Foto: AFP
Pamiatke Rona Pundaka (1955 – 2014). Izraelský historik a politik, ktorý roku 1993 zohral kľúčovú rolu v mierovom procese v Oslo.
Nádej a zúfalstvo. Boli roky, keď nás to v mojej krajine hádzalo od jedného a druhému. Dnes sa zdá, že väčšina Izraelčanov a Palestínčanov sa nachádza v stave ponurej otupenosti, bezvýchodiskovosti, v apatii hlbokého spánku či dobrovoľnej malátnosti.
V Izreali, takom skúsenom v sklamaniach, dnes nádej vystupuje (ak ju ešte vôbec niekto spomenie) len váhavo, ľahko zahanbená, už vopred sa ospravedlňujúc. Zato zúfalstvo sa tvári sebaisto a rozhodne, ako keby hovorilo v mene nejakého prírodného zákona alebo axiomy, podľa ktorej medzi týmito dvomi národmi nikdy nemôže byť mier a vojna je dekrétom z neba. Z pohľadu zúfalstva je každý, kto ešte dúfa v možnosť mieru, v lepšom prípade naivný či rojko, ktorý sa dáva ukolísať ilúziami, ale v tom najhoršom prípade zradca, čo oslabuje možnosť prežitia Izraela, keď ho povzbudzuje, aby sa oddal falošným vidinám.
Prázdno ako stred bytia
Z tohto hľadiska v Izraeli zvíťazila politická pravica. Pravici, ktorá nástojí na tomto svetonázore, sa podarilo vštepiť ho väčšine Izraelčanov. Dá sa povedať, že pravica premohla nielen ľavicu. Premohla Izrael. Nielen tým, že tento pesimistický svetonázor v otázke, ktorá je pre pretrvanie štátu Izrael určujúca, tento štát ochromuje, hoci práve tu potrebujeme odvahu, pohyblivosť a tvorivosť; pravica porazila Izrael tým, že porazila to, čo sa dalo najskôr nazvať izraelským duchom, tú preskakujúcu iskru, našu schopnosť znovuzrodenia, ducha vzdorovania a odvahy. Ducha nádeje.
Zoči-voči otázke, ktorá je pre jeho existenciu najdôležitejšia, dnes Izrael zmeravel, zostáva bez pohybu, dá sa povedať, v nečinnosti. Je zvláštne, že tento stav nemusí preň byť spojený so zjavným utrpením: hlavám Izraela, akými sú napríklad primátori miest, a väčšine občanov, sa darí vytesňovať svoju situáciu, mať skutočnosť oddelenú od predstavy. Tak žijú už mnoho rokov, 47 rokov od Šesťdňovej vojny a následnej okupácie, dokonca ani nie zle, aj keď v strede ich bytia vládne prázdno. Prázdno činov, prázdno vedomia, prázdno, v ktorom je účinne suspendovaný akýkoľvek morálny úsudok a akékoľvek poznanie o skreslení, ktoré je prapríčinou celej tejto situácie.
Počúvnite vodu
Americký spisovateľ David Foster Wallace mal príbeh o dvoch mladých rybách, čo sa naháňajú vo vode a stretnú staršiu rybu: Ahojte, chlapci, hovorí im staršia ryba, ako sa máte? Skvele, hovoria tí dvaja. Aká je voda?, vypytuje sa ich. Voda je super, odpovedajú mladšie ryby. Rozlúčia sa a plávu ďalej. O chvíľu sa jedna ryba opýta druhej: čo, dočerta, je voda?
Počúvajte vodu! Vodu, v ktorej už 47 rokov plávame a rovnako dlho ju pijeme. Takže sme si na ňu zvykli tak, že ju už necítime. Táto voda je život, čo tu tečie. V nej nepochybne víria vitalita a tvorivosť, tak ako predtým, ale tento život, so svojou chaotickou výpredajovou náladou, je dosť šialený, splieta sa v čom mánia s depresiou, mohutná sila s priepastnou slabosťou. Je to život v demokracii spokojnej so sebou, demokracii s údajným liberalizmom a humanizmom, ale už desaťročia je mocou okupujúcou iný národ, ktorý ponižuje a utláča.
Je to život, prebiehajúci pod ťažkou ochrannou paľbou médií, prevažná časť ktorých slúži na rozptyľovanie a cielené ohlupovanie zmyslov. Pretože naozaj: ako by bolo možné znášať toto všetko bez trochy rozptýlenia a ohlúpnutia? Ako by sme sa, napríklad, mohli dívať do očí výsledkom takzvaného osídľovacieho plánu? Tohto šialeného hazardu s budúcnosťou štátu s ďalekosiahlym významom? Počúvajte vodu: hneď vedľa plytčín, ktorými sa už 47 rokov brodíme, tečie hlbinný studený prúd. Na sile naberá najmä obrovský strach z historickej krivdy a veľkej chyby: v podobe dvojnárodného štátu alebo štátu apartheidu alebo štátu vojakov alebo štátu rabínov, osadníkov, spasiteľov.
Strany zúfalstva
Je možné, že tým, čo nám vládne v posledných rokoch je zúfalstvo, a trochu aj zúfalstvo tých, ktorých dostihol ich osud a dnes už vidia, že trest za to, čoho sme sa dopustili, čo svojou podporou alebo mlčaním či ľahostajnosťou uľahčili, je neodvratný. Nechajte nás jesť a piť, pretože zajtra je po nás.
V neposlednej miere je do izraelského zúfalstva primiešaný ešte jeden čudný prvok: čosi ako radosť v nešťastí alebo prinajmenšom radosť v sklamaní. Čosi ako škodoradosť voči tým, čo sa vo svojich nádejach sklamali. Je to neobyčajne zvrhlá radosť, ale nakoniec sa z nej vykľula škodoradosť k sebe samým: vyzerá to niekedy, že izraelská psyché sa ešte nevystrábila z ťažkej rany z roku 1993, keď boli podpísané dohody z Oslo a trúfla si už rozmýšľať nielen o nepriateľovi, z ktorého sa na okamih stal partner, ale na všeobecnú možnosť, že by sa tu všetko raz mohlo obrátiť na dobré. Že by sme sa raz mohli mať dobre.
Tým, že sme sa dali zviesť, – tak argumentujú prívrženci strán zúfalstva – že sme sa dali nahovoriť na to, aby sme uverili v čosi, čo je v takom veľkom rozpore s našou životnou skúsenosťou, s našimi tragickými dejinami, dopustili sme sa zrady na sebe, zrady na rozhodujúcom poznávacom znamení nášho osudu, a za túto vieru sme zaplatili a úroky stále splácame. Aspoň nás už nikto neprichytí pri tom, že by sme niečomu uverili, nejakému sľubu, nejakej šanci.
Žiadna druhá šanca?
Ešte aj keď Mahmud Abbás, prezident palestínskej autonómnej samosprávy, ktorý sa celou svojou silou zasadzuje za to, aby potlačil teror proti Izraelčanom, a dokáže vyhlásiť, že do svojho rodného mesta Safed vstúpi len ako turista; aj keď vyhlási, že šoa predstavuje najhorší zločin v dejinách ľudstva; aj keď zaútočí na únoscov a vrahov troch mladistvých študentov Talmudu – aj keď toto všetko urobí, izraelský premiér Benjamin Netanjahu mu obratom odpovie studenou sprchou.
Aj keď štáty Arabskej ligy predložia iniciatívu, ktorá môže spustiť proces, obsahujúci explicitné pozvanie k oddávna vytúženému, dosiať nepoznanému dialógu nového typu, izraelská vláda ju dokáže dvanásť rokov kompletne a demonštratívne ignorovať. Pretože: nás už viac nikto neoklame. Nedáme sa vodiť za nos. Už nás nikto viac neprichytí pri tom, že by sme nejakému Palestínčanovi alebo nejakému Arabovi niečo uverili. Ani žiadnemu americkému ministrovi zahraničia, ktorý beztak nerozumie, o čom je skutočný život, a ani nijakej nádeji, že by sme niekedy mohli žič lepšie.
Je zaujímavé, že na cestu k mieru s Palestínčanmi sme sa vážne vydali len raz, roku 1993. Ten pokus stroskotal, a zdá sa, akoby sa odvtedy Izrael rozhodol túto možnosť raz a navždy pochovať. Aj tu pracuje skreslená logika zúfalstva. Na cestu vojny, okupácie, teroru, nenávisti sme nastúpili veľakrát, a neunavila nás, ani sme si nad ňou nezačali zúfať. Čím to je, že práve od mieru sa tak prekotne a definitívne chceme oddeliť potom, čo sme raz stroskotali?
Strach z toho, byť obeťou
Samozrejme, že Izrael má množstvo dôvodov na strach a starosti. Blízky východ vrie, strhávajú ho fanatické prúdy, jeho väčšina je voči Izraelu krajine nepriateľská a evidentne sa usiluje ho zničiť. Ale práve pre tieto nebezpečenstvá a hrozby nemôže byť zúfalstvo a nekonanie účinnou politickou stratégiou.
Nádej, ktorá nevytesňuje nebezpečenstvá a prekážky, ale ani sa nimi nedá celkom vytlačiť.
Izraelská vláda, izraelské vlády sa správali a správajú, akoby ich opantalo zúfalstvo. Nespomínam si, že by som niekedy počul nejaké vážne vyjadrenie nádeje od Benjamina Netanjahua alebo jeho ministrov či poradcov. Ani jediné vizionárske slovo o možnostiach, ktoré v sebe nesie život v mieri či o šanci, že Izrael sa môže integrovať do nového mechanizmu spojenectiev na Blízkom východe. Ako sa mohlo stať, že slovo nádej zmutovalo na ťažké, obviňujúce slovo – po slove mier už druhé s nebezpečným vyžarovaním?
Je poburujúce, že veľká vojenská sila, ktorú Izrael nahromadil, mu nedáva odvahu prekonať svoj strach a existenciálne zúfalstvo a urobiť rozhodujúci krok smerom k mieru. Nakoniec, veľká myšlienka založenia izraelského štátu spočíva v tom, že židovský národ sa vracia do svojho rodiska, kde už nikomu nepadne za obeť. Aby sme už nikdy neboli paralyzovaní a podrobení nadradenej moci. A pozrite sa na nás: najsilnejší štát v regióne, v regionálnom meradle veľmoc, ktorá má takmer bezpríkladnú podporu Spojených štátov, teší sa sympatiám a záväzkom Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska. No hlboko vo svojom vnútri sa Izrael ešte stále na seba díva zvrchu ako na bezmocnú obeť. Ešte stále sa správa ako obeť – svojich strachov, reálnych alebo vymyslených, hrôz svojej histórie, chýb svojich susedov a nepriateľov.
Tento svetonázor nás tlačí, židovskú verejnosť Izraela, tam, kde sme ako národ najzraniteľnejší a kde sme utŕžili najťažšie rany. V nás Izraelčanoch roku 2014 sa znovu zjavuje strach zo židovského osudu, skúsenosť prenasledovania, obete, pocit silnej, existenciálneho odcudzenia židovského národa medzi inými národmi.
Prekonať tiaž zúfalstva
Aká nádej môže vyrásť pri takto ťažkom stave vecí? Len nádej, ktorá je nádejou-napriek. Nádej, ktorá nevytesňuje nebezpečenstvá a prekážky, ale ani sa nimi nedá celkom vytlačiť. Nádej, ktorá je založená na tom, že keď budú zahasené plamene, ktoré rozdúchali konflikt, a postupne budú môcť vystupovať na svetlo zdravé a rozumné črty obidvoch národov.
Potom môže nastúpiť hojivá sila každodennosti, múdrosti života a múdrosti kompromisu. Pocitu existenciálneho bezpečia. Možnosti vychovať deti, ktoré nebudú vystavené strachu zo smrti, ponížené okupačnou mocou alebo ohrozované terorizmom. Základných túžob ľudského života po rodine, práce a učení. Skladby života.
Momentálne sa v obidvoch národoch činia takmer výlučne propagandisti zúfalstva a nevraživosti, preto je ťažké veriť, že realita, ktorú tu opisujem, je možná. Stav mieru však prinesie propagandistov nádeje, blízkosti a optimizmu, ktorí – bez akejkoľvek ideológie – budú mať ozajstný záujem nadväzovať čoraz viac väzieb k príslušníkom toho druhého národa.
Možno raz, po rokoch, dôjde medzi týmito dvomi národmi aj hlbokému zblíženiu, dokonca priateľstvu. Medzi ľuďmi. To tu bolo vždy.
Tá nádej sa ma drží, a ja sa jej držím, pretože chcem ďalej žiť tu, a nemôžem si dovoliť luxus pohodlia, ktoré poskytuje zúfalstvo. Situácia je príliš zúfalá na to, aby sme ju prenechali zúfalcom: keby sme sa zmierili so zúfalstvom, v podstate by sme priznali porážku. Nie na bojisku, ale ako ľudia. Prišli sme o čosi, čo sme mali hlboko v sebe, čosi, čo nám ako ľuďom dáva vitalitu – vo chvíli, keď sme súhlasili, že nám bude vládnuť zúfalstvo.
Kto robí politiku, ktorá je v princípe len slabo maskovaným, hlboko usadeným zúfalstvom, vystavuje štát Izrael existenciálnemu nebezpečenstvu. Kto sa takto správa, nemôže si namýšľať, že hovorí o slodobnom národe v našej krajine, ako sa spieva v našej hymne. Môže síce spievať túto haTikwa, v ktorej sa spieva: Kým nie je stratená naša nádej, dvetisíc rokov stará nádej, no rozumieme tým len kým nie je stratené naše zúfalstvo, dvetisíc rokov staré zúfalstvo.
My, čo už toľko rokov prosíme o mier, budeme aj ďalej tvrdohlavo čpieť na nádeji. Na realistickej, triezvej nádeji, ktorá sa nevzdáva. Ktorej je známe, že pre nás – tak Izraelčanov, ako Palestínčanov – je to jediná šanca prekonať gravitáciu zúfalstva.