Krátke leto autonómie / Esej

Z Rumunska po roku 1968 mnohí skôr alebo neskôr odišli na Západ.

Foto: Gueorgui Pinkhassov

Foto: Gueorgui Pinkhassov

Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa jednému šestnásťročnému skončilo leto, mne. Bolo to leto so Stepným vlkom, s Jimim Hendrixom a Stones. Bolo to leto v jednej pracovitej banátskej dedine, kde sa polozrelé paradajky debnička za debničkou vozili na vlak, na export na Západ. A tiež leto pri rieke, s dievčatami v západných bikinách, darmi od západného príbuzenstva. Ich západné autá parkovali vedľa našich bicyklov, my sme sa snažili pamätať si ich mená, mená áut, a ony sa smiali na menách našich bicyklov, ktoré sa všetky volali Victoria, čiže víťazstvo. Ale bolo to aj leto z rádia, mámivé leto s menami ako Dubček a Pelikán, Goldstücker a Šik, pražskými reformátormi.

To všetko sa malo naraz skončiť? Veď sa to len práve začínalo. Dvadsiateho prvého augusta Nicolae Ceaušescu, vtedy päťdesiatročný šéf strany, vyšiel na balkón ústredného výboru v Bukurešti a pred zhromaždeným davom mal prejav proti vstupu sovietskej armády a jej vazalov do Prahy. To bolo neslýchané, a hovorilo nám to z duše, všetkým nám, mladým, starým, komunistom a antikomunistom, väčšine a menšinám. V celom východnom bloku bol jediný. No ako bolo také čosi možné?

Už v šesťdesiatom piatom, keď sa Nicolae Ceaušescu dostal do vedúcej funkcie, bolo všeličo inak, aspoň v očiach mladej generácie. Chcela viac slobody a hlavne prístup k modernej západnej kultúre, k popkultúre, k urbánnemu západnému životnému štýlu. Táto generácia bola v celej stredovýchodnej Európe poznačená kozmopolitnou skúsenosťou popmusic. Chceli sme hovoriť anglicky, počúvať angličtinu a spievať anglicky.

Na prvej platni temešvárskej skupiny Phoenix, z ktorej sa neskôr stala legenda, na maxisingli, je okrem pôvodného hitu Vremuri (Časy) aj coververzia pesničky Beatles Lady Madonna. Pesnička Vremuri elegicky ospevuje protestný postoj mladej generácie, poznačený duchom doby, ich habitus, zavrhovaný tak aparátčikmi, ako konzervatívnym obyvateľstvom: džínsy a dlhé vlasy. Táto generácia mala však zástancov aj medzi straníckymi funkcionármi. Tí, čo sa celkom radi vnímali ako hovorcovia mládeže, len o čosi starší. Do straníckej hierarchie vrástli ešte za stalinizmu, už mali svoju skúsenosť s čatou betónových hláv starých kádrov. Videli v sebe inovátorov.

Oni sa za modernizáciu strany a spoločnosti nielen prihovárali, bol to program, s ktorým chceli starých vystriedať, zbaviť moci. A v tom už bol problém.

Modernizácia nezostala jedinou ideologickou témou. Druhou bolo národné vedomie. V obidvoch týchto témach bol zakódovaný osudný faktor: v réžii Ceaušescuovej čaty sa modernizácia časom zredukovala na vynútenú industrializáciu a národná rétorika zhrubla na legitimizačný nástroj diktatúry. Do šesťdesiateho piateho sú to však ešte dobré roky. Bolo ich presne šesť.
Dobré časy v povojnovom Rumunsku trvali od roku 1965 do roku 1971. Boli to časy politického a spoločenského uvoľňovania a zároveň postupného nástupu Ceaušescua a jeho rodiny. Fáza, ktorú potreboval, aby si vytvoril reformátorský imidž. Generačný boj, ktorý si vzal za svoj, viedol v strane osvedčenými stalinistickými metódami. A to v službách destalinizácie. A tak vyšli najavo niektoré zločiny stalinských čias, predovšetkým zavraždenie straníckeho intelektuála Lucretiu Patrascanu Ceaušescuovým predchodcom. Toto bol symbolický začiatok: tým si získal sympatie, bol to reálny pokrok v rekonštruovaní verejnosti.

Paradox bol od začiatku v tom, že tieto procesy slúžili tak reformám, ako jeho popularite. A on z tohto prepletenia výdatne ťažil v boji o moc aj o jej udržanie. Hral na klávesnici reforiem aj na klávesnici národa. Nacionalizmus sa stal významnou komplementárnou ideológiou komunistov, veď reformátori sa postavili proti Moskve. Ich cieľom bolo prisvojiť si národné témy, tak aby ich verejnosť vnímala ako predstaviteľov národných záujmov a už nie ako predĺženú ruku Moskvy. Táto politika nebola síce vynálezom Ceaušescua a jeho družiny, do veľkej miery si ju vymyslel jeho predchodca a jeho okolie, no Ceaušescuovi sa podarilo pripísať si plody tejto práce. Už na začiatku šesťdesiatych rokov využili rumunskí komunisti rétorické hašterenie medzi čínskou a sovietskou komunistickou stranou, v spore zaujali neutrálny a teda samostatný postoj.

Zároveň sa masovou amnestiou politických väzňov snažili zlikvidovať problém rumunských gulagov. V šesťdesiatom treťom sa dostala na slobodu väčšina politických väzňov. Bol to významný signál na prechod od priamej represie k manipulácii obyvateľstva, modernizačný krok diktatúry, ktorá sa rozhodla, že už nebude vylučovať, a teraz, keď už bola jej moc pevná, sľúbila kolaboráciu všetkým. Dráha reformnej politiky, ktorá sa neskôr pripísala Ceaušescuovi, bola nastavená.

Táto politika urobila z uvoľňovania a otvárania spoločnosti realitu a vyvrcholila zahraničnopoliticky v odsúdení vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Prahy. Bol to pre Ceaušescua okamih pravdy – a zároveň vzostupu k moci. Tento krok sa stal najdôležitejším bonusom budovania jeho neskoršej diktatúry.

Keď dnes opisujeme znaky tej doby zo zorného uhla ich následkov, často zabúdame, že všetky tie udalosti boli pre obyvateľstvo naozaj veľkou úľavou a že z nich vyplývali nové životné a intelektuálne možnosti. Naraz sa na školách začala učiť angličtina, mohli sme čítať Kafku a vidieť v divadle Ionescove hry. Práve pre kultúru a umenie sa tie roky stali érou oslobodenia a rozmachu. Bolo povolené experimentovať, bolo to dokonca vítané. Tézy Rogera Garaudyho o “realizme bez hraníc” sa prekladali do rumunčiny.

Menšiny ťažili z nového kurzu. V tieni rumunského národného komunizmu, ako sa čoskoro začal nazývať, sa znovu mohli otvorene odvolávať na svoje tradície a kultúru. Aj nemecká menšina. Moji krajania, banátski švábi, sa vyobliekali do krojov a zasa uprostred dediny oslavovali hody. A že sme si mohli nechať narásť dlhé vlasy a pobiehať v novučičkých džínsach, navyše v nedeľu a v dedinskom kostole, im ani trochu nebolo po chuti. Ani im, ani rumunskému obecnému policajtovi.

To bola jediná vec, na ktorej sa rodičia s obecným policajtom zhodli. Ale my mladí sme si z neho robili rovnako žarty ako zo švábskeho kroja, do ktorého by nás najradšej navliekli a ktorý nám pripadal ako uniforma. Náckovia, hovorili sme, a oni zasa: to hovoril aj Stalin. My sme za Ceaušescua, hovorili sme. A oni: tak choďte za policajtom. On nie je Ceaušescu, hovorili sme my. A oni: veď uvidíme.

Obecný policajt síce nebol Nicolae Ceaušescu, ale onedlho sa ním stal. Stal sa ním pre našu dedinu, tak ako sa Nicolae Ceaušescu stal policajtom celej krajiny, hlavným policajtom, najpopulárnejším policajtom krajiny.
V diktatúre sú si všetci rovní, aspoň tí, čo majú moc. Ja som ju nemal ani nechcel mať. Chcel som slobodu. Vtedy, v šesťdesiatom ôsmom sme sa celkom nepochopili, Nicolae Ceaušescu a ja. To malo svoje následky.

Nicolae Ceaušescu sa čoskoro stal diktátorom. A ešte dlho ťažil z toho, že v jeden z tých posledných letných dní odsúdil 21. august. Pridlho, hovorili sme si často, ale komu sme to hovorili? A načo? Šesťdesiaty ôsmy rok bol tak či tak preč, všade, a mnohí skôr alebo neskôr odišli na Západ. Aj my. Bicykle sme tu nechali stáť a odišli sme na Západ.

Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung..