Väzenkyne čakajú pred ženskou väznicou pri meste Oriol, kým ich odvedú do práce.
Foto: Jurij Tutov
Ruský väzenský slang je farbistý a plný historických odkazov. Maria Aľochinová a Nadežda Tolokonnikovová, členky skupiny Pussy Riot, ktoré sú naďalej vo väzení, sa čoskoro na vlastné oči presvedčia, znútra vyzerá ‘Stopypinov vagón’, špeciálny železničný vozeň bez okien, rozdelený kovovými mrežami na jednotlivé cely. Tieto vozne, nazvané podľa cárskeho predsedu vlády, ktorý ich zaviedol roku 1906, sa už vyše sto rokov používajú na odvoz väzňov do trestných kolónií. Mnohé z nich sa nachádzajú v zemepisne vzdialených okrajových oblastiach.
Aľochinová a Tolokonniková sa tento týždeň dozvedeli, že jedna si dvojročný trest odňatia slobody odpyká v ženskom väzenskom tábore v Permi na Sibíri a druhá v Mordovsku. Označili ich za ‘najtvrdšie možné tábory’.
Ako väčšina odsúdených väzňov v Rusku budú ďaleko od svojich rodín. Ženy, ktoré odsúdia súdy v Moskve obvykle posielajú do nápravno-výchovných kolónií vzdialených 200 až 500 kilometrov od hlavného mesta. Počas študijnej cesty v rokoch 2007 – 2008 som navštívila tri ženské nápravné kolónie v juhozápadnom kúte Mordovska, jednej z etnických republík, tvoriacich súčasť Ruskej Federácie, vzdialenom 400 kilometrov do Moskvy.
Cesta do trestných kolónií býva kľukatá a odsúdenci – muži, ženy a mladiství – precestujú krížom krážom celé Rusko, kým ich pozbierajú z rozličných vyšetrovacích väzieb a tranzitných väzníc. Nie nadarmo väzni túto cestu volajú estafeta, štafeta.
Počas prepravy väzni v podstate zmiznú v čiernej diere a vynoria sa z nej až keď dorazia do svojej cieľovej väznice. V Ľgove, v kolónii pre mladistvých na juh od Moskvy, sme robili rozhovor s dievčinou, ktorá nám opisovala, ako ju tri mesiace viezli z Uchty na ďalekom európskom severe, pričom po celý čas nemala žiaden kontakt s vonkajším svetom. Jej rodičia sa dozvedeli, kde je, až dva týždne po tom, ako prišla do Ľgova.
Mordovské kolónie ležia hlboko v tajge, ďaleko od zvedavých očí. Zatiaľ čo oligarchu Mihaila Chodorkovského poslali do kolónie na ďalekom východe Ruska, jeho bývalá zamestnankyňa Svetlana Bachminová, uväznená za účasť v ‘Jukosovej afére’ sa ocitla v Mordovsku. Tu sa nachádza jeden z najväčších väzenských komplexov Európy, kde si v 17 trestných kolóniách odpykáva tresty 14 až 15 tisíc väzňov.
Ruské ‘nápravno-trestné kolónie’ sa nedajú porovnať s väznicami na západe. Sú obkolesené vysokým dreveným plotom zakončeným ostnatým drôtom a strážnymi vežami. Keď Aľochinová a Tolokonnikovová pricestujú do svojej kolónie, okamžite ich zoberú do karanténového bloku, kde ich po prehliadke zadelia do otrjadu čiže oddielu, v ktorom strávia zbytok trestu. Súčasne budú musieť odovzdať civilné oblečenie a prezliecť sa do modrej alebo zelenej seržovej uniformy so šatkou, ktorú budú musieť nosiť celý deň.
Otrjad je už osem desaťročí základným prvkom ruských trestných ústavov. Týmto výrazom sa označuje jednak fyzický priestor – spoločná ubytovňa, hala a kúpelňa – ako aj 100 – 200 žien, ktoré tu žijú. Väzni strávia približne polovicu z každých 24 hodín v bloku, kde sa nachádza ich oddiel. Každá má vlastné lôžko na poschodovej posteli a nočný stolík, medzi ktorými takmer nie je miesto. Členkám Pussy Riot zrejme pripadne lôžko na tesnom a nepohodlnom najvyššom z dvoch či troch poschodí postelí. Možnosť presťahovať sa na nižšie poschodie si budú musieť ‚vyslúžiť‘. Ich spoluväzenkyne budú zmes nováčikov a otrlých recidivistiek, odsúdených za najrozličnejšie činy, od drobných krádeží po vraždy. Približne tretina z nich bude odsúdená za drogové priestupky. Tresty sú na európske pomery dlhé: v prípade žien v priemere 5,4 roky.
V Rusku sa v blokoch oddelenia pre dodržiavanie poriadku a každodenné záležitosti zaužíval princíp ‘sebaorganizácie väzňov’. Vedenie väznice určí jednu zo žien, obyčajne takú, ktorá si odpykáva dlhší tresti, aby vykonávala ‘hlavný dozor’. K jej úlohám patrí dohliadať na to, aby v oddieli vládol poriadok a vykonávali sa domáce práce a tiež byť v kontakte s vedením väznice. Pomáhajú jej rôzne väzenské výbory, ktoré majú na starosti bezpečnosť a zdravie, čistotu, šetrenie energiou a psychologické poradenstvo. V rámci oddielu sa konajú aj kultúrne a spoločenské aktivity, napríklad každoročná súťaž krásy (známa pod názvami ako Miss Kolónia, Miss Jar či Miss Osobnosť). Väzenkyne presviedčajú, aby sa ich zúčastnili, pretože účasť na týchto podujatiach je nevyhnutná, ak sa chcú pokúsiť žiadať o skoršie prepustenie.
Väzenské úrady trvajú na tom, že sebaorganizácia prospieva prevýchove, pretože že väzni preberajú zodpovednosť. Nie všetci väzni s tým však súhlasia. Niektoré ženy, s ktorými sme hovorili nám povedali, že takzvané ‚aktivistky‘ zneužívajú svoje postavenie a šikanujú ostatné väzenkyne, a sťažovali sa nám, že sú pod neustálym ‚tlakom zúčastniť sa‘ rôznych podujatí a ‚nekonečných‘ súťaží.
V ženských kolóniách vládne vzájomná nedôvera, každá podozrieva tie ostatné, že sú udavačky. Najviac si však sťažujú na nedostatok súkromia, na to, že nikdy nemôžu byť samé. Raisa, ktorá mala za sebou tri roky zo sedemročného trestu odňatia slobody, mi povedala, že na slobode bola veľmi spoločensky založená, v kolónii sa však utiahla do seba: ‚Obyčajne sa snažím schovať za knihou alebo za vyšívaním alebo sa snažím niekam utiecť. V otrjade je 120 ľudí. Ani na záchode nie si sama! A občas si myslíš – Bože, bude tu niekedy pokoj? Nenájde sa tu nikde miesto, kde by som mohla byť sama?‘
Keď väzenkyne nie sú v bloku svojho oddielu, sú v práci. Zamestnanie je povinné pre všetkých telesne zdatných, ak ešte nie sú v penzijnom veku. Každé ráno po prvom nástupe na nádvorí kolónie ženy rozdelia do pracovných brigád a eskortujú ich do výrobnej zóny kolónie. V Mordovsku väzenkyne šijú uniformy pre záchranné oddiely a armádu a maľujú matriošky a iné hračky pre turistický priemysel. Pracovný deň je dlhý, prestávky krátke a odmeny nízke, a hoci ženy zarábajú, väčšinu peňazí inkasuje kolónia ako poplatok za zaopatrenie. K najvyhľadávanejším zamestnaniam patrí práca v kantíne, práčovni a knižnici, prideľujú ju však len najspoľahlivejším väzenkyniam.
V niektorých ženských nápravno-výchovných kolóniách sú aj škôlky pre deti do veku troch rokov. V ruských trestných zariadeniach momentálne žije 750 malých detí v blokoch minioddielov. Ich matky sa hneď po pôrode musia vrátiť do svojho oddielu a deti môžu navštevovať vo voľnom čase alebo v určených intervaloch, ak ich koja. Deti Aľochinovej a Tolokonnikovovej majú vyše troch rokov a ostatnú preto doma so svojimi opatrovateľmi. Filip a Gera teoreticky môžu svoje mamy navštíviť, ale nárok na návštevy je veľmi obmedzený (štyri dlhé a šesť krátky návštev za rok). No pre väčšinu väzenkýň je to aj tak len akademická otázka. Podľa prieskumu, ktorý urobila samotná väzenská správa, takmer tri štvrtiny žien nemajú žiadne návštevy. Rodiny odsúdených žien sa často rozpadávajú a ženy strácajú kontakt so svojimi deťmi. V mnohých prípadoch je cesta do trestnej kolónie jednoducho pridrahá či priveľmi zložitá pre starnúcich rodičov, partnerov či malé deti. Väzenská správa si uvedomuje, že vzdialenosť, v akej sa nápravné zariadenia nachádzajú je problematická; nedávno navrhli, aby väzenkyne so svojimi blízkymi komunikovali cez Skype.
Zatknutie a proces s Pussy Riot sa pokladá za barometer smeru, akým sa uberá Rusko za Putinovej vlády. Federálna väzenská správa zamietla žiadosť Aľochinovej a Tolokonnikovovej, aby si trest mohli odpykať v Moskve. Preto sa teraz obávajú, že v prostredí trestnej kolónie budú ohrozené, pretože sú veľmi známe. Zdá sa však, že ‘štafetový beh’, ktorý už pred nimi absolvovali množstvá žien ich neminie, čo potvrdzuje tie najpochmúrnejšie prognózy o Putinovom Rusku.