Uspávanie verejnosti / Esej

Nie banky, ale občania musia rozhodovať o Európe, žiada slávny nemecký filozof Jürgen Habermas. No európskym politikom akoby boli záujmy investorov prednejšie, ako sanácia gréckej ekonomiky.

Foto: Matt Cardy / Getty Images / AFP

Foto: Matt Cardy / Getty Images / AFP

Najnovší verdikt Európskeho súdneho dvora vrhá ostré svetlo na chybnú konštrukciu menovej únie bez politickej únie. Všetci občania Európske únie mohli byť v lete roku 2012 vďační Mariovi Draghimu za to, že ich jednou jedinou vetou zachránil pred katastrofálnymi dôsledkami kolapsu ich meny. Keď ohlásil, že v krajnom prípade odkúpi štátne dlhopisy, celej euro-skupine tým vytrhol z päty obrovský tŕň. Musel hovoriť namiesto ostatných, premiéri totiž neboli schopní konať v spoločnom európskom záujme, zostali uväznení každý vo svojom národnom záujme, paralyzovaní šokom.

Na túto jedinú vetu vtedy zareagovali finančné trhy uvoľnením. Šéf Európskej centrálnej banky ňou demonštroval fiskálnu suverenitu, ktorú pritom vôbec nemal. Pretože tou poslednou inštanciou, ktorá ručí za úvery, aj naďalej stále zostávajú národné banky.

Túto právomoc si Európsky súdny dvor síce proti zneniu Európskych zmlúv nemohol uplatniť, no dôsledkom jeho verdiktu je, že Európska centrálna banka s istými, nie mnohými, obmedzeniami má právo vyplniť manévrovací priestor poskytovateľa dernier ressort úveru.

Výsledok gréckych volieb bol voľbou proti proti ponižujúcej biede

Súd požehnal nie celkom ústavnej záchrannej akcii a nemecký ústavný súd bude jeho verdikt zrejme nasledovať. Človek by skoro povedal, že právo Európskych zmlúv sa musí – nie priamo skloniť, ale, predsa len, ohnúť pod rukami tých, čo nad ním majú bdieť. Tí totiž ad hoc, od prípadu k prípadu, žehlia nešťastné dôsledky onej chybnej konštrukcie menovej únie, ktorú, ako právnici, politológovia aj ekonómi už dávno preukázali, možno odčiniť len inštitucionálnou reformou. Prípad putuje hore dolu medzi medzi Karslruhe a Luxemburgom a v konštrukcii menovej únie jasne osvetľuje medzeru, prázdne miesto, ktoré z núdze vyplnila Európska centrálna banka. No neexistujúca fiskálna suverenita je len jedným z mnohých zraniteľných miest. Menové spoločenstvo bude nestabilné, kým sa k nemu nepripojí aj bankové, fiskálne a ekonomické spoločenstvo. To však znamená – aspoň pokiaľ nechceme demokraciu rovno vyhlásiť za dekoráciu – že menová únia sa musí prebudovať na úniu politickú.

Dramatické udalosti roku 2012 vysvetľujú, prečo Mario Draghi pláva proti prúdu krátkozrakej, ba bezhlavej politiky. Po nástupe novej vlády v Grécku sa hneď aj hlásil o slovo: “V inštitucionálnom zbližovaní potrebujeme urobiť kvantitatívny skok… Musíme skončiť s regulačným systémom pre národné ekonomické politiky a namiesto toho odovzdať viac suverenity spoločným inštitúciám”. Nečakali by ste to od bývalého bankára Goldman-Sachs banky, ale Mario Draghi dokonca chcel, aby sa tieto inštitucionálne reformy, ktoré mali už dávno byť urobené, spojili s “demokratickým odpočtom”.

Bol to hlas človeka, ktorý má za sebou skúsenosť, že ťahanice premiérov za zatvorenými dverami, čiže politikov, ktorí majú pred očami len svoje voličské klientely, nám nepomôžu dospieť k potrebným fiskálnym, ekonomickým a sociálno-politickým rozhodnutiam. Dnes, o tri mesiace neskôr, Európska centrálna banka už zasa kupuje čas nečinným vládam núdzovými úvermi. Keďže nemeckej kancelárke boli už v dvetisíc desiatom zájmy investorov prednejšie ako umorovanie dlhov, ktoré by smerovalo k sanácii gréckej ekonomiky, znovu sme v kríze. Teraz sa v plnej nahote ukazuje ďalší inštitucionálny deficit.

Výsledok gréckych volieb je voľbou národa, ktorý sa s výraznou väčšinou bráni ťaživej a zároveň ponižujúcej biede, vyvolanej úspornou politikou, ktorá bola krajine naoktrojovaná. Tu nemáme nad čím dumať: obyvateľstvo odmieta pokračovanie politiky, ktorej neúspech drasticky zakúsilo na vlastnej koži. Grécka vláda, vyzbrojená touto demokratickou legitimitou, sa pokúša zmeniť politiku eurozóny.

Pri tom naráža v Bruseli na predstaviteľov osemnástich ďalších vlád, ktorí to, s chladným odvolaním na vlastný demokratický mandát, odmietajú. Pripomeňme si bohovorné vystupovanie nováčikov na najvyššej vlne ich triumfu a reakciu tak trochu paternalisticko-strýcovských a tak trochu aj povýšených starousadlíkov a ich prvé stretnutia: lietali facky ako v groteske, pričom obe strany obe strany donekonečna papagájovali, že na to majú poverenie od svojho “ľudu”.

Nemecko za ten vzmach, ktorý viedol k jeho ekonomickej sile, a z ktorého dodnes žije, vďačí práve múdrosti veriteľských štátov, ktoré mu v Londýnskej dohode z roku 1953 približne polovicu dlhov odpustili.

Toto nechcené komično názorne európskej verejnosti predviedlo, čo tu naozaj chýba: zacielenie na spoločnú tvorbu politickej vôle občanov v najdôležitejších rozhodnutiach európskeho jadra. Závoj, ktorý zahaľuje inštitucionálny deficit, ešte nie je skutočne roztrhaný. Grécke voľby rozsypali piesok do prevádzkového súkolia Bruselu, lebo v tomto prípade sa sami občania rozhodli pre alternatívu európskej politiky, na ktorú ich už svrbeli dlane. Inde robia také rozhodnutia vládni činitelia medzi sebou a nezaťažujú svoje národné verejnosti znepokojujúcimi témami. Rokovania o kompromise v Bruseli sa zadŕhajú zrejme skôr preto, že obidve strany kladú ich bezvýslednosť za vinu zlému postoju svojich partnerov, nie zlej konštrukcii a zlému postupu inštitúcií.

Isteže, tvrdošíjne nástojenie na politike úsporných opatrení naráža na kritiku nielen v medzinárodných vedeckých kruhoch, ale aj v Grécku. Spôsobilo barbarské náklady a preukázateľne tu stroskotalo. Ale ten ich základný konflikt, v ktorom chce jedna strana dosiahnuť zmenu tejto politiky, zatiaľ čo tá druhá sa úporne bráni tomu, aby vôbec pripustila politické rokovanie, odhaľuje hlbokú asymetriu.

Musíme si vyjasniť, čo je na tomto odpore tým, čo je škodlivé, ba škandálne: kompromis nepadá na pár miliardách hore či dolu, dokonca ani na tej či onej investícii, ale jedine na gréckej požiadavke, umožniť ekonomike a skorumpovanými elitami vykorisťovanému obyvateľstvu čiastočným odpustením dlhov, napríklad rastom podmieneným moratóriom na dlhy, nový začiatok. Namiesto toho trvajú veritelia na uznaní hory dlhov, ktorú grécka ekonomika nikdy neunesie. Iste, je bez debaty, že čiastočné odpustenie dlhov je skôr či neskôr neodvratné. Veritelia to vedia, a napriek tomu trvajú na formálnom uznaní v skutočnosti neúnosnej ťarchy dlhov.

Donedávna dokonca trvali na doslova fantasmagorickej požiadavke primárneho prebytku vyše štyroch percent. Medzitým ju síce už znížili na jedno percento; ale dohoda, od ktorej závisel osud Európskej únie, stále viazla na tom, že veritelia trvali na tejto fikcii.

Atény nepodnikli žiadny rozumný pokus tvoriť koalície

Isteže, “materské krajiny” majú svoje politické dôvody, pre ktoré trvali na tejto fikcii – pomáhala im krátkodobo odsúvať nepríjemné rozhodnutie. Obávajú sa napríklad dominoefektu v “poberateľských” krajinách; a Angela Merkel si nie je istá svojou väčšinou v Bundestagu. Ale zlú politiku bolo tak či onak treba – vo svetle jej kontraproduktívnych dôsledkov – revidovať. Na druhej strane, vinu za tento pat nenesie len jedna strana. Neviem posúdiť, či sa taktický postup gréckej vlády riadil nejakou premyslenou stratégou, a čo z nej bolo diktované politickými tlakmi, čo z nej spôsobila neskúsenosť či nekompetentnosť. Je však zjavné, že žiadny funkčný štát nebudovali. Ani ťažká situácia ešte nie je dostatočný dôvod na to, že teraž už ani sympatizanti gréckej vlády nedokážu v ich mätúcom postupe rozpoznať nejakú jasnejšiu líniu. Nevedno, či títo ľavicoví nacionalisti predsa len nemajú akúsi etnocentrickú predstavu o solidarite alebo či chceli ostať v eurozóne len akoby pre istotu, alebo či ich perspektíva predsa len nesiaha aj za rámec národného štátu.

Požiadavka skresania dlhov ako basso continuo ich rokovaní každopádne však nemohla stačiť na to, aby v protistrane vzbudila aspoň dojem, že nová vláda je iná – že bude konať energickejšie a zodpovednejšie než klientelistické vlády, ktoré vystriedala.

Tsipras a Syriza mohli rozvinúť reformný program ľavicovej vlády a ho v Bruseli a v Berlíne ho “predviesť”.

Amartya Sen ešte minulý mesiac prirovnal úspornú politiku presadzovanú nemeckou spolkovou vládou k lieku, ktorý by obsahoval zmes antibiotík a jedu na potkany. Ľavicová vláda mohla, úplne v duchu nositeľa Nobelovej ceny, odmietnuť užiť keynesiánsku mixtúru, namiešanú Angelou Merkelovou, a dôsledne odmietať aj všetky neoliberálne trúfalosti; ale pritom mohla vieryhodne preukázať svoj zámer uskutočniť nutnú modernizáciu štátu a ekonomiky, vyrovnať zaťaženie, bojovať s korupciou a daňovými únikmi, a tak ďalej. Namiesto toho sa pustila do moralizovania – rozbehla blame game, čo za daných okolností dalo nemeckej vláde výhodnú pozíciu, v ktorej so svojou novo-nemeckou robustnosťou mohla zmietnuť zo stola úplne oprávnenú sťažnosť Grécka na tému šikovnej hrubej čiary (pod dlhmi) v rokovaniach dva-plus-štyri.

Chabý výkon, ktorý grécka vláda predviedla, nič nemení na škandále, že politici v Bruseli a Berlíne odmietajú hovoriť so svojimi kolegami z Atén ako politici. Oni ako politici síce vyzerajú, ale osloviteľní sú len v ich ekonomickej role veriteľov. Zmyslom tejto ich premeny na zombíkov bolo dať vleklej insolventnosti jedného štátu zdanie nepolitického, súdne vymáhateľného súkromno-právneho postupu. O to ľahšie sa im tým pádom popierala politická spoluzodpovednosť. Nemecká tlač si uťahuje z aktu premenovania trojky; je to naozaj čosi ako kúzlo. Ale odráža sa v ňom legitímne želanie, aby spoza masky veriteľov predsa len vystúpila na svetlo tvár politikov. Pretože len ako politici môžu z toho neúspech, ktorý sa rozšíril do podoby masovo zmárnených životných šancí, nezamestnanosti, chorôb, biedy a beznádeje, skladať účty.

Vedúcu rola so zapchatými ušami, nosom, očami

Vo svojich pochybných záchranných akciách si Angela Merkel povolala na pomoc Medzinárodný menový fond. Jeho agendou sú poruchy medzinárodného menového systému; ako terapeut má na starosti jeho stabilitu, a tak koná v spoločnom záujme investorov, najmä inštitucionálnych investorov.

S týmto aktérom splývajú aj európske inštitúcie ako členovia Trojky, takže politici, pokiaľ konajú v tejto funkcii, sa môžu stiahnuť do roly nedotknuteľných agentov, ktorí môžu postupovať len striktne podľa pravidiel.

Toto rozpustenie politiky v trhovej konformite zrejme vysvetľuje nadutosť, s ktorou predstavitelia nemeckej spolkovej vlády, samí vysoko morálni ľudia, popierajú svoju politickú spoluzodpovednosť za pustošivé sociálne následky neoliberálnych úsporných programov, ktoré presadili ako jej hlavné postavy v Európskej rade.

Škandálom v škandále je, že nemecká vláda vníma svoju vedúcu rolu so zapchatými ušami, nosom, očami. Nemecko totiž za ten vzmach, ktorý viedol k jeho ekonomickej sile, a z ktorého dodnes žije, vďačí práve múdrosti veriteľských štátov, ktoré mu v Londýnskej dohode z roku 1953 približne polovicu dlhov odpustili. Nejde len o to, že z mravného hľadiska je to hanba, ale aj o politické jadro: politické elity v Európe sa už viac nesmú schovávať pred svojimi voličmi a vyhýbať alternatívam, ktoré pred nás stavia politicky neúplné menové spoločenstvo. Občania, nie banky, majú mať posledné slovo v otázkach svojho ďalšieho osudu.

Uspať postdemokratickú verejnosť pomohla aj premena tlače na opatrovateľskú žurnalistiku – čo sa sa ruka v ruke s politickou triedou stará o pohodlie svojich zákazníkov.

 Text vyšiel v denníku Süddeutsche Zeitung.
Foto: Sakis Mitrolidis /   Getty Images / AFP

Foto: Sakis Mitrolidis / Getty Images / AFP