Nepoznám v strednej Európe veľa intelektuálov, ktorí vo verejnom priestore za posledné polstoročie zanechali takú výraznú stopu ako Petr Pithart. Ale ešte menej poznám v ňom také osobnosti, ktoré by sa v politike, teda jednej časti toho verejného priestoru, presadili s názormi par excellence intelektuálnymi, teda menšinovými, vlastne protiväčšinovými. Keď som si – aj na základe kníh a verejne prezentovaných postojov Petra Pitharta – rekonštruoval jeho myšlienkový vývoj za takmer polstoročie, ukázalo sa, že skoro vždy bol v menšine. Ale veľmi aktívnej a angažovanej. Tej, ktorá sa nebála so svojimi názormi ísť do toho verejného priestoru i vtedy, keď to bolo nielen nepopulárne, ale neraz aj nebezpečné. Aj v tom roku 1968, keď presadzoval v mäknúcej diktatúre pluralitu politických strán a ešte výraznejšie v protirežimnom disente v 70. – 80. rokoch. Ale aj od zmeny roku 1989, keď Petr Pithart prijal údel intelektuála v politike so všetkou protirečivosťou a napätím, ktoré takéto spolužitie (niekedy isto aj mezaliancia) so sebou prináša.
Intelektuál, na rozdiel od politika, je vždy v menšine, často v tej najmenšej. Ale podobný je aj osud intelektuála v politike. Nedokáže sa vyzliecť zo svojho habitu, aj keď ho k tomu politické kompromisy niekedy nútia. Zväčša obhajuje menšiny, v spoločnosti tak či onak marginalizované, zraňované a stigmatizované. Obhajuje ľudské práva, rovnosť rasovú, etnickú, náboženskú, rodovú, inakosť vo všetkých formách, a to všetko zvyčajne proti väčšine spoločnosti aj proti politickej a štátnej moci. Petr Pithart vo svojej nedávnej eseji, ktorá je tak trochu aj jeho konfesiou, priznáva, že intelektuál sa vlastne nehodí do politických strán, že by nikdy nemal byť ich funkcionárom a už vôbec by sa nemal pliesť do volebných kampaní. Ak mu má ísť o niečo, je to predovšetkým snaha o udržiavanie dialógu ako nástroja na riešenie problémov i konfliktov, iniciovanie diskurzu. Tam je miesto aj pre kritické myslenie, aj pre pochybnosti, aj pre varovanie pred nástrahami budúcnosti a „šťourání“ sa v minulosti, na ktorú väčšina spoločnosti rada zabúda či prinajmenšom ju chce vnímať selektovane.
Petr Pithart od začiatku svojho uvedomelého angažovania sa v spoločnosti formuje to, čo som vyššie pomenoval ako verejný priestor, v ktorom v strednej Európe, v Česko-Slovensku a potom v Česku pôsobili či hrali intelektuáli, disidenti, mimovládni aktivisti a politici svoju hru – každý s odlišným mandátom. Ten intelektuálny a disidentský, teda menšinový možno získať len osobným nasadením, osobnou mravnou garanciou. Býva zväčša preverený časom, je preto trvalejší. Ten druhý, politický, mandát od voličov, je mandát väčšiny, ale je často premenlivý, dočasný, odvodený najmä od intenzity predvolebných sľubov. Často predstieraných, ale u voličov napriek tomu úspešných. V takýchto situáciách, pravdu má Petr Pithart, sa intelektuál v politike nemá pliesť do volebných kampaní. Nedokáže ponúkať národné, sociálne, ekonomické a iné istoty, neovláda to hrabalovské „pábení“. Skôr ponúka svoje pochybnosti, neistoty, alternatívy. V lepšom prípade vedecké, teda analytické a syntetické schopnosti, ktoré si vyžaduje politológia, nie politika.
Pre intelektuálov, z disentu aj sivej zóny, ktorí vzali po roku 1989 na seba zodpovednosť a vstúpili do politiky, nastal pomere rýchlo náročný čas zápasu s nacionálnymi aj sociálnymi populistami, často, žiaľ, úspešne ohlupujúcimi väčšinu spoločnosti. Tí, žiaľ, často dostali a dostávajú dodnes mandát väčšiny. Hlas menšiny, ku ktorej intelektuáli patria, zaujal málokoho. Intelektuál v politike, ktorý akcentuje morálku a kšeftu zväčša – ani politickému, ani finančnému – nerozumie, ktorý analyzuje dejinné súvislosti a neideologizuje, nemýtizuje, nebýva preto veľmi populárny.
Petr Pithart ponúkal občanom-voličom za posledné vyše dvadsaťročie, či už ako predseda českej vlády alebo ako predseda či podpredseda Senátu Parlamentu ČR, alebo svojimi akademickými a unverzitnými aktivitami viaceré dominantné témy verejného diskurzu so všetkými jeho pochybnosťami aj principiálnosťou. Na rozdiel od tých lacných populistov, ktorí všetko vedia, kládol otázky a hľadal, zdôrazňujem, úporne hľadal odpovede. Aj týmto netradičným spôsobom vykonávania politiky je však jeden z mála živých dôkazov toho, že s principiálnou politikou, ktorá neraz ide proti zmanipulovanej väčšine, teda proti prúdu, sa politik-intelektuál môže presadiť. Svoje názory a postoje nielen voči nacionalistom, ale i pragmatikom straníckeho a osobného egoizmu prezentoval v otázke vzťahu k Nemcom, k odsunu i vo vzťahu k Slovákom, k rozpadu Česko-Slovenska, to jest k českej snahe zbaviť sa tzv. ekonomicky slabšieho partnera, vo vzťahu k ďalším visegrádskym susedom, Poľsku a Maďarsku aj k samotnému visegrádskemu spoločenstvu, ktoré mnohí českí konzervatívci, najmä ten najkonzervatívnejší, považovali od začiatku len za prázdny pojem. Preto boli tieto názory v českom prostredí nielen menšinové, ale priamo protiväčšinové. Rovnako ako jeho postoje k rasizmu, xenofóbii, nielen voči Rómom, takisto ako kritika českého provincionalizmu, sebastrednosti, výlučnosti, nacionalizmu, to všetko boli a sú postoje v českej spoločnosti nepopulárne, lebo sú antipopulistické. Vlastne intelektuálne, pre politika, ktorý túži po voličoch temer zničujúce.
Takisto ako jeho postoj ku komunizmu, ktorý ho vyvrhol na okraj spoločnosti. Petr Pithart bol aktívny bojovník proti komunizmu v čase, keď väčšina spoločnosti neotvorila ústa. Ale nie je preto fundamentalistický antikomunista či dekomunizátor, ktorý by obdivoval paušalizujúci lustračný zákon. Aj pri takej pre mnohých nie najpríjemnejšej téme, akou je vyrovnávanie sa s minulosťou, bol neraz v menšine – voči komunistom takisto ako voči antikomunistom či nacionalistom a neonacistom. Ako iniciátor česko-nemeckého zmierenia bol dokonca obviňovaný rovno zo zrady českých národných záujmov.
Lenže Petr Pithart je patriot v tom najlepšom zmysle tohto slova. Nie je nacionalista, lebo vie, že nacionalista potrebuje nepriateľa. Patriotizmus si vystačí bez neho – pozitívnym vzťahom k národnému spoločenstvu. Aj preto hovorí: národná identita áno – nacionalizmus rozhodne nie. Nacionalizmus, najmä na základe česko-nemeckých a česko-slovenských vzťahov, totiž pozná ako málokto v našom priestore. Navyše, ako jeden z mála českých politikov, ale aj intelektuálov reflektuje aj situáciu maďarskej menšiny na Slovensku (čo nie je len dôsledok jeho priateľstva s Lászlóom Szigetim, s ktorým niekoľko krát precestoval celé južné Slovensko). Ale rovnako má cit či empatiu pre multietnickosť, viacjazyčnosť stredoeurópskeho priestoru, ktorá je historicky daná a mala by byť vnímaná ako prirodzená súčasť nášho života i dnes.
Aj preto je Petrovi Pithartovi jasné, že na Slovensku sú menšinoví Maďari autochtónni obyvatelia takisto ako väčšinoví Slováci. Lebo ak je niečo v slovensko-maďarských vzťahoch nevyjasnené, tak je to najmä otázka: kto má právo určiť identitu Maďarov na Slovensku. Maďari na Slovensku, ktorí prejavili svoju vôľu či právo odlíšiť sa, byť inými voči obom štátom, totiž narazili na múr národných partikularizmov, hoci fakticky bojujú za uznanie svojej vlastnej identity. Nie Slovensko a Maďarsko sú však preto v zložitej situácii, ale tí Maďari na Slovensku, ktorí čelia očakávaniam obidvoch štátov. Ak by ale na oboch brehoch Dunaja fungoval aj Petrom Pithartom akcentovaný princíp subsidiarity, možnosť riadiť veci v rámci svojej komunity, bolo by postavenie menšinových Maďarov isto lepšie.
Petr Pithart, dnes už asi v Európe unikátny politik-intelektuál, možno posledný, ktorý nerezignujúc na svoj intelektualizmus, či možno napriek nemu, bol dlhé roky akceptovaný aj volený a zvolený do vrcholových politických pozícií.
Petr Pithart chápe, že v Európe sa odohral proces smerujúci k univerzalizácii ľudských práv, k spravodlivosti a dôstojnosti jednotlivcov. Rovnako však vníma, že tento proces sa realizoval v rámci národných štátov a nedotýka sa vzťahov medzi národmi. Aj preto vie, že malé národné štáty kolonizujú svoje menšiny tak ako sa veľké štáty správali a správajú k malým štátom. Preto majú národné štáty zvyčajne nie najlepšie svedomie. Práve preto považuje za mimoriadne dôležitý spomínaný princíp subsidiarity, ktorý menšinám zabezpečuje akú-takú mieru sebaurčenia voči národnému štátu.
V Česku nebolo nikdy a nie je ani dnes populárne hovoriť o českom nacionalizme. Aj v tejto veci Petr Pithart išiel takpovediac proti hlavnému prúdu, proti väčšine, keď pred vyše dvadsiatimi rokmi hovoril, že „český nacionalismus, kulminujíci těsně po válce ve vyhnání třech miliónů Němců na základě principu kolektivní viny, není proto ani zdaleka dosud překonán: český nacionalismus, nasycen, zatím jen spí“. S takýmto poznaním reality sa v tom čase zapojil do rokovaní o budúcej podobe spoločného česko-slovenského štátu, ale aj do dialógu o česko-nemeckom zmierení, ktorý aj jeho zásluhou začal byť v polovici 90. rokov dominantnou témou dobového českého diskurzu. Napriek tomu, že v obidvoch diskurzoch bol v menšine, v tom česko-nemeckom predsa len aj jeho zásluhou a mimoriadne výrazným osobným nasadením možno vidieť úspechy, hoci—ako sa nedávno ukázalo pri prezidentských voľbách – nie definitívne.
Na otázku, či by už nemalo z českej strany zaznieť, že povojnové riešenie odsunu na základe kolektívnej viny bolo chybou, Petr Pithart v novembri 2012, odpovedá, anticipujúc priamo prognosticky: „Obávam se, že kdyby se objevil všehoschopný populista, dokáže strach z Němcu, z jejich revanše, opět vyvolat. Už ne u většiny lidí, ale u mnoha, kteří by však mohli třeba rozhodnout či silně ovlivnit volby“. Aj preto navrhuje na túto otázku skôr masarykovskú odpoveď drobnej práce, ktorá by bola, ako píše, „rozpuštěna v tisících činech a gestech“, po ktorých sa možno objaví „všeobecně srozumitelný symbol tohto poznání. Nepřeji si, aby to byl nějaký deklaratórní zákon, který by to slovy autoritativně konstatoval“.
Pri iniciovaní diskurzu o česko-nemeckom spore o dejiny Petr Pithart navrhoval nástroj riešenia – samozrejme, dialóg – pri ktorom by nemal chýbať štát. Dialóg na všetkých úrovniach, dialóg ako vzájomné načúvanie (naslouchání), ktorý mal smerovať k cieľu – zmiereniu (smíření). Hoci v tom diskurze bolo – a čo sa dá robiť, dodnes je – mnoho populizmu, emocionality, paušalizujúcich konštatovaní a menej racia, analytickosti, veľa strachu z Nemcov, z Nemecka a málo skutočného národného sebavedomia, nevymykalo sa to z fóbií, frustrácií a tráum, charakteristických pre celý stredoeurópsky priestor. Žiaľ, dodnes sa v ňom petrifikovali povojnové postoje a účelovo sa podľa potreby oprašujú so všetkými stereotypnými atavizmami dodnes.
Petr Pithart vie, že veľkí Česi svojmu národu najviac poslúžili tým, že sa v pravý čas pýtali na dôležité veci, bez ohľadu na to, či sa ich otázky väčšine národa páčili alebo nepáčili. A tie otázky, ako stále zdôrazňuje, súviseli s tým, že Česi nebývali v tom štátnom dome sami, že videli tých druhých, že videli ako oni vidia ich. Že žili v priestore zrkadiel – a ten priestor sa menoval stredná Európa. V zemi zrkadiel, teda v strednej Európe, kde majorita vždy s radosťou a cynicky zneužívala svoju presilu nielen voči menšinám, ale aj proti vlastnému národu. Zem zrkadiel, neraz porozbíjaných, teda stredná Európa, bola podľa Petra Pitharta ešte nie tak dávno tým kútom sveta, kde si svojou väčšinovosťou nebola zďaleka istá žiadna väčšina – všetci sme tu boli viac-menej v menšinovom postavení. To bolo podľa neho nielen riskantné, ale zároveň veľmi inšpirujúce. To je dnes dvojnásobne inšpirujúce najmä pre Čechov, ktorí v čase európskeho zjednocovania, len zdanlivo paradoxne, dospeli k etnicky vyčistenému štátu.
Petr Pithart, dnes už asi v Európe unikátny politik-intelektuál, po Árpádovi Gönczovi, Václavovi Havlovi, Bronislawovi Geremekovi, Wladislawovi Bartoszewskom možno posledný, ktorý nerezignujúc na svoj intelektualizmus, či možno napriek nemu, bol dlhé roky akceptovaný aj volený a zvolený do vrcholových politických pozícií. Pokúsil som sa naznačiť niečo z toho, prečo to bolo. To, čo precítil, čo urobil, čo dokázal v terapii česko-nemeckých vzťahov som sledoval a obdivoval oddávna a pokúšal som sa o presadenie tejto jeho „metodiky“ aj na ošetrenie slovensko-maďarských vzťahov, či rovno o niečo také, čo by malo predstavovať slovensko-maďarské zmierenie. Aj preto, lebo postoj Petra Pitharta v tejto veci predstavuje pre mňa excelentný stredoeurópsky model, z ktorého by sa mohla učiť celá Európa. Mne sa, bohužiaľ, tento „pithartovský model“ nepodarilo do slovensko-maďarských vzťahov presadiť, a to nielen preto, že polmiliónová maďarská menšina, chvalabohu, na Slovensku žije. Aj preto je však pre mňa dvojnásobnou cťou, že som mohol predniesť toto laudatio na európskeho intelektuála a politika, Petra Pitharta. I na neho platia slová, ktorými nedávno charakterizoval svojho dlhoročného súputníka a priateľa Jiřího Dienstbiera: aj on je „politický člověk se svědomím“. To je dnes, nielen v našom priestore, v ktorom morálka a česť v politike, úcta k právnemu štátu, k ústavnosti je vo vedomí spoločnosti kdesi na najposlednejšom mieste, isto hodné ocenenia Cenou sv. Adalberta.