Nežiarivá India zažiarila vo filme Milionár z chatrče.
Foto: Raghu Rai / Magnum Photos
V ten večer, keď vyhlásili víťazov tohtoročných Oscarov, sa po celej Indii odohrávali posledné scény Milionára z chatrče. Tie, v ktorých sa obrovské davy ľudí – chudobných ľudí, ktorí nemajú nič spoločné s televíznym kvízom – zbehnú v slumoch a štvrtiach bedárov, aby sa dozvedeli, či Jamal Malik vyhrá. A veru vyhral. A ako! A už si všetci vrátane vládnucej Kongresovej strany pripisujú zásluhy za Oscary, ktoré film získal.
Úžasná kulisa
Strana Indický národný kongres tvrdí, že pod jej vedením už India nežiari (India žiari – znelo jej volebné heslo roku 2004), ale slávi úspechy. Aké úspechy? V prípade Milionára z chatrče hlavným prínosom Indie, a predovšetkým našich politických strán, bolo, že poskytli autentickú, úžasnú kulisu epickej chudoby, brutality a násilia, kde sa dal nakrútiť víťazný Oscarový film. Už aj toto dnes pokladáme za úspech? Za čosi, čo treba oslavovať? Za čosi, z čoho sa všetci máme tešiť? Na to je aj fraška slabý výraz.
Háčik je v tom, že v Milionárovi z chatrče si zásluhu za filmový úspech môžu pripísať skutoční, reálni zloduchovia, lebo vyviazli so zdravou kožou. Film nikoho neobviňuje, nikoho nevolá na zodpovednosť. Všetci môžu mať dobrý pocit. A ja mám práve z toho zlý pocit. Toľko o tom, čo vo filme nie je. Jediné, čo k tomu môžem dodať, je, že film je dokonalou ukážkou starého príslovia, že „na chudobe sa dá dobre zarobiť”.
Celá diskusia o filme sa pohybuje v absurdnej rovine, čo pomáha roztáčať multimiliónovú reklamnú mašinériu filmu. Na jednej strane sa ozývajú starí „vlastenci” a papagájujú slová o tom, že film „neukazuje Indiu v správnom svetle” (hoci aj oni už zmenili názor pod vplyvom viagry úspechu). Na druhej strane sú ľudia, ktorí hlásajú, že Milionár je odvážny film, ktorý sa nebojí odhaliť tú „nežiarivú” stranu Indie.
Honosný predmet
Milionár z chatrče však ani zďaleka neuvádza na pravú mieru mýtus žiarivej Indie. Robí len z nežiarivej Indie ďalší honosný predmet na poličke supermarketu. Úplne postráda švih, politický názor, charakter, humor a sebavedomie, ktoré sme mohli obdivovať v predchádzajúcich filmoch režiséra. Nezaslúži si ani štipku tých vášní a pozornosti, ktoré ho zaplavili. Prekvapil ma hlúpučký scenár a trápne dialógy z pera scenáristu môjho obľúbeného filmu Donaha (The Full Monty). Predpokladám, že hromadenie štandardných, otrepaných hrôz malo vytvoriť čosi v duchu Alenky v ríši divov – Jamal v ríši hrôz. Ale vytúžený efekt sa nedostavil a film miesto toho trivializuje skutočný život v Indii. Zloduchovia, ktorí unášajú a mrzačia deti a predávajú ich do bordelov, mi pripomenuli Glenn Close zo 101 Dalmatíncov.
Z politického hľadiska film vytŕha chudobu z kontextu a tým, že z nej robí epickú rekvizitu, oddeľuje chudobu od chudobných. Chudoba Indie tu vystupuje ako krajinka ako púšť alebo pohorie, exotická pláž, čosi dané Bohom, a nie vytvorené ľuďmi. A zatiaľ sa čo sa kamera láskyplne kĺže po tejto krajinke, tvorcovia filmu nám ukazujú len vybrané tvory, ktoré ju obývajú.
Tenká pokožka
Keby do hlavných úloh obsadili skutočného bedára a bedárku, čo len trochu pripomínajúcich ľudí, čo vyrástli v slumoch a sú poznačení údermi osudu a podvýživou, nebolo by to divácky dosť príťažlivé. Vybrali si preto indickú modelku a britského mladíka.
Scéna mučenia na policajnej stanici uráža: kultúrne sebavedomie, vyžarujúce z „bedára”, ktorý je zjavne Angličan, položí na kolená policajta, ktorý je zjavne Ind, napriek tomu, že má bedára mučiť. Ich spoločná hnedá pokožka je príliš tenká na to, aby cez ňu nepresvitalo veľa iného. Nejde tu ani o zlý herecký výkon ako skôr o nesprávnu rovnováhu pH. Ako keby čierne decká v slumoch Chicaga hovorili s prízvukom študentov Yaleskej univerzity.
Film vysielal množstvo ďalších podobne zakódovaných signálov. Mnohým Indom to pripadalo, ako keby uháňali po diaľnici plnej výmoľov.
Nie som zástankyňou superralizmu a nehovorím, že film nemal byť v angličtine, nemienim ani hlásať absurdity typu „ cudzinci nikdy nepochopia Indiu”. Nazdávam sa, že aj v Indii máme veľa režisérov, ktorí sa dali chytiť do podobnej pasce. No myslím si tiež, že je veľa indických režisérov, ktorí z tohto príbehu mohli spraviť oveľa, oveľa lepší film. Nie náhodou Oscara za produkciu vyhral Christian Colson, šéf Celedoru, produkčnej firmy televízneho kvízu Milionár.
A Milionár z chatrčí predáva presne to: najlacnejšiu verziu veľkého kapitalistického sna, kde politiku nahrádza kvíz, lotéria, ktorá plní sen vyvoleného jednotlivca, no súčasne si prisvojuje sny miliónov ďalších a paralyzuje ich drogou nereálnej nádeje – keď budeš ťažko pracovať a dobre sa správať, s trochou šťastia z teba môže byť milionár.
Desivá myšlienka
Podľa komentátorov príťažlivosť filmu spočíva v tom, že zatiaľ čo na Západe kríza zbedačila množstvo boháčov, rozprávka, v ktorej sa z bedára stane boháč, dáva ľuďom nádej. Je to desivá myšlienka. Chce sa mi veriť, že nádej má presvedčivejšiu podobu. Chudiatka Oscary! Ale nevadí, mohlo to dopadnúť aj horšie. Predstavte si, keby bol vyhral film ako Guru – hrôzostrašná oslava víťazstva boháčov. To by bola lekcia pre nás frflošov a ufňukancov! Však?
Text vyšiel v denníku Dawn.