Hranice znesiteľnosti / Stĺpček

Viezli sme sa autom zamrznutou tmavou krajinou, prežili sme spolu pekný deň, ktorý práve končil. A ja som sa ho spýtala, koho bude voliť v najbližších voľbách. Opýtala som sa len tak, aby reč nestála, vlastne som ani neočakávala nejakú jasnú odpoveď. Ani ja ju často sama nemám, vždy sa rozhodujem na poslednú chvíľu. No ale čo sa máte opýtať muža, ktorý sa vám páči, aj keď viete, že z toho páčenia žiaden ľúbostný vzťah nebude? Keď vám zostáva ešte sto spoločných kilometrov a vy nechcete, aby rozhovor ustal? Keď už ste všetkých priateľov prebrali i všetky zážitky z posledných dní? A on, možno trošku zahanbene (alebo si to len romanticky predstavujem) odpovedal: “No, Smer-SD. Predsa nebudem riskovať, že sa k moci dostane niektorá z ľudácko-svätuškárskych strán. Veď to teraz vidíte, čo stvárajú. Už sú úplne utrhnutí z reťaze.” Neprotestovala som, bolo krátko pred referendom o rodine a právach homosexuálov, a tých pár politikov liberálneho spektra, ktorých som voličkou, sa správalo hanebne. Hoci hanebne sa správala aj spomínaná ľavicová strana Smer-SD, ktorej práva menšín, práva utláčaných, majú byť hlavnou agendou. Ale nepovedala som to, zmenila som tému.

Podľa svedectva jedného z príbuzných pochádzal trojročný Ajlan Kurdí z rodiny sýrskych migrantov, ktorá utiekla z vojnou zničeného mesta Kobané a pokúšala sa dostať do Kanady. Bezvládne telo malého Ajlana vyplavilo v stredu na pláž pri letovisku Bodrum, ktoré leží na pobreží Egejského mora na juhozápade Turecka.  Foto: Nilufer Demir / Reuters

Podľa svedectva jedného z príbuzných pochádzal trojročný Ajlan Kurdí z rodiny sýrskych migrantov, ktorá utiekla z vojnou zničeného mesta Kobané a pokúšala sa dostať do Kanady. Bezvládne telo malého Ajlana vyplavilo v stredu na pláž pri letovisku Bodrum, ktoré leží na pobreží Egejského mora na juhozápade Turecka. Foto: Nilufer Demir / Reuters

Vraví sa, že nikdy neviete, odkiaľ príde to najhoršie. No tušíte, cítite, kedy je krajina v nebezpečenstve. A ak Slovensko nebolo v nebezpečenstve pri referende o rodine, ktoré sme našťastie úspešne nezvládli, tak sa v nebezpečenstve nachádza teraz pri utečeneckej katastrofe. V nebezpečenstve, že sa ocitne nielen v hroznej hanbe – v ktorej už je –  ale aj izolácii.

Ak mám uveriť slovám premiéra Roberta Fica, ktorý tvrdí, že len reprezentuje názor väčšiny, tak sedemdesiat percent našich krajanov odmieta pomôcť utečencom. Nielenže im odmieta pomôcť, myslí si o nich to najhoršie. Sedemdesiat percent z nás si teda, ak má pravdu Robert Fico, namiesto pravdy a lásky – ó ako smiešne to znie v ich ušiach! –  vybralo nenávisť a nihilizmus. Nadávky a urážky. Zlo.

Teraz si tu teda hrdo, naduto stojíme proti Európe a s výsmechom jej pľujeme do očí. Tak, a konečne nás budeš počúvať! Celé tie roky sme sa ponižovali, plazili, žobrali o tvoje peniaze, museli dokazovať, akí sme skvelí inštalatéri, barmani, miešači betónu či opatrovatelia. Zatiaľčo ty, Európa, si len vysedávala po kaviarňach, čítala knihy – panebože, kto dnes už číta?! Rozdávala si rozumy. Vzdelávala si sa, kým my sme hrdlačili a šmelili, podvádzali na daniach, aby sme si mohli dovoliť tie drahé autá, najlepšie 4×4, vily, najlepšie so dórskymi stĺpmi a umelým trávnikom, skrine plné džínsov, najlepšie od Armaniho a kabeliek, najlepšie od Vuittona. To všetko pre naše deti! No a teraz my od teba, milá Európa očakávame, aby si nám naše poníženie vynahradila. Aby si pochopila, že nás musíš počúvať a brať vážne. Chceme od teba – okrem eurofondov – aj záruku, že nám náš blahobyt neuchmatne nejaký počerný terorista – utečenec, čo tiahne z Afriky alebo Sýrie len preto, aby znásilnil naše ženy. Lebo inak ten ostnatý drôt, čo sme nosili celé tie roky hlboko v sebe, postavíme opäť. Veď my sa tým moslimským nájazdom ubránime! Nech si obsadzujú Eiffelovku i Brandeburskú bránu, nech sa rozvaľujú po amsterdamských kanáloch či po Schönbrunne, ale Bratislavského hradu toho sa ich ruka nedotkne!

Ak by tu existoval aspoň jeden politik, ktorý by sa postavil a na repliky premiéra, že utečencov má riešiť ten, kto krízu v ich krajinách zapríčinil – čím myslí Západ (čo sú napokon len stále dookola opakované slová ruského ministra zahraničných vecí), alebo slová ministra vnútra, keď s úsmevom na tvári komentuje: ste mali plné ústa práv Čečencov, a tí teraz bojujú v službách Islamského štátu – lebo ja neviem, kto tí utečenci vlastne sú či utekajú pred vojnou, alebo sú to ekonomickí – keby sa našiel aspoň jeden politik, čo by na to zrúkol: Mlčte už! Klamete! Zavádzate! – bola by tu aspoň nádej, aspoň pocit, že tu niekto bojuje za to, aby sme zostali v Európe, po ktorej sme tak túžili.

Áno, prezident, ktorý je predsa zvolený priamo občanmi, sa netají tým, že k tým údajným sedemdesiatim percentám nepatrí. Ale bude mať dosť odhodlania, aj keď mu začne klesať popularita? Bude mať odvahu ísť ľuďom proti srsti?

Keby u nás bola ľavica ľavicou, keby jej viac záležalo na myšlienkach, jednote, spolupatričnosti než na vlastných kšeftoch, a ak by tu ešte existovalo čosi, čo aspoň vzdialene pripomína opozíciu, som presvedčená, že aj nálada v krajine by bola iná.

Tak ako všetky krajiny okolo nás, aj naša politická scéna je len dedičkou dlhej historickej tradície malomyseľných, zradcov, obdivovateľov a kolaborantov diktátorov, ktorí boli nešťastím Slovenska. Mnohí vravia, že za to môžu naše nevyrovnané účty s ľudáctvom. No aj Rakúšania boli fašisti. Aj Taliani, Gréci, Španieli sa zaplietli s fašizmom. A predsa dnes na viedenskej hlavnej stanici okrem bandasiek s vodou, jedla, oblečenia či drogérie víta utečencov aj plagát Františka Jozefa s nápisom: “Welcome, all refugees!” All refugees. Bez rozdielu, kto je aký migrant. Ekonomický alebo zachraňujúci si svoj holý život. Napokon, aký je v tom rozdiel? Veď kto chce opustiť svoj domov takým strašným spôsobom, aký denne vidíme na obrazovkách, ten nemá iné východisko.

Iste nie náhodou najväčšiu traumu s ich prijatím majú krajiny visegrádskej skupiny – Maďarsko, Poľsko, Česko a Slovensko. Možno je za tým kombinácia ľudáctva s eštébáctvom, ktoré splynuli a zmenili sa na ustráchano-zlomyseľno-hrabivú zmes. Premiér Robert Fico, ktorý ešte aj v Deň ústavy, ktorá by mala byť pýchou novodobých dejín krajiny, v deň, keď sa má hovoriť o solidarite, veľkoleposti, pomoci, keď sa má ďakovať, že sme prežili rozdelenie štátu bez vojny a mŕtvych, nedokáže skryť, že je posadnutý výlučne svojou osobou, svojím presvedčením a bojom s   nepriateľmi.

Zoči-voči katastrofe, ktorá sa týka všetkých politických a morálnych rodín našej krajiny, je už jedinou odpoveďou zblíženie – ponad hranice strán – všetkých, ktorým nie je ľahostajné, že sa sedemdesiat ľudí zadusí v prevádzačskom aute pred našimi hranicami, všetkých, čo trpia, keď sa pozerajú na fotografiu trojročného utečenca, ktorý leží dolu tvárou utopený, vyplavený morom na tureckú pláž. Lebo on, tak ako stovky ďalších, nemal to šťastie zaklopať na naše srdcia, kým sme ho mohli ešte zachrániť. A teraz mu už naše slzy nepomôžu.

Možno je pravda, že sedemdesiat percent z nás odmieta vpustiť utečencov na slovenské územie. Ale pravda je aj to, že tí, čo nesú zodpovednosť za politiku Slovenska v Európe, nesú zodpovednosť aj za nálady tých sedemdesiatich percent. Oni stoja v čele tých nálad: premiér a vláda tejto krajiny.

Keby som sa s oným krásnym a múdrym mužom viezla v aute dnes a keby mi poskytol na moju otázku, koho bude voliť, rovnakú odpoveď, trafil by ma v tom aute šľak. Rozpučilo by ma od zlosti.

Foto: Nilufer Demir / Reuters

Foto: Nilufer Demir / Reuters