svojím ľudom. Len čo ho otvoril, do siene vtrhol vietor. Vzápätí sa rozleteli dvere a trubač sa vrhol k oknu. Lenže neskoro. Vietor medzitým obletel krajinu, všade nakukol a každému tú novinu oznámil. Krajina po zime ožila. Od ucha k uchu sa nieslo: … príde jar! Príde jar!!