Viktorija Amelina, zabitá ukrajinská spisovateľka, vo svojom poslednom článku píše o tom, prečo bola asi najhoršia ruská investícia a o tom, že kde chýbajú pravdivé príbehy, tam chýba dôvera a sme odsúdení na to, aby sme verili propagande.
Foto: Alex Zakletsky / AP
Od pádu Berlínskeho múru v osemdesiatom deviatom mnohí verili, že všetky hranice zmiznú tiež. Pamätám sa, ako som na letnom medzinárodnom tábore neďaleko Pskova spievala Wind of Change od Scorpions na medzi a mala som pocit, že tie slová sú presne pre mňa: ”The world is closing in/and did you ever think/ that we could be so close, like brothers?” Boli sme všetci jednoducho “children of tomorrow,” “deti zajtrajška”, čo túžili a verili v lepšiu budúcnosť? Kde sme dnes?
Z vetra zmeny ostala len ilúzia, a moja viera v tú ilúziu len dokazovala, že kultúrne a mentálne bola Ukrajina odkjakživa súčasťou mierne naivného Západu. Rozdiel je len v tom, že osudom Ukrajincov je občas vidieť do očí pravde. Niektorí sa to naučili z príbehov ukrajinských disidentov, napríklad básnika Vasyla Stusa, zavraždeného v ruskej trestnej kolónii len päť rokov pred Vetrom zmeny, ktorý napísal roku 1990. Iní, ako napríklad ja, museli najprv prísť do styku s ruským svetom, a až potom si uvedomili, že hranica medzi Ruskom a Ukrajinou nie je redundantná ani formálne, ale podstaná pre naše prežitie.
Sme zrejme všetci odsúdení na to, aby sme si neprestávali mýliť miesto, kde sa končí náš domov, priestor bezpečia a dôvery a kde sú hranice, ktoré treba extra dobre strážiť.
Narodila som sa na západnej Ukrajine v osemdesiatom šiestom, v roku, keď vybuchol jadrový reaktor v Černobyle a Sovietsky zväz sa začal drobiť. Napriek tomu, kde som sa narodila a v ktorom roku, bola som vzdelávaná ako Ruska. Existoval celý systém, ktorý pracoval na tom, aby som verila, že Moskva, a nie Kijiv, je stred môjho vesmíru. Chodila som do ruskej školy, vystupovala v školskom divadle nazvanom po ruskom básnikovi Alexandrovi Puškinovi a modlila som sa v ruskom pravoslávnom kostole. Dokonca som si užívala letný tábor pre tínedžerov v Rusku a chodievala na stretnutia mládeže do ruského kultúrneho centra v Ľvove, kde som spievala takzvaný ruský rock, ktorý vlastne hovoril o tom, čo sa dialo v Rusku, pravdivejšie ako naivné skladby Scorpions.
V pätnástich som vyhrala miestnu súťaž a vybrali ma reprezentovať svoje rodné mesto Ľvov na medzinárodnú súťaž ruského jazyka do Moskvy.
Tešila som sa do hlavného mesta Ruska. Posledné riadky druhého dejstva Čechovových Troch sestier V Moskvú! V Moskvú! V Moskvú! by som pokojne mohla hovoriť aj ja. Mala som pocit, že Moskva je centrom toho, čo som považovala za svoj domov. V knižnici som mala samú ruskú klasiku, a hoci Sovietsky zväz sa už pred desiatimi rokmi rozpadol, v ruskej školy, do ktorej som chodila, sa toho veľa nezmenilo, ani v ruskej televízii. Moja rodina mala ten nebezpečný zvyk sa na ňu dívať. Navyše, hoci som nemala peniaze ani na to, aby som cestovala po Ukrajine, Rusko bez váhania investovalo do mojej rusifikácie.
Na tej súťaži v Moskve som sa zoznámila s tínedžermi zo všetkých tých krajín, ktoré sa Rusko neskôr pokúsilo obsadiť alebo ich asimilovať: z Lotyšska, Litvy, Estónska, Kazachstanu, Arménska, Azerbajdžanu, Gruzínska a Moldavska. Ruská federácia vrážala nemalé peniaze do výchovy detí ako my, “z bývalých sovietskych republík” – ako Rusov. Je možné, že do nás napchali viac, ako do vzdelávania detí na ruskom vidieku: tých, čo už boli podrobení, nebolo treba zvádzať letnými tábormi ani exkurziami po Červenom námestí.
Dúfam, že som sa stala jednou z najhorších investícií Ruskej federácie.
V Moskve ma oslovila slávna redaktorka ORT, vtedajšieho top ruského televízneho kanálu a požiadala ma o rozhovor do večerných správ. Bola som polichotená a pripadala som si skoro ako hviezda. Začala zdvorilou otázkou o tom, ako sa mi páčilo podujatie a ako sa mi páči ruská metropola, ale rýchlo prešla k svojej skutočnej téme: Povedala, že všetci vieme, ako sú všetci ruskojazyční ľudia utláčaní a vzápätí prišla ponuka, aby som sa zapojila do ruskej propagandy: “Aký cítite ako ruskojazyčná osoba útlak na západe Ukrajiny? Aké riziko je hovoriť rusky v uliciach vášho rodného mesta Ľvov?”
Zalapala som po dychu, lebo som pochopila, že vôbec nie som hviezda, len ma použili na manipulovanie miliónov divákov večerných správ. Mierila na mňa obrovská kamera a predo mnou sa prvý raz v živote týčil veľký profesionálny mikrofón. Mala som len pätnásť. Ale v tom zlomku sekundy som si musela raz navždy uvedomiť, kde má môj domov hranice. Ja som predsa nebola Ruska, bola som ukrajinské decko, ktoré priviedli do Moskvy posilňovať ruské naratívy. Mohla som si myslieť, že Rusko je úžasná krajina a že v jej samom jadre je mier, ale tak som som to cítila len preto, že som sa dívala na ten istý televízny kanál, ktorý sa práve snaží zmanipulovať neskúsené pätnásťročné dievča, ktorým som bola.
“Máme komplikované dejiny, takže po tom všetkom by bolo prirodzené, keby sa Ukrajinci cítli nepríjemne a niekedy tak zareagovali na ruštinu. Ale nezažila som nič také ako útlak. Možno je vaša informácia už neaktuálna? Ja som mladá, a mladá generácia také problémy nemá, “ odpovedala som.
Ruská novinárka, či skôr propagandistka, sa snažila pýtať sa na to ďalej, ale moje odpovede boli stále len tie isté. Už sa stalo. Zlyhala.
Pochybujem, že ten rozhovor niekedy odvysielali. Alebo sa im možno podarilo zostrihať ho tak, aby sa im hodil. Teraz, keď som ukrajinská spisovateľka, dostávam pozvania na rozhovor od rôznych ruských televíznych staníc, a všetky dôsledne odmietam. Stačila mi skúsenosť spred dvadsiatich rokov.
Odesa v roku 1982. Foto: Ian Berry / Magnum Photos
Každý sused je priateľ
Spomenula som si na tento príbeh v dvadsiatom druhom, keď som videla rozhovor so starším mužom v Mariupole. Bol zúfalý, dezorientovaný a pozoruhodne úprimný. “Ale ja som veril na tento ruský svet, viete si to predstaviť? Celý život som veril, že sme bratia!” Kričal uprostred sutín, ktorými sa stalo jeho milované mesto. Musí to byť oveľa bolestnejšie, uvedomiť si kde je naozajstný domov, takto kruto a takto neskoro v živote. Bytovka, v ktorej býval, sa zrútila, a ilúzia domova, priestoru, ktorý vnímal ako svoju vlasť, niekdajší Sovietsky zväz, v ktorom sa narodil a prežil svoje najlepšie roky, sa zrútila ešte brutálnejšie. Propaganda naňho prestala účinkovať až keď spadli ruské bomby. Hranica medzi nezávislou Ukrajinou a Ruskou federáciou v jeho mysli vyrástla na zásadnú bariéru, tak ako vyrástla v mojej mysli, keď som si uvedomila, že ma priviedli do slávnostnej Moskvy, aby som mohla klamať o svojom rodnom meste na Ukrajine, tak aby ju ruskí diváci mohli ešte viac nenávidieť.
Myslím si, že väčšina ľudí by teraz súhlasila s tým, že múr medzi nami a Ruskom je dobrým riešením, kým ruská spoločnosť neprejde signifikantnou premenou. Je to krásna myšlienka, že existuje svet, v ktorom je každý sused priateľ, a krásne sa o nej spieva, no bohužiaľ nie je realistická.
Keď sme o tom so Škorpiónmi spievali, mali sme sa najprv uistiť, že aj druhá strana tým slovám rozumie a že práve nebombarduje Groznyj. Je asi lepšie mať spoľahlivejšie zdroje ako populárne piesne. Potrebujeme naratívy, ktoré bude komplexnejšie a produktívnejšie.
Ale aj tak – stále je to lákavé, veriť v jednoduchý, inšpiratívny koncept, ktorý káže vítať každého ako priateľa a brata. Ale či ten princíp naozaj funguje?
Bolo to počas veľmi odlišnej zimy roku 2019, keď som zažila zrážku imaginárnej idyly, v ktorej hranice existujú len na to, aby sme ich mohli prekračovať na ceste za zázrakmi a skutočnosťou so všetkými jej dramatickými príbehmi. Naša rodina sa snažila pripravovať na Vianoce v Bostone. Stála som uprostred lesa vianočných stromov a sľubovala synovi, že z nich vyberieme ten najlepší. Nemala som s vianočnými stromčekmi žiadnu skúsenosť (na Ukrajine sme mali vždy náš starý umelý stromček). Oľutovala som, že som sa predtým s nikde neporadila. Na internete určite existujú recepty, ako si vybrať dokonalý vianočný strom.
Potrebovala som sa teda spýtať predavača, lenže toho plne zamestnávali iní zákazníci, evidentne potreboval predať všetky stromčeky, aj tie horšie. Ja som ale vedela, čo spravím, aby sme získali jeho pozornosť. Povedala som mu, že to budú naše prvé Vianoce v Spojených štátoch, a bola to pravda. A začal sa zázrak “Welcome to America”. Okamžite sme sa stali jeho prioritou, pomohol nám nájsť ten najdokonalejší stromček. Zrejme to bol jeden z tých skutočných Američanov, ktorí veria že vítať novopríchodzích je jadrom amerických hodnôt. Vedela som, samozrejme, túto hodnotu zdieľajú v Spojených štátoch mnohí, ale nie všetci. Napokon, bola to éra prezidenta Trumpa.
Vždy, keď som kráčala po uliciach Cambridgeu, som zastala pri fotke, pripevnenej na plot pri kostole – bolo tam dieťa, ktoré neprežilo, po tom, čo ho oddelili od rodičov a väznili na hraniciach. Jediný zločin toho dievčatka na fotke bol v tom, že prekročila hranicu spolu s rodičmi, ktorí sa len pokúšali dať jej lepší život.
Predavač vianočných stromčekov bol politikou trhania rodín v Spojených štátoch rozhorčený presne tak ako ja. No podporovatelia Trumpa mali iné predstavy o tom, čo je Amerika a ako by sa mali chrániť jej hranice. Keďže som si uvedomovala, že tieto prisťahovalecké rodiny sa nikdy nesnažili anektovať časti amerického územia či tvoriť falošné naratívy o Spojených štátoch, ako to robilo Rusko voči Ukrajine, nemohla som pochopiť, prečo ruskí vojaci mohli prekročiť hranice Ukrajiny tak ľahko, a mexické rodiny americké hranice tak ťažko.
Jedna vec je neodškriepiteľná: ľudstvo to s hranicami robí zle.
Komplikované, bolestné a dramatické
Podobne ako tínedžeri neistí vo svojej identite – vpúšťame dnu tých, ktorých by sme vpúšťať nemali, a tých, ktorých by sme vpustiť mali, držíme mimo. Príliš pozornosti venujeme výzoru – nemyslím len farbe pokožky, ale aj “farbe pasu”, namiesto toho, aby sme ju venovali základným hodnotám ako sloboda, dôstojnosť a vláda práva, ktoré s niekým buď zdieľame alebo nie. Ale zatiaľ mnohí z nás ľahko sadnú na lep cudzincom, ako ja, keď som ako dieťa obdivovala Rusko, alebo sa ich príliš desia, ako tí Američania, čo túžia po múre. Prečo si tak zle vyberáme, komu dôverovať na druhej strane hraníc? Možno je to preto, že nevieme ako si navzájom dôverovať v našich vlastných krajinách. Nedorobená “domáca úloha” vytvoriť priestor dôvery v našich vlastných krajinách nás predurčuje na neschopnosť poradiť si s našimi vonkajšími hranicami.
Ako spisovateľka mám sklon myslieť na domov ako na naratív, ktorý zdieľajú jeho obyvatelia. Ľudia a miesta, ktorí sa zjavujú v príbehoch: básnici, dramatici, starodávni proroci, spisovatelia, všetci si predstavovali krajiny, v ktorých dnes žijeme a ich príbehy masívne ovplyvnili nás a vzťahy, ktoré medzi sebou máme. Ale do ktorého príbehu pasujeme všetci? Politici nám možno dávajú nesprávne odpovede. Myslia si, že dejiny musia byť koherentný, jednoduchý príbeh, ktorý je tu na to, aby urobil zo školákov vlastencov. No moja odpoveď je zložitejšia a priamočiarejšia: jediný príbeh, do ktorého sa všetci hodíme, je ten pravdivý.
Pravdivé dejiny Ukrajiny sú komplikované, bolestné a dramatické. Napríklad, ako mnohí iní na východe a v strede Ukrajiny, moja rodina prešla traumou holodomoru a bola rusifikovaná. Veľmi dlho neexistovala kniha, ktorá by odrážala skúsenosť mojej rodiny alebo vysvetľovala, prečo som po svojich starých rodičoch nezdedila ukrajinský jazyk. Ich rozhodnutie chrániť deti (mojich rodičov) tým, že ich vychovajú tak, aby hovorili po rusky, sa mi zdalo nevysvetliteľné a cítila som sa kvôli nemu čudne. Takže som musla napísať román o rodinách ako bola moja. Moje mesto Ľvov bolo priamo v srdci Krvavých územií, ako historik Timothy Snyder nazval územie medzi Baltickým a Čiernym morom. No opäť, musela som prísť na to, že Sovietska armáda vyvraždila tisíce Ukrajincov v tridsiatom deviatom a že v štyridsiatom druhom zahynulo vyše stotisíc židovských občanov Ľvova.
Moji starí rodičia nikdy nehovorili o detailoch holodomoru, ktorý tu bol od tridsiateho druhého do tridsiateho tretieho. Populárne básničky o láske, mieri a bratstve sa hovoria vždy ľahšie ako pravdivý príbeh. Ale jedine pravdivé príbehy zahŕňajú nás všetkých do veľkého naratívu, ktorý tvorí krajinu, umožňuje nám hovoriť spolu pravdivo a získať späť vzájomnú dôveru.
Odesa v roku 2023. Foto: William Keo / Magnum Photos
A naopak, ticho tvorí trhliny tak hlboké, že sa tu sotva môže cítiť doma. Keď príbehy ako holodomor alebo holokaust nie sú obnažené naplno, sme odsúdení na to, aby sme si nedôverovali. Kým si bol? Hladoval si alebo si bol ten, kto v tridsiatom treťom všetko jedlo vzal? Bol si ten, čo strieľal ukrajinských aktivistov v štyridsiatom prvom – alebo ten, kto hľadal svojich milovaných medzi rozkladajúcimi sa telami? Ten, čo sa bál a díval sa z okna, keď odvádzali Židov, alebo ten, čo ich skrýval? Ten, kto udával svojich susedov na KGB, alebo ten, kto naozaj pomáhal ukrajinským disidentom? Namiesto prepotrebných príbehov samé ticho. A kde chýbajú pravdivé príbehy, tam chýba dôvera. Sme odsúdení na to, aby sme verili propagande, znovu a znovu kreslili zlé hranice a nikdy sa necítili úplne doma.
Zrak sme mali jasnejší
Na Ukrajine sa všetko zmenilo v prvých dňoch decembra 2013, na začiatku Revolúcie dôstojnosti. Keď polícia kruto zmlátila študentov na Námestí nezávislosti, začalo byť jasné, že je čas zabrániť tomu, aby sa z Ukrajiny stal autoritársky štát ako Rusko alebo Bielorusko.
Kto sa cítil byť slobodným Ukrajincom, musel zariskovať a vyjsť do ulíc. Ale čo ostatní nebudú mať odvahu a nepridajú sa? Potom bude tá hŕstka statočných proti policajnému násiliu bezmocná. Na to, aby sme vyšli do ulíc Kyjiva, museli sme zariskovať a dôverovať jeden druhému.
Nakoniec prišlo takmer pol milióna ľudí. Vtedy sme zistili, že sa jeden na druhého môžeme spoľahnúť. Konečne bola Ukrajina môj domov. Domov nie je zázračné, dokonalé miesto, ale miesto, kde – ak vás niekto bije – si môžete byť istí, že prídu susedia a budú vás brániť.
Tie staré tichá nezmizli ako mávnutím čarovného prútika, ale dôverovali sme si dosť na to, aby sme vytvorili platformy a inštitúcie, ktoré by sa zaoberali aj traumatickou minulosťou. A bol tu nový pravdivý príbeh, v ktorom na otázku “kto si?” prichádzali odpovede denno-denne od Revolúcie dôstojnosti a ruskej invázie roku 2014.
Vojna bola predo dvermi, ale zrak sme mali jasnejší, než kedykoľvek predtým.
Na jar a v lete 2014 som si bola istá, že plošná ruská invázia sa už začala a že brutalita bude silnieť a postupne sa rozšíri na celú Ukrajinu. Zbalila som trojročnému synovi všetky veci do pohotovostného batoha, aby sme sa kedykoľvek mohli bežať rýchlo schovať do krytu. Vtedy na nás bomby nedopadli, Rusko anektovalo Krym a zruinovalo životy Ukrajincov v Donecku a Luhansku, ale nešlo plnou silou ďalej. Svet nereagoval. Takže hranice môjho domova boli jasné: prekrývali sa s hranicami Ukrajiny. Kryli sme si chrbát len my sami.
Mali sme jeden druhého, a to bolo nadovšetko. Ale s tou nádhernou víziou? Ak zatiaľ nedokážeme dosiahnuť dokonalý svet, v ktorom sa všetci budeme podporovať navzájom, tak čo aspoň náš útulný kontinent, Európa?
V tých rokoch počiatočnej ruskej invázie 2014-2015 sa mnoho Ukrajincov cítilo zradených, no nielen Ruskom, ale aj Západom. Boli sme Európanmi pod paľbou, ale bol to predovšetkým náš problém.
Milan Kundera začal svoju slávnu esej Tragédia Strednej Európy odkazom riaditeľa Maďarskej spravodajskej agentúry, ktorú poslal telexom v novembri 1956, tesne predtým, ako delostrelectvo rozstrieľalo jeho kanceláriu: “Zomrieme za Maďarsko a za Európu.”
Ako český spisovateľ a jedna z hlavných postáv Pražskej jari, Milan Kundera hlboko chápal, ako to ten odvážny Maďar myslel, v Budapešti roku 1956, že oni zomierajú za Európu. Ako ukrajinská spisovateľka v Kyjive roku 2022 nemôžem prestať myslieť na tú esej z osemdesiateho tretieho, ktorú napísal český spisovateľ v exile po tom, čo Pražská jar v šesťdesiatom ôsmom stroskotala.
My Stredoeurópania sme pripravení bojovať za Európu aj vtedy, keď naša láska nemusí byť opätovaná. Táto pripravenosť zomrieť za Európu napriek jej zrade a ľahostajnosti je tým, čo z nás v prvom rade robí Stredoeurópanov, či je rok 1956, 1968 alebo 2014.
“Zomrieme za Maďarsko a pre Európu,” povedal riaditeľ Maďarskej spravodajskej agentúry, lenže Európa neprišla zachrániť Maďarsko. A takisto neprišla zachrániť Čechov a Slovákov počas Pražskej jari, ani Ukrajincov roku 2014. Ak byť Stredoeurópanom znamená dať sa zradiť Európou, tak v tom klube sme určite aj my.
Celý svet sa díval
No keď Rusko začalo celoplošnú inváziu Ukrajinu vo februári 2022, Európa sa Ukrajiny zastala a bez podmienok ju akceptovala.
V čase invázie som bola mimo Ukrajinu. Mali sme letieť z Egypta späť na Ukrajinu o siedmej ráno 24. februára 2022. Let bol pravdaže zrušený; Rusko bombardovalo všetky ukrajinské letiská od Kyjiva po Ivano-Frankivsk. “Viete, čo sa stalo?” pýtal sa ma egyptský úradník, keď sme vošli do terminálu. Neodpovedala som mu hneď, tak sa pýtal znovu, ako by mi chcel dať šancu si to uvedomiť: “Nemôžete ísť do vašej krajiny.” Po hodine v zúfalom dave Ukrajincov sme zostali na maličkom letisku už len my. Zvyšok Ukrajincov odišiel na autobusy, ktoré im vybavila ich agentúra.
Irpin v roku 2022. Foto: Jérôme Sessini / Magnum Photos
V ten deň som kúpila predražené letenky z Egypta do Prahy, kde Milan Kundera v šesťdesiatom ôsmom bojoval za svoj domov a za Európu. Na letisku v Hurghade občania EÚ prechádzali cez check-in a mierili k bezpečnostnej kontrole; všetci občania Ukrajiny mali ísť nabok a čakať. Snažili sme sa vysvetľovať, že Ukrajinici už niekoľko rokov môžu cestovať do Európskej únie bez víz. Ale letiskový personál na to hovoril, že teraz o to nejde: Praha musela egyptskej strane povedať, či sú ochotní pustiť nás do svojej krajiny.
“A čo ak nás nepustia?” opýtal sa potichu môj už desaťročný syn.
Nevedela som, čo mu mám odpovedať, a len som mu stískala ruku.
Myslela som na riaditelka Maďarskej tlačovej agentúry, a jeho odkaz z roku. “Nič nie je garantované;” ako hovorí protagonista básne Roberta Frosta Smrť najatého muža, nič nie je zaručné, “nikto nás meusí vpustiť dnu”.
Asi hodinu sme čakali s ostatnými Ukrajincami na rozhodnutie z Prahy, debatovali o chýre o Ukrajincovi, ktorého v ten deň nepustili na palubu lietadla, čo letelo do Nemecka. Potom nám oznámili verdikt: “Môžete ísť.”
Už sme boli na pražskom letisku, a ja som si stále nebola istá, čo sa stane. Spomenula som si na fotku mŕtveho sýrskeho chlapčeka, ktorého vyplavilo na breh Stredozemné more. Mali sme väčšie šťastie ako Sýrčania alebo Kurdi? V ten deň som vôbec nemala pocit, že mám šťastie.
Ale pani na pasovej kontrole pozrela na naše pasy a potom sa zadívala na nás. Viac ju zaujímali výrazy v našich tvárach než detaily v pase: možnože bola v tej práci nová a ešte nevidela ľudí z krajiny, ktorú bombarduje Ruská federácia. Myslím, že sa na nás dívala so súcitom. Potom nám už len opečiatkovala pasy, na nič sa nepýtala. A ja som si uvedomila, že vie; celý svet sa na nás díval. Rozplakala som sa a nemohla som prestať, a keď môj syn chcel, aby som neplakala, povedala som mu:
“Pretože sme doma.”
“Ale to nie je Ukrajina,” namietal.
“To je Európa,” povedala som mu, ako keby slovo “Európa” malo môjmu dieťaťu vysvetliť všetko.
Padáme, a naši krajania Európania boli pripravení nás zachytiť. Limity domova sa asi práve rozšírili, pomyslela som si. Nemala som v ten deň šťastie, nikto z nás Ukrajincov nemal. Ale stále som myslela na riaditeľa Maďarskej tlačovej agentúry v roku 1956, na Milana Kunderu v roku 1968, na Olega Sencova na Kryme roku 2014 a rozmýšľala som o tom, či sa ten vzorec mení. Či sa hranice domova hýbu.
O niečo neskôr som zistila, že v Českej republike a Poľsku majú Ukrajinci mieriaci domov, lístok na vlak zadarmo. Cestovala som z Prahy do Poľska a na tretí deň od invázie som konečne prekročila ukrajinskú hranicu.
Zmena v príbehu Európy
Na poľsko-ukrajinskej hranici som videla neopísateľné zúfalstvo a strach. Malé deti vliekli ťažké kufre, ich vydesené staré mamy a mamy vyzerali ešte zmätenejšie ako tie deti. Počula som výkriky v dave, keď niekoho pritlačili, a hlas pohraničného úradníka, ktorý sa snažil získať ich pozornosť a zabrániť tragédii. Všetci títo ľudia sú však akceptovaní, dokonca vítaní v EÚ. Vtedy to asi nevedeli, premrznutí, hladní a vystrašení na hranici, ale práve v tej chvíli sa hranice ich domova Európy rozšírili aby zahrnuli Ukrajinu.
Európa bola domov a ukázala sa byť miestom, kde sme sa mohli na seba navzájom spoľahnúť, tak ako Ukrajinci počítali so sebou navzájom na Majdane 2013 – 2014.
My Ukrajinci sme si dobre vedomí debát okolo “exkluzivity” ukrajinských utečencov. Je pravda, že cítim obavy z rasizmu a islamofóbie, ale zároveň som presvedčená, že to, čo sa stalo ukrajinským utečencom, bolo viac než len akt vľúdnosti. Bola to zmena perspektívy, zmena v príbehu Európy, a napokon zmena hraníc toho, čo Ukrajinci a ďalší Ukrajinci považujú za svoj domov.
Príbeh, ktorý v Tragédii Strednej Európy vyrozprával Milan Kundera, je stále pravdivý, ale relevantný už nie je. Na rozdiel od rokov 1956, 1968, či 2014, Európa prišla zachrániť jedného zo svojich, rozšírila hranice domova. Ukrajinci teraz nebojujú len za Ukrajinu, ale aj za Európu.
Bohužiaľ, nemusí to mať výrazný vplyv na osudy utečencov zo Sýrie či Sudánu. No som presvedčená, že akty vľúdnosti voči jednej skupine utečencov môžu naučiť nás všetkých vrátane Ukrajincov, byť vľúdnejší k iným ľuďom utekajúcim pred vojnou.
Úplne nový naratív
Môžeme si vybrať, či budeme žiadať či spievať o utopickom bratstve, alebo usilovne pracovať na rozširovaní limitov krehkého zdieľaného priestoru dôvery, ktorý máme.
Napriek všetkému stále verím, že sen o svete bez hraníc by mal byť našou inšpiráciou. Napokon, ešte aj stratégie korporácií občas začínajú idealistickou víziou. Máme teda právo, ak nie povinnosť “mať víziu o svete, v ktorom je každý sused priateľ”, ako spievala ABBA v jednej smutnej, ale nádeje plnej piesni.
Je možné, že tú víziu nikdy neuskutočníme, ale môže sa z nej stať stratégia, ktorá zmení realitu na niečo lepšie.
Nikto nemá povinnosť prijať cudzinca, ani preukazovať mu lásku, ale aj tak sa to deje. Táto láska sa stáva pravdivým príbehom, ktorý mení všetky budúce príbehy vrátane príbehov utečencov.
Ľvov v roku 2023. Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
V júni 2022 som prišla do Bruselu a nastúpila som na autobus z letiska. Išla som na stretnutie v Európskom parlamente debatovať o uznaní zodpovednosti za ruské vojnové zločiny. Autobus bol plný mužov v čiernych oblekoch, všetci zjavne mierili do európskych inštitúcií. Ale ja som asi bola jediná, kto si všimol iróniu v piesni, ktorá otvárala autobusový playlist: “I follow the Moskva, down to Gorky Park…” spevák Scorpions spieval do éteru jedného z európskych hlavných miest roku 2022. Byrokrati vo svojich drahých oblekoch ďalej ďubkali do svojich laptopov a nevenovali pozornosť pesničke a príbehu, ktorý niesla. Viem, že sa to nehodí do tohto príbehu. Ale vedela som, že prichádzame do Bruselu písať úplne nový naratív pre každého, nie meniť nejaký mizerný playlist na letiskovom autobuse.