Víťazi a porazení / Esej

Foto: Kirill Kudryatsev / AFP / Getty Images

Môj otec šiel do vojny ako osemnásťročný dobrovoľník. Slúžil na ponorke v Baltskom mori.

Keď som bol malý, bývali sme v suterénnom byte v centre Moskvy, na Arbate. Nad posteľou som mal zavesenú fotografiu jeho ponorky triedy Ščuka. Bol som nesmierne pyšný na to, že môj otec mal ponorku a neustále som si ju kreslil do školského zošita.

Každý rok na 9. mája, v Deň víťazstva – na výročie dňa, keď do Moskvy prišla správa o kapitulácii Nemecka – môj otec vybral zo skrine svoju námornícku uniformu, ktorú bolo treba pravidelne prešívať, aby sa do nej zmestilo jeho rastúce brucho, a pripäl si na ňu vyznamenania. Veľa pre mňa znamenalo, že môžem byť hrdý na môjho otca: bola vojna a môj tato ju vyhral!

Keď som vyrástol, pochopil som, že v rokoch 1944 a 1945 môj otec potápal lode, ktorými evakuovali nemecké civilné obyvateľstvo a vojenské jednotky z Rigy v Lotyšsku a z Talina v Estónsku. Stovky, ba tisícky ľudí zahynuli v baltských vodách a môj otec za to dostal metále. Už dávno naňho nie som hrdý, no neodsudzujem ho. Vojna je vojna.

Môj otec bojoval proti fašistickému zlu, zneužilo ho však iné zlo. On a milióny sovietskych vojakov, námorníkov a letcov, prakticky otrokov, nepriniesli svetu oslobodenie, ale nové otroctvo. Títo ľudia obetovali pre víťazstvo všetko, ale výsledkom tohto víťazstva bolo menej slobody a viac chudoby.

Môj otec mal šesť rokov, keď zatkli jeho otca. Každý syn túži byť hrdý na svojho otca, jeho otca však nazvali nepriateľom ľudu. Môj starý otec zahynul v gulagu.

Keď vypukla vojna, perzekvovaných obyvateľov z ampliónov oslovovali „Bratia a sestry!“  Podlosť ruskej moci spočíva v tom, ako vždy zneužíva tento pozoruhodný ľudský cit: lásku k domovine a ochotu všetko pre ňu obetovať.

A tak môj otec išiel brániť svoju domovinu. Ešte celkom nedospel, keď sa začal plaviť po mori a žil v neustálej hrôze, že sa v tej oceľovej truhle utopí. Bránil režim, ktorý zavraždil jeho otca.

Jediné, čo toto víťazstvo dalo otrokom, bol zmysel pre veľkosť ich ríše. Veľké víťazstvo len prehĺbilo ich veľké otroctvo.

Môj otec po vojne začal piť. Všetci jeho priatelia z ponoriek pili. Čo iné im ostávalo?

Za Gorbačovovej éry sa nám neviedlo dobre a môj otec ako vojnový veterán dostával dávky na prídel, medzi nimi aj tovar z Nemecka. Pokladal to za osobnú urážku. Keď sa opil, vykrikoval: „Veď predsa my sme vyhrali!“ Potom sa upokojil a rozplakal sa. „Povedz mi,“ pýtal sa akejsi neviditeľnej bytosti, „vyhrali sme tú vojnu alebo sme ju prehrali?“

Ku koncu života sa zničil vodkou. Bol posledný Mohykán: všetci jeho spolubojovníci z ponorky sa už dávno pred ním upili nasmrť. Otec sa nechal spáliť v námorníckej uniforme. Asi sa nevedel dočkať, že sa zas stretne so svojimi kamošmi z vojny.

Hlavná otázka pre Rusov znie: ak je naša vlasť obluda, máme ju milovať alebo nenávidieť? Všetko je tu premiešané a neoodeliteľné. Kedysi dávno to jeden ruský básnik vyjadril slovami: „Srdce vyčerpané nenávisťou sa nemôže naučiť milovať.“

Samozrejme, že mojej vlasti prajem víťazstvo. No v čom by pre ňu malo víťazstvo spočívať? Každé Hitlerovo víťazstvo bolo porážkou pre nemecký národ. A definitívna porážka nacistického Nemecka bola víťazstvom samotných Nemcov, ktorí dokázali, že národ sa dokáže pozdvihnúť a žiť po ľudsky bez vojnového ošiaľu v hlave.

Dnes však Deň víťazstva nemá nič spoločné s víťazstvom ľudu či s víťazstvom môjho otca. Nie je to deň mieru a spomienky na obete. Je to deň rinčania mečov, deň pozinkovaných truhiel, deň agresie, deň obrovského pokrytectva a obrovskej podlosti.

Lebo Rusov už zas vyzývajú bojovať proti fašizmu. Vlastenecká hystéria v televízii sa stala zázračnou zbraňou režimu. Vďaka „zombie krabici“ si obyvatelia vytvorili klamlivú predstavu o svete: Západ nás chce zničiť, takže sme nútení, tak ako naši otcovia a praotcovia, tiahnuť do posvätnej vojny proti fašizmu a musíme byť pripravení víťazstvu obetovať všetko.

Moc už zas prepisuje dejiny a škrtá z nich všetko okrem vojenských víťazstiev a bojovej slávy. Do školských učebníc pridali kapitolu o veľkolepom návrate Krymu. Z televíznych obrazoviek sa valia prúdy hystérie: „Veľké Rusko“, „Bráňme ruský jazyk“, „Zhromaždime ruský svet“ a „Zachráňme svet od fašizmu“. Každý, kto má výhrady, je „zradca národa“.

V šestnástom roku svojej vlády prezident Vladimír V. Putin dosiahol všetko, čo si diktátor môže priať. Ľud ho miluje; nepriatelia sa ho boja. Vytvoril režim, ktorý nestojí na vratkých paragrafoch ústavy, ale na neotrasiteľných zákonoch vazalskej osobnej oddanosti panovníkovi, od samého spodku až po vrchol pyramídy moci.

Môj otec bol Rus;  matka Ukrajinka. Putinov režim však naše národy poštval proti sebe. Niekedy si myslím, že je dobre, že sa moji rodičia nedožili toho, že Rusi a Ukrajinci sa navzájom zabíjajú.

V krajine, kde je vzduch presýtený nenávisťou, sa nedá dýchať. V dejinách po záplave nenávisti vždy nasleduje záplava krvi. Čo čaká moju krajinu? Zmení sa na gigantickú verziu ukrajinského Donbasu?

Diktatúra už za vyzýva svojich poddaných, aby bránili domovinu a neľútostne pri tom využíva propagandu víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne. Vládcovia Ruska ukradli ropu môjho národa,  ukradli jeho voľby, ukradli jeho krajinu. A ukradli jeho víťazstvo.

Otec, prehrali sme vojnu.

Text vyšiel v anglickom preklade v denníku The New York Times

Útok na SALON)

Milí čitatelia, pred niekoľkými dňami Salon.eu.sk zmizol, prestal sa zobrazovať. Ukázalo sa, že to bol dôsledok viacnásobných pokusov prelomiť kódy a dostať sa dnu. Obsah je natoľko poškodený, že ani jeho náhradná, zálohovaná slovenská verzia sa nezobrazuje tak ako má. Ako sami vidíte, je viac menej nečitateľná. Podľa všetkého sa to nedá napraviť inak ako manuálne, písmenko po písmenku.

Salon sme napĺňali textami od jari roku 2007 s menšími prestávkami dodnes. Tvoria ho dnes tisíce strán textov, ktoré sme považovali za najzaujímavejšie a najdôležitejšie – približne štyroch stoviek svetových a čiastočne aj slovenských a českých autorov, ktorí nám venovali práva na slovenský preklad a publikovanie online. Momentálne nevieme, čo bude so Salonom ďalej. Je znehodnotený a nie je v našich silách archív ručne zrekonštruovať. Nevieme, komu Salon natoľko prekážal, že sa rozhodol ho zničiť. Samozrejme, na neznámeho páchateľa podáme trestné oznámenie. Ďakujeme Vám všetkým za záujem a dlhoročnú priazeň.

Andrea Puková

Julia Sherwood

Marta Šimečková

Rusko: Chorý muž s pišto?ou / Rozhovor

?ukasz Nowaczyk / Agencja Gazeta 

Pre mnoho európskych krajín už len za?a? rozmýš?a? o Rusku znamená zmenu paradigmy. To tvrdí Anne Applebaum, ke? vidí politických lídrov, ktorých kariéry sa rozbehli v podmienkach európskeho mieru, nahlodávaného sú?asnou vojenskej krízy. 

Je naozaj Rusko také silné, alebo skôr ide o to, že Západ je taký slabý?

Naše slabiny a naše silné stránky sú nerovnomerne rozložené. Rusko je nepochybne silné v oblasti, v ktorej sme my slabí: Západ stratil záujem o využívanie svojej vojenskej sily, zatia??o Rusko práve dostalo chu? tú svoju využi?.

Investovalo do nej kopu pe?azí.

Áno, hoci v inom zmysle je “sila” Ruska zasa ve?mi sporná. Krajina je taká skorumpovaná, že to neustále spochyb?uje legitmitu celého systému. Hlavným dôvodom toho, akú Putin vedie politiku vo?i Ukrajine, je jeho vô?a osta? pri moci. Možno to znie absurdne, ale on sa bojí sociálnych nepokojov. Nedovolil by, aby Borisa Nemcova zabili a neväznil by disidentov, keby nemal strach. Riadi systém, ktorý je neudržate?ný bez permamentného nasadzovania násilia. To je znak slabosti.

To je paradox, ktorý neviem pochopi?. Ako je možné, že vidíme v Rusku extrémne slabý štát – so zaostalou ekonomikou, všadeprítomnou korupciou a rozpadnutou infraštruktúrou – ktorý zárove? vystupuje ako globálna superve?moc s takmer všemocným lídrom, pre ktorého nie je problém využi? slabos? protivníka.

Na globálnej scéne má Rusko dve výhody. Tá prvá spo?íva vo fakte, že Putin a ?udia, ktorými je obklopený, vlastnia politické nástroje, aké si na Západe ani nevieme predstavi?. Je to, ako keby prezident Obama nebol iba prezident Spojených štátov, ale aj predseda predstavenstva Exxonu, majite? New York Times a všetkých televíznych spolo?ností, ako keby riadil FBI aj CIA a na dôvažok mal pod kontrolou celý Kongres. Putin so svojím okolím tento typ moci má. On tú krajinu vlastní. Druhá vec, ktorú majú – a je zvláštne, že momentálne sa tento faktor podce?uje – je jeho jadrový arzenál. Keby bolo Rusko Albánskom a keby Albánsko za?alo obsadzova? Ukrajinu, okamžite by sme šli Kyjevu na pomoc. Hlavný dôvod, pre?o to nerobíme, nie je v tom, že sme príliš slabí, ale v tom, že je tu strach z Putinových jadrových zbraní, ktorými sa on aj de facto vyhráža.

To je ten istý druh situácie, akú sme mali za Studenej vojny.

Presne – aj vtedy sme mali strach. Nakoniec, ve? Západ nepomohol Ma?arsku v pä?desiatom šiestom, ?eskoslovensku v šes?desiatom ôsmom ani Po?sku v osemdesiatom prvom.

Ke? Rusko napadlo Ukrajinu a anektovalo Krym, bývalý britský minister zahrani?ných vecí Malcom Rifkind povedal, že ?elíme “pravdepodobne najvážnejšej geopolitickej kríze od konca Studenej vojny”. Znamená to, že to bolo vážnejšie než 11. september alebo než vojna v Iraku ?i Afganistane. Napriek tomu bola odpove? Západu omnoho slabšia. Pre?o?

Myslím si, že mal na mysli najvážnejšiu krízu v Európe. Neviem si predstavi?, že by povedal, že je to vážnejšie než 11. september.

Tak ?i tak, odpove? bola slabá. ?o je dôvod? Strach z jadrových zbraní?

Po prvé, Západ nie je jednotný. A po druhé, až do minulého roka Rusko nebolo považované za vážny problém, aspo? nie v Spojených štátoch. Irak, Irán, Afganistan, ?ína, stav ekonomiky a plno ?alších problémov mali pre Ameriku ?aleko vyššiu prioritu.

Roku 2012, po?as prezidentskej kampane kandidát Mitt Romney povedal, že Rusko je nepriate?om Ameriky ?íslo jedna…

Povedal to bez rozmýš?ania a okamžite ho za to vysmiali.

Ako viete, že to nemyslel vážne?

V istej chvíli sa ho jeden ?lovek, ktorého poznám, snažil presved?i?, aby na tom trval a svoju pozíciu obhájil. Romney nechcel. Zrejme sa rozhodol, že to bola chyba a že ju už nezopakuje.

?o je dlhodobým cie?om dnešnej ruskej zahrani?nej politiky?

Vráti? spä? stav spred rokov 1991 a 1989. Chcú to dosiahnu? tým, že rozbijú Európu, zni?ia Európsku úniu a delegitimizujú NATO, a tak dostanú Ameri?nov z Európy. Pracujú na týchto projektoch už dlho.

To predsa nie je možné!

Možno to je možné, ale to ešte neznamená, že by bolo nemožné o to usilova?, a neznamená to, že táto snaha nespôsobí ve?ké škody. Aj medzinárodný komunizmus bol nemožný – nikdy nefungoval a ani nemohol. Ale ten pokus tu bol!

Za posledných dvadsa? rokov Rusko investovalo obrovské sumy pe?azí po celej Európe – kupovalo firmy, vplyvných aktérov, futbalové kluby a tak ?alej. Bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera si kúpili už pred Krymom. Došlo k tomu pred mnohými rokmi. Vybudovali si drahý propagandistický aparát, s pobo?kami takmer v každej krajine a financujú radikálne strany vo vä?šine európskych krajín – Front National vo Francúzsku, Jobbik v Ma?arsku, Syrizu v Grécku. A z ?asu na ?as majú úspech.

Napríklad?

Parlamentné vo?by v Grécku boli pre Rusko ve?ký úspech. Tak krajná ?avica, ako krajná pravica, ktoré sú momentálne v Grécku v koalícii, majú dve veci spolo?né: nenávidia úsporné opatrenia a sú proruské. Lídri obidvoch týchto strán majú dobré vz?ahy s Alexandrom Duginom, propagátorom ruského fašizmu.

Rusi najviac investovali v Londýne, a aj tak je britská vláda vo?i Putinovi ve?mi kritická.

Rusi neboli až takí úspešní v kupovaní vysokopostavených britských politikov ako inde v Európe a nemajú pod kontrolou žiadnu významnejšiu britskú firmu. V porovnaní s celkovou hodnotou aktív, ktoré prete?ú londýnskou City z celého sveta, nie je suma ruských pe?azí investovaných vo Ve?kej Británii, až taká signifikantná. Britská ekonomika, podobne ako nemecká ?i americká, je jednoducho príliš ve?ká na to, aby sa dala kúpi?. Krajiny, v ktorých ruský vplyv funguje lepšie, sú zvä?ša slabšie, menšie a so skorumpovanou politickou triedou.

Dá sa teda poveda?, že to ani nie je nato?ko ruský úspech, ako zlyhanie Európskej únie?

Rusi ?ažia zo situácie, ktorá tu už bola a oni ju pozorne monitorovali. Putin nemusí budova? európsku krajnú pravicu ?i ?avicu, ony už existovali. On ani nemusí vyvíja? tlak na EÚ, pretože ten tu už je. Ve?a ?udí je proti Európe, proti NATO, proti Amerike. Rusom sta?í len nasypa? im trochu pe?azí.

Takmer presne pred rokom ste napísali, že Západ sa musí postavi? ruskej propagande, a pripomínali ste ?itate?om, že “v tom býval celkom dobrý, jednoducho tým, že bol dôveryhodný – že bol tým, kto hovorí pravdu, Rádio Slobodná Európa a cudzojazy?né služby BBC boli našimi najú?innejšími nástrojmi v zápase s komunizmom”. Dnes dostala Federica Mogherini za úlohu predloži? takýto plán do júna.

Neverím, že uspeje.

Pre?o?

Pretože by si to vyžadovalo celom iný zápal, a byrokracia EÚ, zvláš? jej zahrani?ný rezort, ho nemajú. Vkladám skôr nádej do menších mimovládok, akou je napríklad Európska nadácia pre demokraciu, a možno tu pomôžu aj niektoré jednotlivé európske krajiny, ale od samotnej EÚ ve?a ne?akám.

A ?o NATO – je to dnes životaschopná štruktúra? Len nedávno sa prezident Obama odmietol stretnú? s jeho predsedom, Jensom Soltenbergom. Ve?ká Británia oznámila, že zrejme významne zredukuje svoj vojenský rozpo?et a zníži po?et vojakov. Ako rozumiete takýmto rozhodnutiam?

Potrebujeme kompletne premyslie? koncept NATO – kde má základne, ako funguje, možno dokonca aj, kto sú jeho ?lenovia, tak ako potrebujeme kompletne prebudova? koncept našej informa?nej politiky a financovanie politických strán v Európe. Ako je možné, že Front National si môže vzia? štyridsa? miliónov od nejakej strašidelnej ?esko-ruskej banky? Ako je možné, že ruské dezinformácie sa pravidelne objavujú v mainstreamových médiách po celej Európe? Na to, aby sme tomu mohli predchádza?, by si každá európska krajina mala sadnú? a uvedomi?, že Rusko je hrozbou, a pod?a toho kona?. Takmer nikto to neurobil.

Tak Európska únia, ako NATO, sú medzinárodné štruktúry. Kto by mohol by? pod?a Vás nosite?om týchto zmien?

Dôležitým aktérom zmeny by mohlo by? Po?sko.

Na to je prislabé.

Ešte nedávno bolo Po?sko považované za absolútneho lídra v rámci Európy vo vz?ahoch s bývalým Sovietskym zväzom, a skuto?ne dalo podnet k viacerým absolútne k?ú?ovým európskym inštitucionálnym reformám. Po?sko stvorilo Východné partnerstvo, napríklad, ktoré pomohlo vydláždi? cestu k revolúcii na Majdane.

Teoreticky by mohlo ve?ké zmeny v Európskej únii urobi? Nemecko – zvláš? v spojení s Po?skom, Britániou ?i inými krajinami – lenže Berlín má príliš ambivalentný vz?ah k svojej vlastnej moci, a v skuto?nosti pred líderstvom uhýba, pokia? len nedôjde k vážnej kríze. Tre?ou možnos?ou sú Spojené štáty. Lenže najskôr by si prezidentská administrácia musela uvedomi?, že s transatlantickou alianciou je vážny problém.

Pre?o si to neuvedomuje?

Hovorila som s ?u?mi z Bieleho domu. Tvrdia, že ukrajinská kríza je regionálna téma, ktorá neznamená hrozbu pre Spojené štáty. Hovoria tiež, že Putin blafuje, a že je len otázkou ?asu, kedy padne.

No Kongres už nieko?kokrát naliehal na prezidenta, aby sa v tomto konflikte viac angažoval a pomohol Ukrajine vojensky. Takéto rezolúcie prešli s podporou Republikánov aj Demokratov.

V Kongrese sú ?udia, ktorí si uvedomujú rozsah tejto hrozby, no v Bielom dome nie. A na nie?o také ve?ké ako reforma NATO je potrebná plná podpora prezidenta.

Ale možnože prezident Obama má pravdu, ak sa príliš neangažuje v boji s Putinom. Ruské zásoby pe?azí sa scvrkávajú, závislos? Západu od prírodných zdrojov Ruska sa zmenšuje, ?ínska dominancia vo východnej Ázii je už nesporná. Tak na?o sa trápi?? Len po?kajme, až sa Rusko rozpadne pod vlastnou ?archou presne ako sa to stalo Sovietskemu zväzu!

Chorý ?lovek s pišto?ou je stále ?lovek s pišto?ou. Ak sa Putin na ceste k svojmu pádu rozhodne, že jediný spôsob, ako zosta? pri moci, je vytvori? skuto?nú krízu, vytvorí ju. Dúfame, že príde o moc, než urobí nie?o naozaj hrozné. Pri troche š?astia to tak bude. Pri troche smoly napätie porastie viac než si teraz vieme predstavi?.

I?ja Ponomarjov, o ktorom sme hovorili pred pár týžd?ami, povedal, že rok 2017, sto rokov po bo?ševickej revolúcii, prinesie v Rusku ?alšie politické zemetrasenie. Súhlasíte s ním?

To naozaj neviem. Predpovede sa ve?mi ?ahko môžu mýli?, takže ni? nepredpovedám. Zvláš? to platí o Rusku. Zmena síce môže prís? aj rýchlo – v minulosti sa to už stalo – no platí tiež, že existujúci systém môže vydrža? ve?mi dlho, aj ke? je v mnohých aspektoch nefunk?ný. Aj Sovietsky zväz bol chudobný štát a ni? tam nefungovalo ako malo, a napriek tomu vydržal 70 rokov. S Putinovým Ruskom to môže by? tiež tak.

Najmä, ak 80 až 90 percent Rusov podporuje prezidenta.

Pokia? veríte prieskumom…

Ešte aj nezávislé analýzy, napríklad výskumy Levada Center, tieto výsledky potvrdzujú.

Predstavte si, že ste taxikár v Krasnojarsku. Niekto vám zavolá a povie – dobrý de?, sme moskovské Levadovo nezávislé centrum pre prieskum verejnej mienky. Nepovedali by ste nám, prosím, ?i sa vám pá?i prezident?” ?o by ste povedali? Pravdaže poviete, že ho máte rád. Nemôžete robi? prieskum v autoritárskej krajiny o o?akáva? reálne výsledky.

Ani také dramatické udalosti ako bolo zavraždenie Borisa Nemcova ledva vyvolali odpor spolo?nosti. Nie sme teda naivní, ke? do ruskej opozície vkladáme to?kú nádej?

To sú dve rôzne veci: jedna je, ?i vä?šina Rusov schva?uje terajšiu situáciu. Ja myslím, že neschva?ujú. Druhá vec je, ?i ich nesúhlas prinesie do ulíc revolúciu. Dúfam síce, že sa mýlim, ale nemyslím si to.

?o je teda pravdepodobnejšie – pu??

Môže dôjs? k pu?u alebo vražde, alebo – ako zrejme dúfa Ponomarjov – k vnútornej zmene v rámci politického systému, ktorý privedie na politickú scénu nových ?udí.

Sú tu aj hlasy, že otrasy Putinovho režimu môžu ma? za následok rozpad Ruska a že tento typ geopolitického chaosu už nikto nebude schopný ustráži?. Inými slovami, Putin je síce možno svi?a, ale ešte stále je to “naša” svi?a.

Raz som napísala ?lánok, v ktorom som rozobrala nekrológy všetkých sovietskych lídrov, ktoré kedy v americkej tla?i vyšli. Vždy, ke? niektorý z nich zomrela alebo ho vymenili – ako to bolo v prípade Chruš?ova, americké noviny špekulovali o jastraboch, ktoré pod?a nich už už uchopia moc a vzápätí nastane ve?ká kríza. Dokonca aj ke? zomrel Stalin, The Times napísali dlhý nekrológ, v ktorom predpovedali nástup radiálnych Stalinových nasledovníkov, ktorí len ?akajú, kedy budú môc? ch?apnú? po moci. Viete si to predstavi?? Zomrel Stalin – jeden z najvä?ších vrahov v dejinách, a oni si robili starosti, kto príde po ?om!

?o je dôvod týchto strachov?

Rusko nemá inštitucionálny mechanizmus na zmenu. Ke? líder odíde, nielenže nevieme, kto ho nahradí, ale netušíme ani to, ako sa bude vybera?. Neexistuje procedúra, vždy je to boj o moc.

Existuje ešte minimálne jeden ?alší argument proti zostreniu našej politiky vo?i Rusku. Andrej Kolesnikov z Carnegie Center tvrdí, že sankcie a zvýšený vojenský tlak Západu môže privola? opa?ný ú?inok: “V dôsledku rastúceho ekonomického tlaku sa ruská stredná trieda prestane politicky angažova?. Robotnícka trieda takisto. ?ím vä?ší tlak Západu, tým menej je pravdepodobné, že sa nie?o zmení.” Súhlasíte?

Sankcie nie sú zacielené na bežných Rusov, ale na ruské elity. Tak boli nadizajnované. Tým, ?o dolieha na bežných ?udí, je Putinova odpove?: bojkotovanie západných potravín rozhodne postihuje robotníkov aj strednú triedu.

Niektorí experti tvrdia, že Rusko môžeme reformova? len, ak bude integrované do globálnej ekonomiky. Inak sa Kreme? uchýli k vojenským riešeniam.

Posledných dvadsa? rokov sme sa snažili urobi? z Ruska sú?as? ekonomického systému sveta! To bola Clintonova politika, Bushova politika a dokonca na za?iatku aj Obamova. Pre?o bolo Rusko v G8? Pre?o Rusko vpustili do Rady Európy, do Svetovej obchodnej organizácie? Šlo o to, aby sa Rusi cítili uznaní a aby sa cítili by? sú?as?ou západného sveta.

Ale potom sa Západ rozhodol rozšíri? NATO a uzna? bývalé komunistické krajiny vrátane Po?ska. Niektorí hovoria, že to bolo porušenie ruskej sféry vplyvu, ?o sa teraz Rusko snaží zvráti?.

Tak NATO ako EU sú kluby, ktoré od svojich ?lenov vyžadujú celý rad podmienok. Preto tak dlho trvá, než sa tam dostanete. Mnoho krajín to urobilo, ale Rusko od za?iatku dávalo jasne najavo, že nezmení svoj politický systém len preto, aby splnilo požiadavky európskych inštitúcií. Myslím, že keby Je?cin a neskôr Putin boli bývali ochotní robi? skuto?ne fundamentálne zmeny – a to povedalo ve?a ?udí, a už ve?akrát – ur?ite by sa bolo dalo hovori? o ruskom ?lenstve v NATO. Ale to oni nikdy neurobili.

Ke? sa Vladimir Putin stal prezidentom, bol dlho považovaný za pragmatika, ktorý naozaj chce zlepši? vz?ahy so Západom. Jeho návšteva na Westerplatte roku 2009 bola…

…impozantná, áno. Bolo obdobie, ke? bol rozhodnutý zmierni? niektoré “historické konflikty” so susedmi, aby otvoril nové možnosti biznisu. To isté urobil v Budapešti. Bolo pravdaže správne, že Po?sko toto gesto povzbudilo a tiež to, že ho vyzvalo uzna? skuto?ný dátum za?iatku Druhej svetovej vojny – a tým aj rolu, ktorú na tomto za?iatku zohral Sovietsky zväz. A správne bolo aj to, že Západ sa to?ké roky pokúšal o pragmatické vz?ahy s Ruskom. Chybou bolo ís? ešte o krok ?alej a predstavova? si, že Rusko sa už stalo západnou krajinou, ktorou nikdy nebolo, a predstavova? si, že už viac neznamená v nijakom zmysle vojenskú hrozbu. Myslím, že po?ská vláda tú chybu neurobila, ale urobili ju iní.

Rusko nie je jediný problém, s ktorým si Európa nevie poradi?. Nevie si rady ani s výzvami, ktoré pred ?ou stoja v Severnej Afrike a na Blízkom východe. ?o je to s nami? Bola tu táto naša slabos? odjakživa, alebo je výsledkom nejakej ve?kej chyby, ktorej sme sa dopustili v posledných desa?ro?iach?

Za posledných dvadsa? rokov mal Západ v troch veciach ve?mi zlý odhad. Po prvýkrát to bolo v devä?desiatych rokoch, ke? sme predpokladali, že pád Sovietskeho zväzu znamená aj koniec role Ruska ako svetovej mocnosti a koniec akýmko?vek vojenským konfliktom v Európe. Druhou chybou bolo dopusti?, že tak ve?a krajín prešlo na euro.

?o tým myslíte?

Na spolo?nej mene nie je v zásade ni? zlé, ale umožni? krajinám, ktoré na to neboli pripravené – ako je Španielsko a Grécko – najmä Grécko, bolo katastrofálne rozhodnutie, ktoré nikomu nepomohlo, sná? okrem Nemecka. Dôsledkom bolo nakoniec zbeda?enie celej generácie Juhoeurópanov.

Tretím zlým rozhodnutím bola invázia do Iraku – ktorá nesprávne použila západnú vojenskú moc a odviedla pozornos? smerom k problému, ktorý bolo možné rieši? inak.

A ?o Putinovo tvrdenie, že máme na Západe ?osi ako kultúrny deficit, ktorý nám bráni trva? na svojom?

Pod tým kultúrnym deficitom má Putin na mysli práva gejov, to je samozrejme smiešne. Nie, slabos? Západu je naozaj politická, nie kultúrna. Úrove? politickej diskusie takmer v každej európskej krajine posledných desa? rokov klesá. Radikálne zmeny médií – nárast internetu a anonymného komentovania, plus skorumpovanos? tradi?ných médií – to všetko znamená, že správy sa už nezbierajú s takou vážnos?ou ako predtým, a ani sa už o nich nediskutuje s takou vážnos?ou ako predtým. A zárove? – tímy trollov ove?a ?ahšie organizujú aj manipulujú debatu na internete. A tak sa európske krajiny, ktoré sa kedysi vyzna?ovali rozh?adenou, intelektuálnou politickou diskusiou, ju dnes majú hysterickú a plytkú. Nemecko má stále ešte vynikajúce súkromné a Ve?ká Británia dobré verejno-právne médiá v podobe BBC, ale vä?šina európskych krajín nemajú ani jedno, ani druhé.

Permanentná potreba správ a trvalá invázia do súkromia odpudzujú ?udí od politiky. Ko?ko ?udí chce ži? vo svete, v ktorom sa každé dezinterpretované slovo alebo nepochopený vtip môže rozmaza? na hlúpy škandál? Dôsledok je, že ?oraz menej a menej kompetentných ?udí túži by? ?i už politikmi alebo novinármi, tak v Európe ako v Spojených štátoch.

Nie je to tak, že ten typ politikov, ktorý máme, odráža spolo?enské o?akávania?

Momentálne máme našich politických lídrov, z ktorých vä?šina urobila kariéru po konci Studenej vojny, v ére globalizácie a európskeho mieru. Teraz prišiel budí?ek, naraz sa ocitli v situácii vojnovej krízy. Zmenili sa o?akávania, ktoré sa do nich vkladajú, a oni tápu – aj preto, že mnohí z nich tú zmenu dodnes nepochopili. Pre mnohé európske krajiny už len za?a? uvažova? o Rusku ako o starej hrozbe, ktorá je tu zas, dvadsa? rokov po konci Studenej vojny, znamená totálnu zmenu paradigmy, kopernikovskú revolúciu.

?o môže teraz urobi? Európa ako celok?

Európa nutne potrebuje spolo?nú zahrani?nú politiku a aj spolo?nú obrannú politiku, ktorá by dop??ala a bola prepojená s NATO. Žiadna európska krajina – a to ani Nemecko, Francúzsko ?i Ve?ká Británia – nemá sama osebe signifikantný vplyv na Blízkom východe, v Rusku, ?íne ?i Spojených štátoch. No aj ke? osve žiadna z nich nemá ve?kú váhu, spolo?ne sú najsilnejšou a najvä?šou krajinou sveta. ?o namiesto toho Európa robí? Márni ?as smiešnymi, malichernými smernicami a spolo?nou menou, na ktorú boli niektoré krajiny totálne nepripravené. Potrebujeme urobi? skok – v schopnosti imaginácie a schopnosti vies?.  

?ukasz Nowaczyk / Agencja Gazeta 
Rozhovor, ktorý ?ukasz Paw?owski vyšiel najskor na stránkach Kultury Liberalnej a v anglickom preklade
na stránkach Eurozine.

Zajtra si pre?ítate: Francúzsko v plame?och

Richard Bord/Getty Image

Mark Lilla, ktorý je momentálne pobýva v Paríži, spísal o Francúzsku po útokoch na Charlie Hebdo dôkladnú správu. A ústredné miesto, v ktorom sa musí rieši? konflitky súvisiace s islamom a situácia na predmestiach vidí v školách: “Ke? sa pozriem na novinársku a akademickú reakciu na posledné dianie vo Francúzsku, automaticky mi to pripomenie rasovú politiku v Amerike sedemdesiatych rokov. Vtedy sa v liberálnych kruhoch považovalo za rasizmus, dáva? pretrvávajúcu chudobu v afroamerických štvrtiach do súvislosti s kultúrnymi faktormi.  William Julius Wilson, profesor sociológie na Harvarde, ?ernoch, preukázal, že toto tabu bránilo tak politike, ako vede nájs? ú?inné protiopatrenia.”

Zajtra si pre?ítate: Rusko: Chorý muž s pišto?ou

?ukasz Nowaczyk / Agencja Gazeta 

Odkedy Anne Applebaum vyšla kniha Železná opona. Východní Evropa v letech 1944 – 1956, odpovedala na množstvo otázok. V dlhej debate s ?ukaszom Paw?owskim hovorí o tom, pre?o je pre mnoho európskych krajín už len za?a? rozmýš?a? o Rusku, znamená zmenu paradigmy. Alebo odpovedá na otázku, ?o je cie?om Putina a jeho okolia: “Vráti? spä? zmeny z roku 1991 a 1989. Že je to nemožné? Možno áno,  ale to ešte neznamená, že by bolo nemožné o to usilova?, a neznamená to, že táto snaha nespôsobí ve?ké škody. Aj medzinárodný komunizmus bol nemožný – nikdy nefungoval a ani nemohol. Ale ten pokus tu bol!”

?ukasz Nowaczyk / Agencja Gazeta 

Boli sme bratia / Otvorený list

Foto: Grant Lee Neuenburg / Reuters

Vaša Excelencia,

Pamätám si Vás z Maputa z osemdesiatych rokov, z ?ias, ke? ste žili v Mozambiku ako politický väze?. ?asto sme sa stretávali na Julius Nyerere Avenue a vymie?ali si priate?ské susedské pozdravy. ?asto som si predstavoval strach, aký ste museli zažíva?, ke? Vás prenasledoval režim apartheidu. Predstavoval som si no?né mory, aké Vás museli kvári? po nociach pri predstave sprisahaní a atentátov, pripravovaných proti Vám a Vašim spolubojovníkom. Nepamätám sa však, že by som pri Vás bol niekedy uvidel telesného strážcu. Vašimi telesnými strážcami sme boli v skuto?nosti my, Mozambi?ania. Celé roky sme Vám poskytovali viac ako úto?isko. Dali sme Vám domov a bezpe?ie za cenu našej vlastnej bezpe?nosti. Neverím, že ste na našu ve?korysos? mohli zabudnú?.

Foto: Grant Lee Neuenburg / Reuters

Ani my sme nezabudli. Zo všetkých susedných krajín Mozambik zaplatil možno najvyššiu cenu za to, že sme Vám pomáhali bojova? za oslobodenie Južnej Afriky. Krehké mozambické hospodárstvo bolo zni?ené. Našu krajinu napádali a bombardovali. Mnohí Mozambi?ania zahynuli v boji za obranu svojich bratov na druhej strane hraníc. Pre nás neexistovali hranice ani národnos?, pán prezident. Boli sme bratia, bojujúci za rovnakú vec a po páde apartheidu sa konali rovnaké oslavy na oboch stranách hraníc.

Mozambickí migranti, baníci a ro?níci po stáro?ia pracovali v Južnej Afrike za podmienok, ktoré nemali ?aleko od otroctva. Títo robotníci pomáhali budova? juhoafrické hospodárstvo. K dnešnému bohatstvu Vašej krajiny prispeli práve obete terajších útokov.

Zo všetkých týchto prí?in je pre m?a nepredstavite?né to, ?o sa teraz deje vo Vašej krajine. Je nepredstavite?né, že naši juhoafrickí bratia si práve z nás spravili ter? nenávisti a prenasledovania. Je neuverite?né, že Mozambi?anov dnes na uliciach Južnej Afriky prenasledujú rovnako kruto ako ako polícia za ?ias apartheidu prenasledovala bojovníkov za slobodu doma i v zahrani?í. No?ná mora, ktorú teraz prežívame je važnejšia než to, ?o postihlo Vás, ke? ste boli politicky prenasledovaný. Vy ste boli obe?ou vlastnej vo?by, ideálu, za ktorý ste bojovali. No ?udia, ktorých dnes prenasledujú vo Vašej krajine, sa previnili len tým, že majú iné ob?ianstvo. Ich jediným zlo?inom je, že sú Mozambi?ania. Ich jediným previnením je, že nie sú Juhoafri?anmi.

Vážený pán prezident, xenofóbia, ktorá sa v sú?asnosti prejavuje v Južnej Afrike, nie je len barbarským a zbabelým útokom proti „iným“. Je to aj agresívny útok na samotnú Južnú Afriku. Je to útok na „dúhový národ“, za ktorý sa Juhoafri?ania hrdo vyhlásili pred desiatimi ?i viac ako desiatimi rokmi. Niektorí Juhoafri?ania poškvr?ujú meno svojej vlasti. Podrývajú pocit v?a?nosti a solidarity medzi krajinami a národmi. Je smutné, že o Vašej krajine sa dnes píše v novinách po celom svete z takýchto ne?udských dôvodov.

Viem, že ste už prijali isté opatrenia. Sú však nedostato?né a predovšetkým prišli neskoro. Vládcovia Južnej Afriky môžu tvrdi? všetko, len nie, že ich to prekvapilo. Dovolili ste, aby sa dejiny zopakovali. Beztrestne ste nechali zaznieva? hlasy, šíriace nenávis?. Preto zdie?ame pobúrenie našich mozambických spoluob?anov a vyzývame Vás, aby ste okamžite skoncovali s touto situáciu. Je to ohe?, ktorý sa môže rozšíri? po celom regióne a vyvola? túžbu po pomste aj za hranicami Južnej Afriky. Je treba zavies? prísne, okamžité a totálne opatrenia, v prípade potreby vrátane mobilizácie armády. Pretože, v kone?nom dôsledku, tu ide o útok na samotnú Juhoafrickú republiku.

Pán prezident, Vy sám viete lepšie ako my, že policajný zákrok môže zarazi? tieto zlo?iny, v sú?asnom kontexte sú však nutné aj ?alšie preventívne opatrenia. Aby sa tieto zlo?inné udalosti nikdy nezopakovali.

To si vyžaduje ove?a rozsiahlejšie opatrenia s dlhodobou pôsobnos?ou. Súrne potrebné sú opatrenia v oblasti ob?ianskej výchovy a vyzdvihovanie nedávnej minulosti, ke? sme si boli takí blízki. Musíme znovu oživi? pocit solidarity medzi našimi národmi a zachráni? spomienku na ?asy spolo?ného boja. Ako umelci, tvorcovia kultúry a spolo?enských hodnôt, sme Vám k dispozícii a sme ochotní ?eli? tejto novej výzve spolo?ne s juhoafrickými umelcami a s prejavmi odporu v juhoafrickej spolo?nosti. Ešte je ?as pretavi? túto boles? a hanbu do prejavu š?achetnosti a dôstojnosti našich krajín a národov. Ako umelci a spisovatelia chceme vyjadri? svoju ochotu podpori? ducha dobrých susedských vz?ahov, zrodeného nie zo zemepisu, ale zo spriaznenosti našej spolo?nej duše a spolo?ných dejín.

Maputo, 17. apríla 2015

Mia Couto

Deti vyvrhnuté morom ?ahostajnosti / Esej

Foto: Alberto Pizzoli / AFP 

Keby som mala nakresli? cesty môjho brata Ibrahima na kus papiera, urobila by som celé klbko. ?iary medzi Mogadišu a Prahou, cez Rím, a k nim odbo?ky a zákruty. Môj brat sa oženil s Irán?ankou a cestovali spolu. Tak bol sú?as?ou jeho obzoru aj Teherán, a množstvo ?alších miest, v ktorých sa zdržiavali, ale na ktoré sa už presne nepamätám.

Môj brat – aj ke? Somál?an – sa mohol slobodne pohybova?, celkom ako akýko?vek iný mladý Európan. Iste, keby som mala kresli? cesty Marca, ktorý žil v Benátkach, alebo Charlotte, bývajúcej v Düsseldorfe – ?iary by boli ešte ove?a viac nahusto, než ?iary môjho brata Ibrahima. Boli by tam školské výlety, niekedy by ich ob?úbené mužstvo hralo v Londýne, zápas Manchester United; potom prázdniny v Paríži u chlapca ?i diev?a?a, alebo aj návšteva u staršieho brata, ktorého osud zavial do Nórska. No a potom, nebolo ešte treba aspo? raz vidie? New York, vyliez? na Empire State Building ?

Pre Európana sú cesty ako súhvezdia a spôsoby cestovania sa líšia, pod?a chuti: cestuje sa vlakom, lietadlom, výletnou lo?ou. Niekto sa vyberie na cestu okolo Holandska na bicykli. Možností je nekone?ne. Aj pre Ibrahima ich bolo to?ko, v sedemdesiatom roku, napriek železnej opone. Hoci úplne všade ís? nemohol. Ale cestova? bolo v jeho moci, ke? ešte existoval systém víz, ke? sa somálsky pas ešte nerovnal toaletnému papieru.

Zato dnes, ke? niekto prichádza z juhu sveta, jeho cesta má len jeden smer: dopredu. Sledova? ?iaru, ktorá ?a ženie stále len dopredu, nikdy nie naspä?. Dorazi? do cie?a, prekro?i? líniu a potom sa rozplešti? ako v rugby. Žiadne víza, žiadny humanitárny koridor. Ke? je v tvojej krajine diktatúra alebo vojna, je to tvoj problém. A Európa sa ti už viac nedíva do tváre: si len oštara. Z Mogadišu, Kábulu, Damasu, jediné východisko je ís? dopredu, krok za krokom, neúnavne, bez spo?inutia.

Po priamke, na ktorej, ako už až vieme až pridobre, ich stretnete všetkých: obchodníkov s ?u?mi, skorumpovaných policajtov, teroristov, pašerákov. Si vydaný napospas osudu bez milosti, a osud ?a odsúdil iba pre zemepis, nie za nejaký spáchaný zlo?in.

Cestovanie – právo, ktoré náleží výhradne národom Severu, tomuto ?oraz izolovanejšiemu a ?oraz hluchejšiemu Západu. Ak si sa narodil na zlej ?asti zemegule, ni? ?a neobíde. V?era, ke? som rozmýš?ala o hroznej katastrofe ne?aleko Sicílie, v tom Stredomorí zaplavenom hnijúcimi m?tvolami, pýtala som sa nahlas, kedy sa vlastne ten zlý sen za?al, a s priate?kou, novinárkou a spisovate?kou Katiou Ippaso, sme sa pýtali, pre?o nám to vôbec nedošlo.

Takýmto spôsobom sa v Stredomorí umiera od roku 1988, migranti sa topia. O rok neskôr padol berlínsky múr, všetci sme sa radovali, a nevšimli sme si, že potichu rastie iný múr uprostred vôd nášho mora.

Pochopila som, ?o sa deje, až roku 2003. Pracovala som v obchode s céde?kami. Našlo sa trinás? tiel pri Sicílii, bolo to trinás? somálskych chlapcov, ktorí utekali pred vojnou, tou vojnou, ktorá od roku 1990 neustávala, ktorá ich rozkladala.

To ?íslo bolo ako varovanie. Pamätám sa, že Rimania prišli za somálskou komunitou a prišli na ob?iansku smúto?nú ceremóniu, organizovanú na piazza Campidoglio vtedajším primátorom Walterom Veltronim. Komunita rozdelená kme?ovými nenávis?ami sa spojila v ten zamra?ený októbrový de?, okolo svojich m?tvych. Somál?ania zhromaždení na námestí v ten de? plakali a Rimania plakali s nimi, cítili ich boles? ako svoju.

Medzitým sa všetko zmenilo. Dalo by sa poveda?, že všade už je len ?ahostajnos?. Ale bojím sa, že je tu ?osi ešte hroznejšie, ?osi, ?o požiera duše. Znovu som to pocítila na vlastnej koži toto leto v Hargeise, meste na severe Somálska. Jedna ve?mi dôstojná pani sa mi priznala, že jej synovec umrel pri tahribe, alebo ceste do Európy. “To tá lo? ho zjedla,” povedala mi. Nedala sa uteši?, stále mi opakovala, že “ke? odchádzal, ni? nepovedal. Ja som mu v ten ve?er uvarila ve?eru, ni? nezjedol.”

Od toho d?a sa mi ?asto snívajú bárky, ktoré majú zuby a chniapu chlapcom po ?lenkoch, jedia ich ako kedysi Chronos svojich synov. Sníva sa mi tá bárka s obrovskými zubami ako slonie kly. A pripadám si bezmocná. Alebo skôr – a to je horšie –pripadám si ako vrahy?a, pretože Európa, kontinent, ktorého som ob?iankou, nepohne ani prstom, aby dala dokopy spolo?nú politiku, ktorá by zabránila takejto systematickej tragédii na mori. Už dvadsa?pä? rokov, odkedy sa to za?alo, sme mali hovori? skôr o vinníkoch, zodpovedných za zabíjanie, najmä teraz, ke? jedna ?as? Európskej únie odstúpila od operácie Mare Nostrum. Výslovná vo?ba nášho kontinentu, ktorý sa rozhodol ma? pod kontrolou hranice za cenu ignorovania ?udských životov.

Nik z nás nevyšiel do ulíc žiada?, aby sa operácia Mare Nostrum znovu rozbehla. Nežiadali sme, aby sa h?adalo štrukturálne riešenie. A tak sme rovnako vinní ako naše vlády. Možnože to nie je náhoda, že práve Enrico Calamai, bývalý vicekonzul v Argentíne, ktorý zachránil to?ko ?udí z pazúrov  Videlovho režimu, povedal o migrantoch, ktorí umierajú v Stredomorí: “Toto sú noví desparecidos.  Odkaz na fenomén miznutia nie je rétorický, dokonca ani polemický, je technický, faktický, pretože disparición je spôsob masového vyhladzovania, vedeného tak, aby verejnej mienke nehrozilo, že by si ho uvedomila alebo aby si ho uvedomovala len minimálne, len tak, aby ešte mohla tvrdi?, že o tom nevedela.”

Text vyšiel v denníku Le Monde.

Zajtra si pre?ítate: Deti vyvrhnuté morom ?ahostajnosti

Foto: Alberto Pizzoli / AFP 

V Libération talianska autorka somálskeho pôvodu Igiaba Scego rozpráva o tom, že ke? jej otec a jeho rodina v sedemdesiatych rokoch utekali, mohli ešte prís? do Európy požiada? o azyl lietadlom: “Dnes je pre ?loveka, ktorý prichádza z Juhu sveta, cestou len jediná priamka. Tá, ?o ?a núti ís? stále len dopredu, nikdy spä?. Dorazi? do cie?a, prekro?i? ?iaru a potom sa rozplešti? ako v rugby. Žiadne víza, žiadny humanitárny koridor. Ke? je v tvojej krajine diktatúra alebo vojna, je to tvoj problém.”

 

V krajine krivých zrkadiel / Esej

Foto: Eduard Korniyenko / Reuters

Najmenšie starosti robili Margo Gontarovej m?tve deti. Na obrazovke jej po?íta?a – na spravodajských weboch ?i sociálnach médiách – sa to nimi priam hemžilo, spolu s  titulkami, ktoré z ich smrti obvi?ovali ukrajinské fašistické gangy, vyškolené NATO. Písal sa za?iatok roku 2014, na Kryme práve prevzali moc vojaci, ktorí vyzerali ako Rusi a hovorili ako Rusi, nosili však uniformy bez ozna?enia. Vojaci, o ktorých Vladimír Putin s jemným úškrnom práve oznámil svetu, že s Ruskom nemajú ni? spolo?né. Teraz sa východnej Ukrajiny za?ali zmoc?ova? separatisti. Margo Gontar sa snažila klás? odpor.

Vä?šinou sta?ilo oby?ajné vyh?adávanie na Googli, aby rýchlo našla pôvodné snímky m?tvych. Niektoré fotografie v skuto?nosti pochádzali z iných, dávnejších vojen; niektoré boli dokonca prebraté z filmov. Margo Gontar zverej?ovala výsledky svojich rešerší na webe, zvanom StopFake, ktorý sa špecializoval na odha?ovanie klamstiev. V marci ho rozbehli dobrovo?níci ako ona, študenti žurnalistiky na Mohylovej Univerzite v Kyjeve. Tešilo ju, že môže odde?ova? pravdu od lží a do všetkých tých zmätkov vnáša? kúsok istoty.

Ob?as to však bolo zložitejšie. V oficiálnych ruských televíznych správach sa za?ali objavova? pla?úce kypré ženy a starci a rozpráva?, ako ukrajinskí nacionalisti bijú rusky hovoriacich obyvate?ov. Títo svedkovia pôsobili dôveryhodne. No ?oskoro Margo Gontar zazrela tie isté kypré ženy a tých istých ranených mužov v ?alších a ?alších spravodajských reláciách, kde vystupovali ako iné osoby. Žena, ktorú v jedných správach predstavili ako „obyvate?ku Odessy“ bola o chví?u „matkou vojaka“, inde „obyvate?kou Charkova“ a neskôr zas „protimajdanovou aktivistkou“.

Ke? v júli nad východnou Ukrajinou zostrelili let MH17 spolo?nosti Malaysia Airlines, Margo Gontar preh?adávala internet a zbierala útržky proruských konšpira?ných teórií. Na Twitteri objavila správu leteckého dispe?era, ktorý videl ukrajinské prúdové lietadlá, letiace za malajským strojom, no nepodarilo sa jej nájs? žiaden dôkaz o tom, že doty?ný letecký dispe?er skuto?ne existuje. Objavila desiatky webov v ruštine a angli?tine, ktoré z ni?oho ni? za?ali zborovo hlása?, že let MH17 zostrelili Spojené štáty a že išlo o neúspešný pokus odpáli? Putinovo osobné lietadlo. Ruskí vodcovia separatistov na Ukrajine dokonca šírili správy o tom, že do lietadla ešte  pred odletom naložili m?tvoly – znelo to ako zápletka, ukradnutá zo seriálu BBC  Sherlock. Tvrdenia boli nešikovne pozliepané tak, akoby ich tvorcom bolo jedno, ?i ich prichytia a išlo im len o to, aby odviedli pozornos? od dôkazov, že lietadlo zostrelili ukrajinskí separatisti s ruskou pomocou. Margo Gontar si za?ala klás? otázku, ?i sa sama nechytila do pasce Krem?a, ke? venuje to?ko ?asu snahe demaskova? tieto zjavne vymyslené príbehy.

?oskoro sa však sama, spolu so StopFake, stala sú?as?ou príbehu. Ruské médiá sa vo svojich správach za?ali odvoláva? na StopFake – ale v ich podaní to vyznievalo tak, že Margo Gontar dokazuje, že vymyslené príbehy sú pravdivé a nie že ich demaskuje. Mala pocit, že sa pozerá do zrkadla a jej odraz je obrátený dolu hlavou. Za?ala sa jej krúti? hlava.

V takýchto chví?ach obvykle h?adala pevné záchytné body v západných médiách, no aj tie sa postupne za?ali vytráca?. Zakaždým, ke? BBC ?i Tagesspiegel uverejnili nejakú správu, pokladali si za svoju povinnos? prezentova? aj verziu udalostí z Krem?a – fašistov, západné spiknutie, at?. – ako názor druhej strany, v snahe podáva? vyvážené správy. Margo Gontar za?ala pochybova? o tom, ?i jej h?adanie istoty má vôbec zmysel: ak sa pravda pred o?ami neustále mení a každý príbeh má dve strany, ostali tu ešte vôbec nejaké pevné záchytné body?

Po nieko?kých mesiacoch práce pre StopFake už za?ala pochybova? o všetkom. Ako môžeme vedie?, ?i tá „pôvodnᓠfotka m?tveho die?a?a, ktorú našla, bola autentická? ?o ke? ju tam tiež niekto podhodil? Realita sa jej zrazu zdala poddajná ako špongia. To, ?o Rusi praktizovali, nebola oby?ajná propaganda, ktorej ú?elom je presved?i? a ktorú možno ?ahko odhali?. Tu sa odohrávalo ?osi celkom iné: nielenže sa ni? nedalo dokáza?, ale zdalo sa, že sa vyparil samotný pojem dôkazu.

* * *

Koncom minulého roka sa mi dostala do rúk príru?ka, zvaná Operácie informa?no-psychologickej vojny: Krátky encyklopedický lexikon (ako autor je uvedený V. B. Veprincev a kol., knihu vydal r. 2011 v Moskve Hotline-Telecom a dá sa kúpi? online za 348 rub?ov). Kniha je ur?ená „študentom, politickým technológom, štátnym bezpe?nostným službám a štátnym úradníkom“ sú to akési skriptá pre za?ínajúcich bojovníkov v informa?nej vojne. Dozvedia sa z nej, že informa?né zbrane „pôsobia ako nevidite?né žiarenie“ na svoj cie?: „Obyvatelia vôbec nepocítia, že sú jeho objektom.“ Zatia? ?o oby?ajná vojna stojí na skuto?ných puškách a dia?kových strelách, pokra?uje príru?ka, „informa?ná vojna je pružná, nedá sa predpoveda?, z akého uhla alebo pomocou akého nástroja zaúto?í.“

V 495-stránkovej encyklopédii nájdeme úvod k informa?no-psychologickej vojne, slovní?ek základnej terminológie a podrobné vývojové diagramy, opisujúce metódy a stratégie obranných a úto?ných operácií, ku ktorým patria „operatívne triky“ (maskirovka), „programaticko-matematický vplyv“, „dezinformácia“, „imitácia“ a „televízne a rozhlasové vysielanie“. V „normálnej vojne“, vysvet?uje kniha, „ví?azstvo znamená áno ?i nie; v informa?nej vojne môže by? ví?azstvo ?iastkové. V rámci vedomia jednotlivca môže nieko?ko protivníkov súperi? o ur?ité témy“.

Vždy som sa nazdával, že pojem „informa?ná vojna“ je ?osi podobné ako geopolitická debata, kde na jednej strane diskutujú ruskí a na druhej západní propagandisti a snažia sa presved?i? tých, ?o sú uprostred, že ich strana má pravdu. Príru?ka však predstavuje ove?a ?alekosiahlejší prístup: v informa?nej vojne nejde ani nato?ko o presved?ovacie metódy ako o „ovplyv?ovanie spolo?enských vz?ahov“ a „ovládanie zdrojov strategických rezerv“. Nevidite?né zbrane, pôsobiace ako žiarenie, ktoré má potla?i? biologické reflexy a zmocni? sa strategických rezerv? Celý text vyznieval ako skomolená sci-fi a nie ako príru?ka pre študentov a štátnych úradníkov.

No ke? som sa za?al podrobnejšie zaobera? najnovšou ruskou vojenskou teóriou, publikovanou v historických knihách a ?asopisoch, zvláštny jazyk encyklopédie naraz za?al dáva? zmysel. Od konca studenej vojny Rusko vyvíja obrovskú snahu dohna? potenciál Spojených štátov a ich spojencov. Roku 1999 sa vtedajší minister obrany Igor Sergejev priznal, že Rusko nie je schopné vojensky konkurova? Západu. Namiesto toho pod?a neho musí h?ada? „revolu?né cesty“ a „asymetrickú orientáciu“. V priebehu posledného desa?ro?ia ruskí teoretici, zaoberajúci sa vojnou a rozviedkou, podrobne rozpracovali plány nefyzického vedenia vojny a pritom tvrdili, že na Rusko už týmto spôsobom úto?ia západné mimovládne organizácie a médiá.

Roku 2013 šéf generálneho štábu ruskej armády Valerij Gerasimov vyhlásil, že je už možné porazi? nepriate?a „kombináciou politických, ekonomických, informa?ných, technologických a ekologických kampaní“. Bola to sú?as? predstavy o vojne, ktorá sa nevedie v oblasti fyzického kontaktu, ale v takzvanej „psychosfére“, povedané žargónom ruských teoretikov. Takéto budúce vojny sa nebudú odohráva? na bojisku, ale v mysliach ?udí.

Dezinforma?né a psychologické operácie sú staré ako Trójsky kô?. Prístup Krem?a sa však od prístupu jeho západných súperov odlišuje tým, že kladie dôraz na „psychosféru“ ako bojisko konfliktu. Informa?né operácie už neslúžia len ako pomôcka vo fyzickom boji ?i vojenskej okupácii, ale stali sa samé cie?om. Ve? aj ruská encyklopédia, ur?ená ich vykonávate?om kon?í slovami: „Informa?ná vojna v mnohých prípadoch nahrádza štandardnú vojnu.“

Základná myšlienka je teda dos? jasná. Ale ?o sa dá skuto?ne dosiahnu? „nevidite?ným žiarením?“ Ide tu len o pokus pritvrdi? to, ?omu Ameri?ania hovoria „mäkká moc“, ktorá sa presadzuje prostredníctvom kultúry a verejnej diplomacie? Alebo máme skuto?ne do ?inenia s dákou novou formou vojny, ktorá je schopná prekabáti? nepriate?ov Ruska bez toho, aby sa muselo strie?a??

* * *

Koncom minulého roku som navštívil Estónsko, mali?kú baltickú krajinu s 1,3 miliónmi obyvate?ov, ktorá leží asi 150 kilometrov na západ od Petrohradu. Ke? Rusko v marci 2014 anektovalo Krym, za?alo sa hovori? o tom, že by teraz mohlo prís? na rad Estónsko. (Dnes Krym: zajtra Estónsko?, znel titulok ?lánku v ?asopise The Spectator.) Nieko?ko mesiacov predo mnou do estónskeho hlavného mesta Taliniu priletel prezident Barack Obama, aby jeho obyvate?ov verejne ubezpe?il, že Amerika si splní svoj záväzok a obráni ich bezpe?nos?. „Obrana Talinu, Rigy a Vi?niusu je rovnako dôležitá ako obrana Berlína, Paríža a Londýna,“ vyhlásil. „Ak si ešte niekedy v takejto chvíli položíte otázku, kto vám príde na pomoc, odpove? už poznáte: aliancia NATO, spolu s armádou Spojených štátov amerických, teraz, tu, v tejto chvíli.“

Toomas Ilves, estónsky prezident, ma viedol dlhou chodbou svojej talinskej rezidencie a ukazoval mi portréty mužov, ktorí stáli na ?ele jeho krajiny po?as prvého obdobia nezávislosti, medzi pádom ruskej ríše v roku 1917 a sovietskou okupáciou po?as Druhej svetovej vojny. Nedopadli dobre: „Tohto zastrelili, tento zmizol – zrejme ho zabili – tohto deportovali,“ komentoval Ilves obrazy, popri ktorých sme prechádzali.

Ako vždy, Ilves mal na sebe staromódne tvídové nohavice a motýlika, ktoré kontrastujú s jeho plánom spravi? z Estónska digitálne najpokro?ilejšiu krajinu v Európe. Vláda vyhlásila prístup k internetu za ?udské právo; ob?ania môžu elektronicky hlasova?, stiahnu? si recepty od lekára, plati? dane, vybavova? bankové transakcie ?i plati? mobilom za parkovanie. Pod?a nových školských osnov sa všetci žiaci od siedmich rokov musia u?i? programova?. Ilves, ktorý zo všetkých hláv štátov asi najviac používa Twitter, vo svojich prejavoch i rozhovoroch neustále spomína modernú technológiu.

Jeho „e-Stónsky“ projekt je zameraný predovšetkým prakticky – krajina h?adá svoju ekonomickú špecializáciu – no má aj symbolický význam. Estónsku má pomôc? odpúta? sa od sovietskeho stereotypu zaostalej provincie. Spravi? hrubú ?iaru za minulos?ou bolo dôležité v roku 2004, ke? krajina vstupovala do NATO. Týmto krokom sa mal spe?ati? vstup nového digitálneho Estónska na medzinárodnú scénu a krajinu navždy vyslobodi? spod ruského tlaku.

Od ?ias Sovietskeho zväzu sa ruskí nacionalisti a vojnoví veteráni, žijúci v Estónsku každoro?ne 9. mája, v takzvaný De? ví?azstva v Druhej svetovej vojne, stretávajú v centre Talinu, pri soche Bronzového vojaka – obrovského árijsky vyzerajúceho chlapa – pamätníka sovietskeho ví?azstva nad nacistami. Asi tretina Estóncov sú Rusi ?i prinajmenšom rusky hovoriaci ob?ania; vä?šinou sú to potomkovia Rusov, ktorí sa sem pres?ahovali zo Sovietskeho zväzu po Druhej svetovej vojne, zatia? ?o tisícky Estóncov deportovali do gulagu a rozprášili po celom ZSSR. Od roku 1945 do roku 1991 po?et Rusov v Estónsku stúpol z 23 000 na 475 000. Po rozpade Sovietskeho zväzu však v Estónsku prijali nové zákony o ob?ianstve a od Rusov, ktorí sem prišli po roku 1945 a chceli získa? štátne ob?ianstvo sa vyžadovalo, aby zložili skúšku z estón?iny. Vyvolalo to, samozrejme, napätie. Mnohí Rusi nepokladajú seba ani svojich rodi?ov za kolonizátorov: pod?a oficiálnej línie Krem?a sa Estónsko roku 1941 vzdalo nezávislosti „dobrovo?ne“. Niektorí sa v novom Estónsku za?ali cíti? ako ob?ania druhej triedy: pre?o sa recepty nevydávajú v ruštine? A pre?o by v mestách s ruskou vä?šinou nemohli by? ulice ozna?ené v ruštine?

Ruskí nacionalisti sa zhromaž?ovali pod Bronzovým vojakom, spievali tam sovietske piesne a sochu zahalili do ruských a sovietskych zástav. Estónski nacionalisti za?ali na tom istom mieste organizova? kontrademonštrácie. Roku 2006 sa istý estónsky nacionalistický spisovate? vyhrážal, že sochu vyhodí do povetria. V marci 2007 estónsky parlament odhlasoval, že sochu prenesú na vojenský cintorín – oficiálnym dôvodom bola snaha upokoji? situáciu. Ruskí politici a médiá však zareagovali zúrivo: „Estónske vedenie kolaboruje s fašistami!“ vyhlásil moskovský starosta;  „Je to nehanebnos?,“ povedal minister zahrani?ných vecí. Ruské médiá prekrstili krajinu na „eSStónsko“. Skupina samozvaných strážcov národa, ktorí si hovoria No?ná stráž, sa utáborila pod Bronzovým vojakom, aby zabránili jeho odstráneniu.

V noci 26. apríla 2007, ke? sochu mali odnies? pre?, dav Rusov za?al hádza? tehly a f?aše po estónskej polícii. Vypukli nepokoje. Došlo k drancovaniu obchodov. Jeden ?lovek zahynul. Ruské médiá, ktoré sa v Estónsku tešia ve?kej ob?ube, hlásili, že ho zabili policajti (?o nebola pravda), že v trajektovom prístave ut?kli nejakých Rusov na smr? (?o nebola pravda), že Rusov po?as vypo?úvania mu?ili a dávali im psychotrópne prostriedky (?o nebola pravda).

Na druhý de?, ke? pracovníci estónskej vlády, novín a bánk prišli do práce, zistili, že in nefungujú po?íta?e – systém ochromil jeden z najvä?ších kybernetických útokov, k akým kedy došlo. E-stónsko bolo offline.

Mnohí Estónci sú dodnes presved?ení, že celú záležitos? koordinovala Moskva. Dokáza? sa to však nedá. Nacionalistický ruský poslanec a expert na politickú propagandu Sergej Markov sa po kyberútoku nechal v médiách po?u?, že útok koordinoval jeho asistent s pomocou „vlasteneckých hakerov“, ale že postupoval nezávisle od Krem?a. Estónske bezpe?nostné služby tvrdia, že zaznamenali stretnutia medzi No?nou strážou a pracovníkmi ruského ve?vyslanectva. No dokáza?, že nepokoje koordinovala Moskva, nebolo také jednoduché. Isté bolo jedine to, že niekto chcel da? estónskej vláde signál, že nie je taká bezpe?ná ako sa nazdáva. No bezpe?ná vo?i ?omu? „Ob?as si kladiem otázku, ?i cie?om útokov nebolo len to, aby sme v o?iach našich spojencov z NATO pôsobili paranoidne a nespo?ahlivo,“ hovorí Ilves.  „A to zas podrýva dôveru v alianciu.“

Jedným z hlavných taktických pojmov v ruskej informa?nej vojne je myšlienka „zvratného ovládania“.  Timothy L Thomas, analytik v Kancelárii pre zahrani?né vojenské štúdie americkej armády a odborník na nedávne ruské vojenské dejiny a teóriu, sa nazdáva, že zvratné ovládanie spo?íva v tom, že „protivníkovi sa dodávajú špeciálne upravené informácie, ktoré ho prinútia, aby dobrovo?ne prijal rozhodnutie, ktoré si želá iniciátor akcie“. Inými slovami, musíte nato?ko dobre pozna? správanie svojho protivníka, že ho môžete prinúti? spravi? to, ?o sami chcete. Známym príkladom z ?ias studenej vojny boli každoro?né vojenské prehliadky na ?ervenom námestí, kde sa ZSSR pred celým svetom vystatoval svojimi atómovými zbra?ami a balistickými raketami. Sovieti vedeli, že pre západných analytikov je to jedine?ná  príležitos? pozrie? sa na ich arzenál, a vyrukovali s falošnými atómovými zbra?ami s mimoriadne ve?kými hlavicami s náložou. Tie mali presved?i? Západ, že Sovieti majú mocné a technologicky vyspelé zbrane a tým vyvola? paniku. „Ú?elom,“ píše Thomas, „bolo zvies? na scestie zahrani?ných vedcov, ktorí chceli túto vyspelú techniku okopírova? a premárni? ich vzácny ?as a peniaze.“

Za sovietskych ?ias bolo „zvratné ovládanie“ témou rozsiahleho akademického výskumu. Jedným z hlavných predstavite?ov bol V. A. Lefebre, matematický psychológ, ktorý pod?a Thomasa „opísal zvratné ovládanie v kontexte a v rámci logiky zvratnej hry.“  Za?iatkom 21. storo?ia Ruský psychologický ústav za?al dvakrát do roka vydáva? ?asopis, venovaný tejto problematike. Vychádzali tu ?lánky o „algebre svedomia“ a „zvratných hrách medzi ?u?mi a robotmi.“

V kontexte informa?nej vojny „zvratné ovládanie“ znamená, že Estónci sa snažia odhali?, o ?o Krem?u ide a ochromuje ich, že nedokážu adekvátne zareagova? na provokácie, ktorých pôvod a ciele sa nedajú zisti? – ba možnože nemajú iný cie? ako  vyvola? prehnanú reakciu. „Ke? sa ruskí politici vyhrážajú, že sú schopní doby? Estónsko, znamená to, že by sem skuto?ne mohli vtrhnú??“ opýtala sa Iivi Masso, Ilvesova poradky?a pre bezpe?nostné otázky, ke? sa k nám pripojila v prezidentovej rezidencii. „Alebo nás len chcú demoralizova?? Alebo chcú, aby ich citovali zahrani?ní novinári, ?o bude signálom pre trhy, že nie sme spo?ahliví, a to odradí investorov?“

* * *

Nieko?ko mesiacov po návšteve Estónska som bol na seminári o politikách NATO v Kyjeve, kde sa malo diskutova? práve o týchto nových výzvach. Seminár sa konal v miestnosti, ktorá vyzerala ako tane?ná sála vo vznešenom hoteli – so st?pmi, štukatúrou a zrkadlami na plafóne. Celkom vzadu sa pohupoval pred powerpointovou prezentáciou drobný chlapík z Cornwallu. Bol to Mark Laity, bývalý bezpe?nostný korešpondent BBC, ktorý je teraz vedúcim strategických komunikácií v rámci NATO.

Laity na obrovské plátno premietol vývojový diagram, ktorý vysvet?oval jednotlivé ?asti príbehu: konflikt vyvoláva túžbu po riešení a to sa realizuje pomocou „?inov, ú?astníkov a udalostí“. Pripomínalo to látku, ktorú preberajú študenti v prvom ro?níku filmovej fakulty alebo na seminároch z teórie literatúry. Vo svojej prezentácii pod?iarkol, že by sme svet mali vníma? ako „sústavu príbehov“ v rámci „naratívnej krajiny“. Pre ú?astníkov konferencie, povä?šine príslušníkov armád a štátnych úradníkov, to bol celkom nový poh?ad na svet. Usilovne si robili poznámky.

NATO je na skuto?nom bojisku na?alej neporazite?né, no Laity chcel upozorni? na to, že „naratívna krajina“ predstavuje nové a neznáme bojisko, kde už NATO nie je jednozna?ne vo výhode. Naplno sa to prejavilo v priebehu minulého roku, odkedy sa zdá, že Kreme? sa snaží niekedy rafinovane, niekedy celkom otvorene, testova? hranice spojenectiev z ?ias studenej vojny. Sémantickým zámkom, spe?a?ujúcim Severoatlantickú dohodu, je ?lánok 5, kde sa hovorí, že vojenský útok na jednu z krajín NATO je útokom na všetky. Aj Obama sa odvolal na ?lánok 5 vo svojom prejave v Taline a povedal, že jeho znenie je „jasné ako facka“. Ale ?o ak tento sa tento princíp dá spochybni? bez toho, aby padol jediný výstrel? Keby sa Bulharsko stalo obe?ou kyberútoku zo strany neznámych aktérov, spriaznených s Ruskom, znamenalo by to, že vstúpi do platnosti ?lánok 5? A ?o ak v pohrani?nom meste v Pobaltí vypukne drobná vzbura, ktorú zorganizujú miestni obyvatelia, podozrivo prepojení s ruskými bezpe?nostnými službami? Alebo: vyhlásia všetky krajiny NATO vojnu, ak bude ohrozené estónske online bankovníctvo?

Zdá sa, že od za?iatku konfliktu na Ukrajine sa Kreme? snaží dráždi? a provokova? svojich západných susedov aj konven?nými prostriedkami. (V Rusku samozrejme tvrdia, že je to práve naopak.) Roku 2010 v lotyšských vodách zaregistrovali jednu ruskú vojnovú lo?; roku 2014 ich už bolo štyridsa?. Lotyšské lietadlá dostali roku 2010 príkaz vzlietnu? pä?krát; roku 2014 už museli vzlietnu? viac ako stokrát – to?ko ruských lietadiel vniklo do baltického vzdušného priestoru. A vo februári tohto roku zaregistrovali ruské bombardovacie lietadlá ne?aleko pobrežia Cornwallu.

Všetky tieto manévre dostali NATO do patovej situácie. Ak na ne nezareagujú, spochybní sa význam celej organizácie. Preto sa Obama musel vybra? do Talinu a preto britský minister obrany Phillip Hammon v marci nekompromisne vyhlásil, že „Rusko predstavuje potencionálne hlavnú a najvä?šiu hrozbu pre našu bezpe?nos?“. Na druhej strane je aj Krem?u nad slnko jasnejšie, že NATO muselo zareagova?. ?o ak to sta?í na to, aby NATO vyzeralo bezmocne?

Ak sa boj prenesie do „psychosféry“, vojenská prevaha NATO stratí význam – ba dokonca sa zmení na jeho Achillovu pätu, pretože v dôsledku svojej obrovskej sily je aliancia ?arbavá a jej rozvrátenie vyznie dramatickejšie. Túto zimu som sa rozprával s Rickom Stengelom, zástupcom amerického ministra zahrani?ných vecí pre verejnú diplomaciu a jedného zo štátnych úradníkov, ktorí formulujú americkú reakciu na ruské ruské operácie, zamerané na zahmlievanie informácií. Rick Stengel, bývalý redaktor ?asopisu Time, dnes sedí vo Washingtone v kancelárii, v ktorej kedysi George Marshall vymyslel plán na rekonštrukciu Európy po Druhej svetovej vojne. Na víkend chodí domov do New Yorku, stretli sme sa teda v kaviarni na Upper West Side, kde býva. „V Time som sa riadil mottom: ‚Vysvet?ujeme Amerike svet a svetu Ameriku‘,“ povedal mi. Svoje nové zamestnanie chápe ako pokra?ovanie tejto filozofie, aplikované v širšom meradle. Verí, že trpezlivé vysvet?ovanie, postavené na identifikovate?ných faktoch, má ešte stále šancu zví?azi?.  Od anexie Krymu jeho tím zostavuje zoznamy faktov a šíri ich v sociálnych médiách v snahe poprie? dezinformácie z Krem?a – je to ?osi ako americká oficiálna verzia ukrajinského webu StopFake. Rick Stengel tomu hovorí „faktické overovanie informácií z Krem?a“. Nevenuje sa len Rusku: ministerstvo zahrani?ných vecí na Twitteri rozbehlo aj kampa? proti Islamskému štátu, zvanú „Rozmýš?aj a rozmysli si to, ktorá sa snaží šíri? „pravdivé informácie o terorizme“, aby odradila ?udí, ?o sa chcú prida? na stranu IS. (Vzh?adom na úspechy IS vo verbovaní sa im to asi ve?mi nedarí.) Tento prístup je postavený na princípe liberálnej žurnalistiky a Rick Stengel verí, že ak predloží lepšie argumenty a rukolapné dôkazy, z debaty vyjde ví?azne.

* * *

V novembri, ke? som sa stretol so Stengelom, bol celý Manhattan polepený plagátmi s reklamou na RT – ruskú medzinárodnú spravodajskú televíziu. V tom ?ase práve spustili vysielanie v USA reklamnou kampa?ou, v ktorej s?ubovali alternatívny názor k americkým mainstreamovým médiám. „Než som nastúpil do funkcie, nikdy som RT nepozeral,“ povedal mi Stengel. Televíziu financuje Kreme? (ro?ný rozpo?et sa odhaduje na 230 miliónov dolárov) a vysielanie je v angli?tine, nem?ine, srb?ine, španiel?ine a aj arab?ine. RT tvrdí, že má „celosvetový dosah“, 700 miliónov divákov, a že ich videoklipy si na YouTube pozrelo vyše dve miliardy ?udí. Napokon, pre YouTube sú údajne „najvä?ším dodávate?om správ“.

Šéfka RT Margarita Simonyan donekone?na opakuje heslo: „Objektívne spravodajstvo neexistuje.“ Možno je to pravda, no RT vidí svoje poslanie v tom, že túto floskulu ženie na hranicu únosnosti. V situácii, ke? na Západe množstvo ?udí prestalo veri? bezúhonnosti a autorite mainstreamových médií, sa RT pod?a všetkého drží zásady, že ke? pojem objektivity prestane existova?, všetky verzie budú rovnako pravdivé. V Amerike, kde sa médiá pod?a prieskumov verejnej mienky nikdy nespamätali zo straty dôvery, akú zažili po okupácii Iraku roku 2003, sa na plagátoch RT objavili obrazy Georgea W Busha, oslavujúceho „splnené poslanie“ s titulkom: „Takto to dopadne tam, kde nezaznieva iný názor.“  Nevyhol som sa nutkaniu súhlasne prikývnu?.

No na plagátoch som nenašiel žiaden argument, pre?o dôverova? Putinovej televízii; ich hlavné posolstvo znie, že západným médiám neslobodno veri?.

Nie je ?ažké dokáza?, že spravodajstvo RT prekypuje konšpira?nými teóriami a absurdnými výmyslami: v jednom programe napríklad ukazovali sfalšované dokumenty, ktoré mali dokáza?, že Spojené štáty navádzajú ukrajinskú vládu na etnické ?istky rusky hovoriaceho obyvate?stva na západnej Ukrajine. ?alšia relácia rozoberala otázku, ?i CIA nevynašla Ebolu ako zbra? proti rozvojovým krajinám. Moderátori takmer nikdy nespochyb?ujú názory „expertov“, napríklad po?as diskusií na témy ako je konflikt v Sýrii, krajine, kde Moskva podporuje prezidenta Baššára al-Assada. Jeden z týchto expertov, ktorí pravidelne vystupujú v reláciách RT tvrdil, že ob?iansku vojnu v Sýrii „naplánoval roku 1997 Paul Wolfowitz“ a iný zas ozna?il množstvo obetí za „spolo?né dielo CIA, MI6 a Mossadu“.

StopFake a iní zdokumentovali slabé stránky RT, no tejto televízii asi nejde o novinársku dôveryhodnos?. Ak objektívne spravodajstvo nie je možné, a ak je tým pádom akýko?vek názor, aj ten najbizarnejší, rovnako správny ?i nesprávny ako všetky ostatné, vyplýva z toho v kone?nom dôsledku, ktorý je možno hlavným cie?om, že všetky médiá sú rovnako nedôveryhodné a každá novinárska chyba, ktorej sa dopustí BBC alebo New York Times sa dá interpretova? ako neodškriepite?ná známka toho, že sú prisluhova?mi svojich vlád.

Spiklenecké fantázie, ktoré tvoria hlavnú nápl? vysielania RT pripomínajú „aktívne kroky“, starú dobrú taktiku psychologických operácií KGB, ktorú sovietsky emigrant Oleg Kalugin ozna?il za „jadro spravodajských služieb“. Rezorty, ktoré mali na starosti tieto aktívne kroky, sa nesnažili zbiera? spravodajské informácie. Ich nápl? práce pod?a Kalugina spo?ívala v „rozvratnej ?innosti: vrazi? klin do západného spolo?enstva, predovšetkým NATO, a oslabi? Spojené štáty“. Ob?úbenou taktikou bolo podsúvanie falošných správ, „dezinformácií“, medzinárodným tla?ovým agentúram. Jedna takáto správa za?iatkom osemdesiatych rokov minulého storo?ia obsahovala starostlivo vykonštruované medicínske dôkazy, že AIDs vyvinula CIA, aby vyhubila americké ?ernošské obyvate?stvo.

Zatia?, ?o v minulosti KGB celé mesiace, ba až roky premyslene šírila dôkladne pripravené falzifikáty prostredníctvom svojich tajných agentov, nové dezinformácie sú lacné, prieh?adné a narýchlo zbúchané – bleskovo vymyslené a okamžite pohodené na internet. Zdá sa, že im nejde o to, aby vytvorili alternatívne verzie pravdy, ale aby zasiali neistotu a spochybnili pravdu. Aj profesionálnym proputinovským trollom, ktorí strašia v komentoch na rôznych weboch, ide predovšetkým o to, aby znemožnili konštruktívnu diskusiu. Nedávno sme si v Guardiane mohli pre?íta? reportហShauna Walkera z továrne trollov v Petrohrade, kde zamestnancom platia mesa?ne asi 700 eur za to, že sa vydávajú za oby?ajných používate?ov internetu, ktorí bránia Putina, zverej?ujú urážlivé obrázky zahrani?ných politických predstavite?ov a šíria konšpira?né teórie, napríklad o tom, že ukrajinským demonštrantom na Majdane dávali ?aj, do ktorého boli primešané drogy, a že pod ich vplyvom zhodili (promoskovskú) vládu.

Všetky tieto iniciatívy sa kumulujú do akejsi linguistickej sabotáže infraštruktúry zdravého rozumu: ak sa samotná šanca racionálnej argumentácie zahalí do hmly neistoty, debata stráca pôdu pod nohami a dá sa predpoklada?, že verejnos? možno sama dospeje k názoru, že nemá zmysel láma? si hlavu nad tým, kto má pravdu, alebo si da? námahu vôbec po?úva?.

* * *

Zdá sa, že informa?ná vojna Krem?a sa snaží vyvola? spôsob myslenia, aký momentálne rezonuje u európskych ob?anov. Pracovníci nieko?kých európskych thinktankov, autori správy, ktorá nedávno vyšla pod titulom Konšpira?né myslenie  v ére transformácií sa venovali prekvitaniu konšpira?ných teórií vo Francúzsku, Ma?arsku a na Slovensku. Dospeli k záveru, že „sú?asné obdobie transformácií v Európe zvýšilo neistotu v otázke kolektívnej identity a pocit straty kontroly. A to zas vytvára ideálne podmienky pre prekvitanie konšpira?ných teórií“. Sklon ku konšpira?nému mysleniu je mimoriadne rozšírený medzi zástancami pravicových nacionalistických a populistických strán ako Front National vo Francúzsku ?i Jobbik v Ma?arsku, ktoré podporujú Moskvu a tešia sa podpore Moskvy. (Marine le Pen sa v novembri priznala, že jej FN prijal pôži?ku vo výške 9 miliónov eur od moskovskej banky, ktorej majite?om je prokrem?ovský podnikate?; trvá však na tom, že táto transakcia nijako nesúvisela s tým, že vyslovila podporu Putinovej anexii Krymu.) V Európskom parlamente teraz dvadsa? percent poslancov reprezentuje strany – vä?šinou extrémisticky pravicové – ktoré sú na strane Moskvy.

Význam týchto strán rastie paralelne s klesajúcou dôverou v národné vlády. Vo chví?ach finan?nej a geopolitickej neistoty ?udia vyh?adávajú za vlasy pritiahnuté teórie na vysvetlenie kríz. Je to ukážka „nevidite?ného žiarenia“, o ktorom sa píše v ruskej encyklopédii informa?no-psychologickej vojny? Ke? ?udia prestanú veri? myšlienke racionálneho diskurzu, ostávajú len senzácie. Ten, kto vie vyrozpráva? lepší príbeh a poda? ho agresívnejším spôsobom –  a komu je úplne jedno, ?i je overite?ný – získa náskok pred tým, kto sa snaží metodicky „dokazova?“ fakty.

?oko?vek si myslíme o informa?nej stratégii Krem?a, treba uzna?, že súznie so sú?asným duchom, ktorý vidíme aj v Amerike a Británii. Americký komik Stephen Colbert udrel klinec po hlavi?ke, ke? vymyslel pojem „pravdárstva“ („truthiness“), ktoré vybabre s diskusiou, založenou na faktoch.

„K informa?nej vojne možno pristupova? dvoma spôsobmi,“ píše sa v encyklopédii. Prvý spôsob „uznáva prvenstvo vecí v reálnom svete“ a snaží sa ich predstavi? tak, aby vyzneli priaznivo ?i nepriaznivo. „Strategickejší prístup,“ pokra?ujú autori, „kladie informácie pred veci“. Inak povedané, zdá sa, že encyklopédia hlása, že realitu možno prerobi?.

Rusko nie je jedinou krajinou, kde sa tieto metódy používajú. V Ázii je to ?ína, ktorá sa snaží ú?innou zmesou psychologických a právnických vojenských metód presadi? svoj nárok na hegemóniu v Juho?ínskom mori. Roku 2013 skupina vedcov pod vedením Stefana Halpera z univerzity v Cambridgei pripravila pre Pentagon správu, zvanú ?ína: Tri vojenské ?aženia.  Opisuje sa v nej ?ínska reakcia na spor s Filipínami, týkajúci sa pies?ín, na ktoré si robili nárok obidve krajiny – ?ína nasadila ekonomické sankcie, psychologické zastrašovanie (v podobe vojnových lodí, ktoré prenikli do filipínskych vôd) a kampa? v médiách, vykres?ujúcu správanie Manily ako nebezpe?ne „radikálnej“ krajiny. „Vojnové metódy v 21. prvom storo?í nadobudli nový a životne dôležitý rozmer,“ píše Halper. „Je ním presved?enie, že je možno dôležitejšie, ?í príbeh zví?azí než ?ia armáda zví?azí.“

„Novinárov u?ia, že majú prezentova? názor oboch strán,“ frustrovane mi rozprával Rick Stengel. „Ke? v Kremli povedia, že na Kryme nie sú ruskí vojaci, médiá to musia zopakova?. Ako sa dá bojova? s niekým, kto si jednoducho vymýš?a?“

Možno to bol len dôsledok pásmovej choroby alebo toho, že na Manhattan odrazu padol zimný ve?er, no ke? som odchádzal zo stretnutia so Stengelom, nemohol som sa zbavi? predstavy budúcnosti, zaplavenej dezinformáciami, kde sa žiaden spor nedá vyhra? a žiaden názor nemá vä?šiu autoritu ako akýko?vek iný. Ale takmer okamžite mi napadlo: ?o ak sú moje obavy sú?as?ou tejto hry? V informa?no-psychologickej vojne neexistujú jasné ví?azstvá, pozície, vyzna?ené zástavkami ?i presunuté hranice, len nekone?né hry s vedomím v „psychosfére“, kde ví?azstvo môže znamena? pravý opak toho, ?o ste spo?iatku predpokladali. Napríklad také RT – je ich cie?om šíri? správy, konšpirácie a názory? Alebo vytvára? dojem ruskej sily a sebavedomia, takže neustálym rozprávaním o svojej trúfalosti len zvyšujú tento dojem?

Za?al som si klás? otázku, ?i samotná myšlienka informa?no-psychologickej vojny, ktorá sugeruje, že Rusko vynašlo záhadnú zbra?, proti ktorej je Západ bezbranný, nie je len druhom informa?nej vojny. Možnože celá encyklopédia a re?i o „nevidite?nom žiarení“, ktoré vypnú „biologickú obranyschopnos?“ sú proste blaf, tak ako falošné atómové zbrane, ktoré predvádzali na ?ervenom námestí, aby dychtivých západných analytikov zaviedli do sály krivých zrkadiel. No, ak je toto klasický príklad „zvratného ovládania“ v novej verzii pre 21. storo?ie, ktoré má prinúti? nepriate?a, aby spravil to, ?o chcete – je aj esej, ktorú práve ?ítate, sú?as?ou tohto plánu?

Text vyšiel v denníku The Guardian.
Peter Pomerantsev bol hos?om Stredoeurópskeho fóra v Bratislave. 

Zajtra si pre?ítate: V krajine krivých zrkadiel

Foto: Eduard Korniyenko / Reuters

Peter Pomerantsev sa vo ve?mi dôkladnej a ve?mi dlhej eseji pokúša prís? na to, ako sa dá bojova? s niekým, kto si jednoducho vymýš?a: „Možno to bolo len dôsledok pásmovej choroby alebo toho, že na Manhattan odrazu padol zimný ve?er, nemohol som sa zbavi? predstavy budúcnosti, zaplavenej dezinformáciami, kde sa žiaden spor nedá vyhra? a žiaden názor nemá vä?šiu autoritu ako akýko?vek iný. Ale takmer okamžite mi napadlo: ?o ak sú moje obavy sú?as?ou tejto hry? V informa?no-psychologickej vojne neexistujú jasné ví?azstvá, pozície, vyzna?ené zástavkami ?i presunuté hranice, len nekone?né hry s vedomím v ‚psychosfére‘, kde ví?azstvo môže znamena? pravý opak toho, ?o ste spo?iatku predpokladali. Napríklad taká televízia RT – je jej cie?om šíri? správy, konšpirácie a názory? Alebo vytvára? dojem ruskej sily a sebavedomia, takže neustálym rozprávaním o svojej trúfalosti len zvyšujú tento dojem?  Za?al som si klás? otázku, ?i samotná myšlienka informa?no-psychologickej vojny, ktorá sugeruje, že Rusko vynašlo záhadnú zbra?, proti ktorej je Západ bezbranný, nie je len druhom informa?nej vojny. Možnože celá encyklopédia a re?i o ‚nevidite?nom žiarení‘, ktoré vypnú ‚biologickú obranyschopnos?‘ sú proste blaf, rovnako ako falošné atómové zbrane, ktoré predvádzali na ?ervenom námestí, aby dychtivých západných analytikov zaviedli do sály krivých zrkadiel. No ak je toto proste klasický príklad ‚zvratného ovládania‘ v novej verzii pre 21. storo?ie, ktoré má prinúti? nepriate?a, aby spravil to, ?o chcete?“ A ?o ak je aj esej, ktorú si zajtra pre?ítate, sú?as?ou tohto plánu?

Just another WordPress site