Koniec Európy na hrane Európy / Esej

Kríza Európskej únie má dve strany. Jedna je politická – spočíva tom, že európskym inštitúciám chýba demokracia; druhá je filozofická: týka sa erózie Európy ako zdroja a vlasti univerzálnych hodnôt.

Pomník Lenina v Charkove, Ukrajina, 1967. Foto: Dean Conger / Corbis

Pomník Lenina v Charkove, Ukrajina, 1967. Foto: Dean Conger / Corbis

Politickú krízu vidíme v Nemecku a Grécku. Z dnešného pohľadu nemalo nikdy zmysel vytvoriť spoločnú menu (eurozónu) bez fiškálnej únie (dostatočne veľký spoločný rozpočet). Mať fiškálnu úniu by si vyžadovalo mať viacej demokracie, ktorá by legitimizovala dane a výdaje. Keď bolo ustanovené euro, všetci dúfali, že spoločná mena stvorí politickú solidaritu, ktorá posilní európsku demokraciu. To sa jednoducho nestalo. Grécka kríza sa stala zrážkou množstva európskych demokracií, v ktorej sa slabší musia podvoliť silnejším. Gréci sa nedočkali politikého kurzu, za ktorý hlasovali, ale na druhej strane ani Nemci a ďalší Európania, keby mali tú možnosť, by nehlasovali za to, že zaplatia grécky dlh. Bez celoeurópskeho rozpočtu sú krízy tohto typu nevyhnutné; a bez celoeurópskej demokracie bude akémukoľvek riešeniu chýbať politická legitimita.

Filozofická kríza sa prejavuje v Rusku a v krajinách, a na východnom pohraničí Ukrajiny. Roku 2013 Ukrajinci vo svojej revolúcii preukázali veľkú oddanosť myšlienke európskej integrácie. Z hľadiska tých, čo na Majdane riskovali život, bola pre ukrajinskú občiansku spoločnosť spolupráca s Európou podstatná: na to, aby si mohla poradiť so skorumpovaným ukrajinským štátom. Na druhej strane, podstatou a explicitným dôvodom, prečo Rusko vedie na Ukrajine vojnu, je zničiť Európsku úniu ako univerzalistický projekt, ku ktorému by sa Ukrajina mohla pripojiť. Moskva chce proti Európskej únii postaviť rivala: jeho meno je Eurázijská únia. Eurázijská únia neponúka všeobecné uznanie legality štátov a práv občanov, ale hegemóniu Ruska nad územiami, ktoré ruskí lídri považujú za historicky ruské – ako napríklad Ukrajinu. Morálnou premisou Eurázie je, že Európska únia opustila tradičnú európsku kultúru (čím sa myslí náboženské, sexuálne a politické vylučovanie), vymenila ju za “dekadenciu”, takže jedine Rusko reprezentuje civilizáciu.

No snaha Ruska rozbiť ukrajinský štát vojenskou okupáciou a eurázijskou propagandou neuspela, aspoň zatiaľ nie. Len málo ľudí v Európe by naozaj dalo prednosť ruskému modelu – pri pohľade na Krym a Donbas—milióny utečencov, dysfunkčná ekonomika, dennodenné násilie, tisíce mŕtvych, všeobecný bezprávny stav. Na druhej strane, keďže veľké množstvo Ukrajincov bolo a je ochotných riskovať, trpieť a umierať v mene Európy— a to napriek tomu, že sama EU je vo vážnej kríze identity – stojí za to položiť otázku, čo si Ukrajinci pod tým, k čomu chcú smerovať, predstavujú.

V dlhodobej perspektíve intelektuálnych dejín nie je zrážka ruskej dezintegrácie s európskou integráciou pre Ukrajincov ničím zvlášť neznámym. Ukrajinské mesto Charkov, necelých dvesto kilometrov od ruskej hranice, bolo domovom mysliteľov, ktorí sa snažili vidieť tento proces v širších súvislostiach. Podľa Georgija Ševelova (1908 – 2002), jedného z veľkých filológov dvadsiateho storočia a profesora na Columbii a Harvarde, bola celá história vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom vždy históriou riskantného (ukrajinského) univerzalizmu proti silnému (ruskému) provincializmu. Roku 2013 vyšla jeho esej, ktorá je zasväteným sprievodcom týmto pretrvávajúcim postojom.

Na začiatku osemnásteho storočia, v čase, keď náboženstvo bolo považované za základ kultúry, boli predstavitelia ukrajinskej cirkvi presvedčení, že prinášajú do ruskej ríše univerzálne kresťanstvo. Z perspektívy Kyjeva bolo kresťanstvo univerzálnou vierou osvedčenou v mnohých krízach, a pravoslávne kresťanstvo bolo jeho pravým vylepšeným historickým vyústením. V Kyjeve bolo pravoslávie univerzálne – tým, že jeho myslitelia boli všestranne kultúrne vzdelaní a predstavovali si, že ich chápanie náboženstva možno rozšíriť, napríklad do Moskvy. Pravoslávna cirkev na Ukrajine mala tradíciu barokovej vzdelanosti v latinčine a poľštine; myslitelia ukrajinskej cirvki poznali všetky náboženské spory, v ktorých sa Európa zmietala počas reformácie a protireformácie. Vtedajšie Rusko nemalo takéto inštitúcie, tradície ani kontakty. Moskva prijala ich služby, ale ich posolstvo obrátila naruby: pravoslávna cirkev nemala byť autentická tým, že by predstavovala transcendentálnu alternatívu voči sekulárnemu štátu, ale len pokiaľ bola posvätením imperatívu ruskej politickej moci. Nie je náhoda, že dnešná pravoslávna cirkev je veľkou podporovateľkou ruského militarizmu.

Ďalšia konfrontácia medzi univerzálnymi a provinčnými hodnotami na Ukrajine a v Rusku a v jeho pohraničí prišla nástupom komunizmu v prvej časti dvadsiateho storočia. Ševelova na celý život ovplyvnilo to, že v Charkove zažil pokus vytvoriť z komunizmu akýsi globálny projekt osvety národov. Keď vznikol Sovietsky zväz, Ukrajina bola jeho druhou najvýznamnejšou republikou (po Rusku) a Charkov bol prvým hlavným mestom Sovietskej Ukrajiny. Mnohí z ukrajinských komunistov, inšpirovaní vytvorením Sovietskeho zväzu ako federácie národných republík a tým, že sovietska politika na začiatku podporovala neruské národy, brali vážne medzinárodný charakter revolúcie a verili že všetky národy na ceste k socializmu prejdú transformáciou spoločnosti a kultúry. Ukrajinci sa vnímali ako jeden z mnohých národov, ktoré mali prispieť k tejto revolúcii vytvorením nového modernistického umenia a literatúry, primeraného pre novú éru socializmu.

Ukrajinský spisovateľ a básnik Mykola Chvylovy.

Ukrajinský spisovateľ a básnik Mykola Chvylovy.

V dvadsiatych rokoch, pod vedením ukrajinského proletárskeho spisovateľa a básnika Mykolu Chvylového, ukrajinskí komunisti vytvorili rad ukážkových kultúrnych inštitúcií, ktoré podporovali experimentálnu kultúru. Hlavnou myšlienkou Chvylového ako kritika a sponzora novej literatúry bolo, že Ukrajina poskočí smerom k tomu, čo nazýval “psychologická Európa” svojou novou ukrajinskou vysokou kultúrou, ktorá ponúkne smelé úvahy o dilemách moderného života. “Európou“ myslel tak prijatie Európy, ako aj snahu presiahnuť jej žánre. Videl v tom úlohu pre ukrajinskú aj ruskú literatúru, pre obidve zvlášť, a odmietal myšlienku, že ruská literatúra má formy, ktoré sú mimo európskej literatúry a že by sa ukrajinskí spisovatelia mali riadiť ňou. Niektoré z najlepších románov tej doby, napríklad Mesto Valeriana Pidmohylného, sa týkajú skúsenosti veľkých ukrajinských miest so socializmom. Sám Chvylovy opisuje život v Charkove spôsobom, ktorý sotva môžeme vnímať ako romantický: „V ďalekom kostole horí oheň a vytvára báseň. Mlčím. Mária mlčí.“

Potom prišiel Josif Stalin a nová ideológia ruského provincializmu, ako uzatvára Ševelov. Sovietsky socializmus už nebol univerzálny projekt, ktorý iniciovali národy, tvoriace novú európsku kultúru, ale vysoko centralizovaná ekonomická transformácia riadená z Moskvy, pričom neúspechy sa dali zvaliť na satelitné národy, v prvom rade na Ukrajinu. Kolektivizácia poľnohospodárstva, ktorá sa naplno rozbehla v roku 1930, mala transformovať agrárne obyvateľstvo v oblastiach ako je Ukrajina na modernú proletársku spoločnosť. Roľníci Sovietskej Ukrajiny, kolektivizáciou a konfiškáciami zbavení pôdy a jej úrody hladovali a svoje deti posielali do miest žobrať. Na začiatku roku 1933 mala charkovská polícia za úlohu z ulíc denne odstrániť dve tisícky hladných detí. Chvylovy a ďalší ukrajinskí spisovatelia to videli na vlastné oči.

Stalin vinil z neúspechu kolektivizácie ukrajinský nacionalizmus a trestal zaň hlavné postavy novej ukrajinskej avantgardy. V marci 1933 Chvylovy spáchal samovraždu. Roku 1934 sa hlavným mestom Sovietskej Ukrajiny stal Kyjev. V tridsiatom siedmom a tridsiatom ôsmom sa Charkov stal jedným z centier Stalinovho Veľkého teroru. Celú jednu generáciu umelcov a spisovateľov vrátane prozaika Pidmohylného vyvraždila NKVD. Keď Sovietsky zväz v tridsiatom deviatom obsadil Poľsko, poľských väzňov previezli do Charkova a tu ich postrieľali. Myšlienku komunizmu ako medzinárodného oslobodenia kdekoľvek na svete nahradil stalinský koncept: komunizmus bol špecifický systém politickej kontroly riadený z Moskvy.

Z tejto perspektívy skôr pochopíme, ako mnohí Ukrajinci dnes chápu svoju revolúciu rokov 2013 a 2014. Pre Ukrajincov prísľub Európy nie je len spoločný trh pre ukrajinský tovar a impulz pre politickú reformu; je to aj myšlienka vzájomného uznania európskych štátov a občianskych spoločností, ktoré by Ukrajinu mohlo vytrhnúť z tieňa ruského provincionalizmu. Lenže revolúcia –  hoci jej aktivisti prichádzali z celej Ukrajiny – bola sústredená na kyjevskom Majdane. V desaťročiach po vojne bol Kyjev sovietskym hlavným mestom; v postsovietskych desaťročiach sa stal metropolou, hrdou na svoju európskosť. Vo východnom meste Charkove, v ktorom sovietizácia po roku 1930 znamenala provincionalizáciu, vládne skôr postkoloniálna atmosféra. Počas revolúcie bola verejná mienka veľmi rozdelená, množstvo ľudí sa pridávalo k “anti-majdanu”, proti proeurópskemu hnutiu. Bola to konfrontácia medzi násilnými a nenásilnými metódami protestu, antimajdanci sa totiž špecializovali na mlátenie a ponižovanie svojich politických odporcov. Serhijovi Žadanovi, najznámejšiemu charkovskému básnikovi a spisovateľovi, protieurópski demonštranti na začiatku roku 2014 zlomili lebku.

Po víťazstve Majdanu a po ruskej invázii na jar 2014 sa atmosféra v Charkove o niečo zmenila. Leninovu sochu definitívne zhodili v septembri 2014. Visí tam nápis, že po nejakých stavebných prácach. (Zrejme sa tým myslí rekonštrukcia kultúrneho a politického typu.) Aj charkovskí lídri boli vo všeobecnosti proti Majdanu, ale keď na to prišlo, boli proti separatizmu a proti ruskej invázii. Na uliciach verbujú pravicové polovojenské jednotky na obranu Ukrajiny proti Rusku, hoci veľká časť verejnosti nevie, čo si vlastne o tejto vojne má myslieť. Vo februári obyvatelia pochodovali na oslavu výročia Majdanu; niekto im položil na cestu bombu – zabila štyroch ľudí. Mestské autobusy sú namaľované na modro a žlto, s optimistickým nápisom “jedna krajina” – v ukrajinčine aj ruštine. Nedávne snahy pripomenúť si samotného Ševelova obnažili rozdelené postoje. Netrvalo dlho, kým pamätnú tabuľu v Charkove, ktorá pripomínala jeho život a prácu, zničili ľudia, ktorí tvrdili, že bránia Charkov pred “fašizmom”.

Podstavec bývalého Leninovho pomníka v Charkove, Ukrajina, 2015. Foto: TImothy Snyder

Podstavec bývalého Leninovho pomníka v Charkove, Ukrajina, 2015. Foto: TImothy Snyder

Jedným z tých, čo sa pokúsili vrátiť Ševelovovu pamiatku do Charkova, bol Žadan, básnik, ktorého minulý rok fyzicky napadli. Žadana najviac preslávila jeho téma postsovietskeho života vo veľkých mestách. Vo významnej zbierke prozaických textov, Hymny demokratickej mládeže, vydanej pár rokov pred Majdanom, vykreslil začiatky terajšieho, postsovietskeho Charkova. Prvú poviedku v jeho zbierke Majiteľ najlepšieho gay-klubu treba čítať ani nie tak ako príbeh vzdoru proti oficiálnej homofóbii v Ruskej federácii, či proti antihomosexuálnym náladám, ktorá stále prevládajú aj na Ukrajine, pretože jej posolstvo nespočíva v špecifikách skúsenosti homosexuálov v Charkove či v tragikomike tých, čo sa snažia ryžovať z toho peniaze. Je to skôr príbeh o samotnej povahe lásky. Nakoniec zistíme, že titulná postava, menedžer najlepšieho gay-klubu, bývalý pochôdzkár, si tajne myslí, že gejovia musia byť tí, čo najlepšie rozumejú sexu. Nakoniec sa ukáže, že ani toto nie je až také jednoduché. Táto poviedka pretvára miestny kolorit provinčného postsovietskeho Charkova do univerzálnej otázky, či láska medzi dvomi ľuďmi môže byť odpoveďou na obrovské odcudzenie, ktoré sa zmocňuje spoločnosti uprostred hlbokej premeny. Tento vážny obrat sa udeje na pozadí smiešneho príbehu – rýchlo a s veľkou literárnou zručnosťou. Príbeh sa končí a vy by ste chceli čítať ďalej.

Vráťme sa do Charkova dvadsiatych rokov. Chvylovy, jeden z komunistických vodcov, písal aj o problémoch vášní v modernom meste – medzi mnohými témami, ktoré boli považované za súčasť novej univerzalistickej budúcnosti. Na prvý pohľad by sa zdalo – ten záver by však bol príliš jednoduchý, že Žadan, narodený roku 1974, jednoducho len zaznamenáva dlhotrvajúci úpadok rodného mesta básnika Chvylového a jeho poslania. No Žadan v skutočnosti usiluje o niečo iné – nie náhodou bol ochotný riskovať pre Európu život – o to, čo Chvylovy nazval “psychologická Európa”: prijatie konvencií a zároveň sa snahou ich presiahnuť, pričom absolútnou podmienkou je nepostrádateľnosť slobody a dôstojnosti. Grázli mu rozbili hlavu, pretože sa odmietol podrobiť. Žadanova najnovšia práca, zbierka básní, ktorá vyšla začiatkom tohto roka pod názvom Životy Márie, je knihou o ukrajinskej vojne a vlastnom prežití: “Vidíš/ ja som to prežil, mám dve srdcia/ urob niečo s oboma/”. Čím ďalej čítate, tým sú meditácie náboženskejšie, básne nadobúdajú formu rozhovoru so samotnou Máriou. Nikto vo východnej slovanskej kultúre ani inde na svete nie je takouto kombináciou drsného chlapíka s jurodivým svätým bláznom ako Žadanov autorský subjekt. Je to raper chválospevov.

V niektorých pasážach Životov Márie Žadan pripomína Czesława Miłosza, poľského básnika dvadsiateho storočia, ktorý takisto dláždil cestu do Európy, v lokálnom aj v univerzálnom zmysle: “Chcel som všetkému dať meno.” Miłosz bol jedinečný básnik pohraničia, na sever od Charkova, pohraničia, ktoré bolo viac litovsko-bielorusko-poľské (a židovské) než ukrajinsko-ruské (a židovské). Jeho postoj sa veľmi nelíšil od Žadanovho: že Európa možno najlepšie identifikovať sa prejavuje najvýraznejšie na jej svojich okrajoch, že neistota a riziko sú podstatnejšie ako bežné pravdy a istota. Poslednú časť Životov Márie Žadan venuje práve prekladom dvoch Miłoszových poém. Začína s Miłoszovou Piesňou o konci sveta a pokračuje básňou Chudobný kresťan sa díva na geto, ktoré sú plné tých najpriamejších otázok o tom, čo Európania v priebehu dvadsiateho storočia urobili a čo urobiť mohli či mali. Tá druhá báseň komunikuje bolesť, a to, aké je ťažké skutočne vidieť a snažiť sa poučiť z holokaustu: to, čo bolo, prinajmenšom kedysi, ústrednou ideou európskeho projektu. Prvá odovzdáva takmer žoviálne, a pritom údesne, čo znamenalo okúsiť katastrofu Európy. Báseň sa končí slovami: Nikto neverí, že sa to už deje./Len sivý starček, ktorý by bol prorokom/ale nie je prorokom, lebo má inú robotu/ hovorí, priväzujúc rajčiny:/Iný koniec sveta nebude,/Iný koniec sveta nebude.[1] Zatiaľ čo Miłosz v poľštine píše, že starec má inú robotu, píše Žadan v ukrajinčine, že prorokov už tu bolo dosť a dosť. Možno má pravdu. Proeurópski Ukrajinci sú ochotní riskovať, nenárokujú si budúcnosť. Aj oni sa dívajú na grécku krízu, a ich postoj je často ostrejší, než čokoľvek, čo dokážu predviesť západní kritici EU. Nejde im teda o istotu, ale o možnosť. Žadanovi sa ľahko mohlo stať, že by zomrel za Európu; ďalší Ukrajinci za ňu aj zomreli. Ale riziko, ktoré podstúpil, fyzické, aj literárne, neslúži žiadnej konkrétnej politike. Mnohé jeho eseje a básne sú o snahe rozumieť ľuďom, s ktorými nesúhlasí. Je otvoreným kritikom svojej vlády. Rovnako ako Miłosz, ktorý opisoval Európu ako “rodinnú”, či Chvylovy, ktorý pre ňu mal meno “psychologická”, aj Žadan hľadá experiment a osvietenie, ide za pocitom “Európy”, ktorý si žiada skôr konfrontáciu s neosvojiteľnou minulosťou než tvorbu a konzumáciu hystorického mýtu.

“Sloboda,” píše Žadan v Životoch Márie, spočíva v dobrovoľnom návrate do koncentračného tábora.”

Nikto nemôže vedieť, kam táto vízia Európy asi vedieť; a o to vlastne ide. No vieme, že na to, aby Európa existovala ako taká, musí existovať aj v silnejších inštitúciách. Mnoho Ukrajincov to chápe, a práve preto v ich revolúcii išlo o Európu ako takú. Musia to byť lepšie inštitúcie, preto všetci hovoríme o Grécku. Európa môže zlyhať tak v Grécku, ako na Ukrajine, práve preto ruské médiá v týchto týždňoch sa permanentne predčasne radujú z kolapsu Európskej únie. Posolstvo, ktoré je jadrom ruskej propagandy, znie, že angažovať sa za Európu, či už v rámci Európskej únie alebo mimo nej, nemá zmysel, pretože demokracia a sloboda nie je nič viac ako pokrytectvo systému, ktorý je zatratený, a že história nás učí len moci, ničomu inému. Ruský nihilizmus je živený európskym narcizmom.

Európska únia nepochybne prežije obe tieto krízy, aspoň na čas, ale ani v jednej nepriniesla riadnu odpoveď na svoje existenciálne a demokratické problémy. Ukrajina si zaslúži pomoc, ale Európa ju do veľkej miery ignoruje, pretože nie je členským štátom Európskej únie; Gréci vyzývajú k inštitucionálnej reforme, Európa však ignoruje aj ich.

Zatiaľ čo Európania zápasia o definíciu toho, čo je Európa, je užitočnejšie, alebo prinajmenšom povzbudivejšie počúvať ponurých univerzalistov z Charkova ako škodoradostných provincionalistov z Moskvy.

[1] “Nikt nie wierzy, że staje się już./ Tylko siwy staruszek, który byłby prorokiem, / Ale nie jest prorokiem, bo ma inne zajęcie, / Powiada przewiązując pomidory: / Innego końca świata nie będzie, / Innego końca świata nie będzie.”

Text vyšiel na blogu The New York Review of Books. Ďakujeme Timothymu Snyderovi, že sme ho mohli publikovať v slovenskom preklade.