Foto: Goran Tomasevic/Reuters
Jari národov nevyhnutne narážajú na silu zbraní. Bolo to tak roku 1848, keď európske povstania praskali pod paľbou imperiálnych armád. Taký bol osud Budapešti v päťdesiatom šiestom, v Prahy v šesťdesiatom ôsmom, Námestia Nebeského mieru v osemdesiatom deviatom.
Taký mal byť osud arabských jarí, keď sa Kaddafi rozhodol ako prvý exemplárne znovunastoliť poriadok za každú cenu. Ide o prežitie líbyjských protestujúcich, o budúcnosť povstaní za slobodu na juh od Stredozemného mora a osud ľudských práv na celej tejto planéte. Vieme, že znepokojené čínske komunistické úrady cenzurujú všetky zmienky o Káhire a Tunisku, a ruskí komentátori skúmajú, či nedôjde k nákaze, ktorú Gorbačov považuje za možnú a ktorej sa Kremeľ desí ako moru. Medzinárodný zásah v Líbyi je zásadný, o časť našej budúcnosti sa teraz hrá tam.
Každá vojna neľútostná. Smrť je smrť. Pre toho, kto si nepripisuje moc vzkriesenia tela, neexistuje spravodlivá vojna. Každá vojna je riskantná, nech prijmete akékoľvek opatrenia, nepredvídané katastrofy sú bernou mincou a vzdušné útoky, čo ako sú starostlivo zacielené, nedokážu jeden po druhom tabuizovať životy civilných obyvateľov na zemi.
Choďte vysvetľovať « vedľajšej obeti », že je spravodlivé, že ju zmasakrovali ! Nie, nikto, pokiaľ si len nemyslí, že je múdry a všemocný ako Boh, nemôže vyhlásiť nejakú vojnu za spravodlivú, sú len vojny potrebné alebo nepotrebné. Horšie môžeme dovoliť len, ak to zabráni ešte horšiemu. Aby sme zakázali avizovanú masakru v Benghazi a « potoky krvi » sedemsto tisícom vzbúreným obyvateľom, povoľuje OSN, proti svojmu zvyku, vzdušný zásah, ktorý chcelo Francúzsko a Veľká Británia, Nicolas Sarkozy a David Cameron. Prví vzlietli francúzski piloti – a oslobodili priestor nad Benghazi. Áno, neexistujú « spravodlivé » útoky, ale sú potrebné, budujú ochranu národov v nebezpečenstve (rezolúcia 1973, marec 2011).
Niektorí – ako ja – si pomysleli: “konečne!”. Koľko hetakomb obetí sme nechali napospas ich osudu, útokom, ktorým sme nezabránili? Koľko bolo Guerník po onom zločine frankistov, po tom, čo ho Picasso namaľoval? Každá generácia môže má svoje zbabelé nezasahovanie, je to nespočetný zoznam. Od pádu Berlínskeho múru, napríklad, pokiaľ ide o Európanov, je tu Srebrenica; pokiaľ ide o celé medzinárodné spoločenstvo, je to Rwanda – 10.000 Tutsiov popravených za jediný deň.
Rezolúcia 1973 vôbec nezaručuje, že nikdy nedôjde k podobnému voľnému zabíjaniu, ale bude to už ťažšie akceptovateľné. Ropný barón už nie je vo svojej krajine totálnym pánom, argument absolútnej zvrchovanosti, ktorý dával tyranom voľnú ruku podľa chuti vraždiť v rámci ich záhradky. Máme tu Veľkú geopolitickú premiéru, univerzálne právo žiť a prežiť prevýšilo právo zvrchovaného vládcu zabíjať.
Ďalší reptajú a tvária sa, že dobre nepočuli. Nezvykle zdržanliví Rusi a Číňania nezablokovali Bezpečnostnú radu, len netrpezlivo čakajú, že záchrancovia padnú. Najnervóznejší, ako obyčajne, je Vladimír Putin, a jedno za druhým preberá Kaddáfího obvinenia, hovorí o „stredovekej križiackej výprave“, potom prelieva krokodílie slzy pre nevinné životy zmarené západnými bombami. Druhý pilier „tandemokracie“, prezident Medvedev, považuje takýto extrém za škodlivý pre Moskvu a odmieta tento slovník, no 70 percent ruského voxu populi ho schvaľuje. A zatiaľ čo apoštol KGB-FSB odporúča Západniarom, aby sa « modlili za spásu svojich duší“, neziskovka « Memorial », ktorá nemá krátku pamäť, mu odvážne radí, nech sa radšej stará o vlastnú spásu: «Putin evidentne úplne zabudol na to, čo sa robilo v jeho vlastnej krajine, a zabudol na svoju zodpovednosť v týchto tragických udalostiach. Premiér by sa mal predovšetkým modliť za svoju vlastnú dušu.“
Nielen Vladimír Putin sa vyzná v problematike križiackych výprav – popi prišli požehnať jednotky, ktoré vpadli do islamského Čečenska, nielenže vyniká v bombardovaní (masívnom: Groznyj zdecimoval na spôsob Varšavy roku 44), ale správne dešifroval, do akej miery odsúdenie Kaddáfího ofŕka blatom jeho vlastné kaukazské výčiny.
A ďalší vraštia čelo aj nos. Dávajú prednosť úvahám o trasách lietadiel na diaľku. Na čele s Nemeckom, ktoré po bývalej Spolkovej republike zdedilo status ekonomického obra a politického trpaslíka. Vystačia si s úsmevom a uškŕňaním sa nad nejednotnou Európy. Nemecko, ktoré sa stalo prosperujúcou mocnosťou Európskej únie, nemalo tendenciu vnucovať ďalším normy svojho mudrujúceho postoja: v každom použití moci je obsiahnuté riziko, že sa vymkne z rúk, nech sa vyvražďovači vyvraždia sami. Takto by Európa predávala zbrane despotom, ale bola by zaviazaná nepoužiť ich proti nim! Morálka je zachránená a biznis tiež. Zabudnime na ironickú poučku Clausewitza o tom, že kto chce nastoliť či znovunastoliť svoju nadvládu, bude tvrdiť, že je „priateľom mieru“, pretože táto múdrosť všetkých, čo sa stavajú proti tyranii a bránia slobodu, stigmatizuje ako „vojnových štváčov“.
V rezolúcii číslo 1973 ide o čosi veľmi zásadné a zároveň veľmi presne vymedzené. Ozbrojený zásah namierený výlučne na ochranu, nie na obsadzovanie, dobýjanie, nastoľovanie demokracie či budovanie štátu. Nejde v ňom o to, konať namiesto obyvateľstva, len dovoliť mu rozhodovať na vlastné nebezpečenstvo o svojom osude. Ešte by bolo potrebné znovunastoliť rovnováhu síl, zablokovať devastujúcu moc, ktorú dáva diktátorom moderná zbrojná technológia, a ktorá nezaváha pred demonštranti, ktorí je čelia holými rukami. Prípad Líbye je zvláštny a úspech nikto nemôže ľahko dosiahnuť ani zaručiť úspech. Musíme rozlišovať medzi skorumpovanými a policajnými režimami typu Ben Ali-Mubarak a teroristickou, totalitnou, ubuovskou mocou na spôsob Kaddáfího. Toto storočie ešte zďaleka neskoncovalo s diktátormi s krvavými rukami, no už vedia, že nad ich výčinmi sa ako Damoklov meč dvíha „potreba chrániť“ neozbrojené masy.