Foto: Nigel Roddis / Reuters
Túto prednášku som napísal na počesť Tonyho Judta – historika, publicistu, učiteľa a priateľa – a je venovaná problematike, ktorá mu bola vlastná: budúcnosti progresívnej politiky v Európe a Severnej Amerike. Kladiem si rovnaké otázky, aké si kládol on: ako dať novú tvár politike v ére rastúcej nerovnosti, ako umožniť všetkým rovnaký prístup k verejnému blahu vo fáze uťahovania opaskov a ako utužiť jednotu Európy vo chvíli krízy a rozčarovania.
Progresívna politika v ére uťahovania opaskov spočíva v nasledovnom: presvedčiť väčšinu, ktorá si chce udržať to, čo má – či už ide o krajiny, triedy alebo regióny – že ich budúcnosť závisí od toho, ako sa vysporiadajú s veľkou a neustále rastúcou menšinou – menej mocných štátov, chudobnejších regiónov či skupín s nižšími príjmami – ktorá za nimi zaostáva. Progresívna politika bude musieť dokázať, že na to, aby sme vybŕdli z recesie, budeme musieť držať spolu. A to nebude ľahké.
Nemecko zvláda krízu lepšie než jeho európski susedia. V tejto chvíli má pocit, že je potrestané za svoj úspech tým, že sa od neho vyžaduje, aby zachránilo slabších susedov na južnom okraji. Nemcom sa to možno nepáči, s poľutovaním však zisťujú, že ich slabší susedia ich môžu stiahnuť na dno. Slabé štáty v systéme spoločnej meny môžu ohroziť ekonomické perspektívy tých silnejších.
V európskej kríze si silné štáty začínajú uvedomovať vzájomnú závislosť na slabších a tie slabšie začínajú chápať, že si budú musieť zvyknúť na disciplínu, ktorú im predpisujú tie silnejšie. Až keď si všetci uvedomia, ako od seba navzájom závisia, bude možné nájsť dlhotrvajúce riešenia pre celú Európu.
Progresívnu politiku, či už liberálnu alebo sociálne demokratickú, definuje pochopenie ekonomickej skutočnosti, že rast je udržateľný len ak ho sprevádza rovnosť. Ako teda vyzerajú stratégie, ktoré spájajú rovnosť a rast a ktoré nám pomôžu prekonať túto krízu?
Najvážnejší krach trhov od čias Veľkej hospodárskej krízy nespôsobil krízu dôvery v trhy, a tobôž nie návrat k silnejšiemu štátu. Naopak, ľavicové vlády v Španielsku, Grécku a Írsku prehrali voľby a verejná mienka sa prikláňa k škrtom v sociálnych službách.
Ekonomická neistota majetných nevyvoláva solidaritu s nemajetnými. Vedie skôr k politickému úteku od rovnosti k obmedzovaniu výdavkov.
Slogan hnutia Occupy Wall Street – „My sme tých 99 percent“ podporuje ilúziu, že sa v tom všetci vezieme „spolu“, veľká väčšina „nás“ proti maličkej menšine „ich“. Nevezieme sa v tom však spolu. Keby tomu tak bolo, víťazili by politické argumenty liberálnych a progresívnych síl. To sa však nedeje. Víťazia konzervatívci, pretože sľubujú stabilitu tým, ktorým sa darí. A sú tiež priaznivo naklonení tým, ktorí chcú poraziť tých, čo prehrávajú.
Z otrepanej frázy o „morálnom riziku“ sa stalo účinné ospravedlnenie politiky nenávisti. Celoštátny program na zníženie úrokových platieb či odpisovanie časti pôžičiek pre ľudí, najviac postihnutých krachom na trhu s nehnuteľnosťami by mohol zas rozbehnúť trh a pomôcť na nohy majiteľom domov, ktorí sa ocitli vo finančnej tiesni. Takéto opatrenie by pomohlo obyčajným ľuďom na hlavnej ulici a nestálo by viac než záchranný balík pre Wall Street. Paradoxne je však rovnako nepopulárne ako opatrenia na pomoc bankárom. Nápis Vaša pôžička nie je môj problém, sa skvel na jednom z transparentov na demonštrácii Tea Party v Spojených štátoch.
Odvetná politika, ktorá odmieta pomáhať ľuďom v núdzi s odôvodnením, že je v tom morálne riziko, krízu len predĺži. Odvetná politika sa však teší väčšej obľube než politika rovnosti.
Ekonomická neistota majetných nevyvoláva solidaritu s nemajetnými.
Verejná mienka poväčšine naďalej akceptuje nevídanú nerovnosť príjmov. Tí, čo zarábajú najviac tvrdia, že ich príjmy sú výsledkom ich námahy, finančnou úhradou za dlhý pracovný čas a veľké riziko, ktoré na seba berú. Nadmerné príjmy sa pokladajú za primerané tiež vtedy, keď sú odmenou za novátorstvo, z ktorého má prospech celá spoločnosť a ktoré vedie k tvorbe nových pracovných miest. Tvrdí sa, že keby ich progresívne zdanenie nútilo vzdať sa časti týchto zárobkov, malo by to negatívny dopad na masy a súčasne by to dobre zarábajúcu menšinu pripravilo o motiváciu.
Mnohí neprivilegovaní pokladajú tieto argumenty privilegovaných za presvedčivé. Aj oni ašpirujú k väčším príjmom a konzervatívcom nerobí problémy presvedčiť ich, že po zvyšovaní daní pre najmajetnejších následné zvyšovanie postihne aj ostatných. Väčšine ľudí nevadia rozdiely v príjmoch, ak sú odmenou za zručnosť, novátorstvo a námahu. Progresívna politika, ktorá sa kriticky stavia k nerovnosti príjmov , pripadá práve ľuďom, ktorých by mala presvedčiť ako politika závisti.
Progresívna politika by mala jasne vysvetliť, že nejde o nerovnosť príjmov ako takú, ale o nerovnosť, ktorá ubližuje tým, ktorým sa menej darí. Šéf firmy, ktorý má obrovský plat plus prémie, viazané na výkon a ktorý súčasne vytvára pracovné miesta a platí podiely na zisku by z pohľadu progresívnej politiky nemal byť problematický. No šéf firmy, ktorý dostáva len odmeny a nepostihujú ho žiadne sankcie za neúspechy, a ktorého riskantné a ziskuchtivé podnikanie doženie celú firmu aj so zamestnancami ku krachu, zruinuje investorov a otrasie celou ekonomikou, je dačo celkom iné.
Verejná mienka stojí pevne za vládou, ktorá bráni obyčajných občanov, ich pracovné miesta a úspory, pred bezohľadným riskovaním malej menšiny. Vláda nemôže a nesmie brániť jednotlivcov či firmy, ani im poskytnúť finančnú náhradu za bezhlavé konanie, vedúce ku krachu. Mala by však brániť celú spoločnosť pred systémovým ohrozením pracovných miest a dôchodkov.
Je načase, aby sa progresívna politika zamyslela nad tým, ako nastaviť platy vedúcich pracovníkov a zdokonaliť vedenie firiem tak, aby správne rady chránili akcionárov a zamestnancov pred systémovým rizikom. Je načase navrhnúť opatrenia, ktoré by prinútili ľudí, operujúcich na trhoch obrovskými sumami, aby niesli aj vlastnú kožu na trh – aby osobne ručili za obrovské sádzky, ak sa im nevydaria.
Systém neobmedzeného osobného ručenia by mal platiť pre každého, kto podniká na trhoch s obrovským rizikom. Prepojenie rizika so zodpovednosťou pomocou zákonov o osobnom ručení zabezpečí väčšine ochranu pred bezohľadnou chamtivosťou menšiny.
Progresívna politika by namiesto kritizovania voľného trhu mala presadzovať názor, že slobodná spoločnosť potrebuje trhy, ktoré sú skutočne slobodné. Niektoré z najhorších excesov v ére chamtivosti sa odohrali na trhoch, ktoré neboli ani zďaleka slobodné: boli to trhy, kde vládol podvod, korupcia, zneužívanie dôverných informácií a toxické transakcie, ktoré zatemňovali riziko a systematicky ho zvyšovali.
Progresívna politika takmer zabudla na to, že sa tradične zastávala úlohy štátu v presadzovaní slobodnej konkurencie. Potrebujeme viac konkurencie na trhoch, nie menej, a to znamená, že vlády musia byť pripravené v budúcnosti použiť svoje protimonopolné nástroje a zlikvidovať inštitúcie, ktoré sa „stali priveľkými na to, aby mohli skrachovať“ a ktorých krach by mohol položiť na lopatky celú ekonomiku.
Hoci zvyšovanie daní zohráva významnú rolu v progresívnej politike, dane na bohatých neuvaľujeme preto, aby sme ich potrestali za úspechy či aby sme ich používali ako dojné kravy na financovanie sociálnych služieb. Bohatých ľudí zdaňujeme preto, aby svojím spravodlivým podielom prispeli k verejným službám, ktoré umožnili ich súkromné bohatstvo; zdaňujeme tých, ktorí si môžu dovoliť dane platiť, aby sme mohli znížiť dane tým, ktorí si to dovoliť nemôžu. Progresívna daňová politika viac zaťažuje tých, čo to znesú a znižuje záťaž tým, čo sú zraniteľní.
Progresívna politika, ktorá sa zastáva slobody tiež znižuje dane tým, že znižuje stúpajúce daňové náklady –ako vracanie preplatkov, úverov a zrážok – a miesto nich zavádza zjednodušené celoplošné znižovanie. Radikálne zjednodušenie daňového systému znižuje daňovú zaťaženosť pre všetkých a súčasne ponúka priame riešenie nesmierneho zdroja nespokojnosti, pocitu, že daktorí ľudia využívajú všetky výhody.
Všeobecná nespokojnosť s nerovnosťou sa nezameriava len na horné jedno percento súkromníkov s najvyššími zárobkami. Zameriava sa tiež na nerovnosť medzi zamestnancami v súkromnom a štátnom sektore, medzi tými, ktorých príjmy vychádzajú z daňových ziskov a tými, u koho to tak nie je. Progresívne riešenie sa musí sústrediť na ochranu nepostrádateľných verejných služieb a pracovníkov, ktorí ich poskytujú, a súčasne na vyrovnávanie rozdielov medzi verejným a súkromným sektorom v dôchodkoch, odstupnom či nároku na dovolenku.
Sociálny štát vytvára vlastné nerovnosti; ak si to neuvedomíme, vytvoríme progresívnu politiku, ktorá sa nazdáva že sa vysporadúva s nerovnosťou, zatiaľ čo v skutočnosti bráni privilégiá, ako napríklad dôchodky pracovníkov štátneho sektoru, doživotné úväzky profesorov na štátnych univerzitách či subvencie v umeleckej a tvorivej sfére, na úkor pracovníkov súkromného sektoru, majiteľov menších a stredných firiem, prisťahovalcov bez sociálnej ochrany a ďalších skupín, ktorým sociálny štát neposkytuje rovnaké výhody.
Európske vlády si po celé desaťročia požičiavali viac, než si mohli dovoliť, aby udržali sociálny štát. Do neba vynášaný európsky spoločenský model bol postavený na úvere a progresívnej politike sa nepodarí získať podporu pre obranu sociálneho štátu, ak súčasne neuzná, že ho treba reformovať. „Reformy“ by mali postihnúť významné záujmové skupiny, ako odborové zväzy a vplyvné profesie ako lekárov, učiteľov a ošetrovateľov, ktorí poskytujú spoločnosti nepostrádateľné služby, musia však musia zreformovať svoje metódy a efektívnejšie vykonávať verejné služby, aby si zachovali životaschopnosť.
Progresívni politici musia vytvoriť taký fiškálny systém, ktorý nám umožní zachovať rovnosť príležitostí pre všetkých a súčasne udržať fiškálnu rovnováhu a úroveň zdanenia, ktorá nebude mať za následok, že banky prestanú investovať do ekonomiky. V dnešnej globalizovanej ekonomike musia byť sociálne štáty daňovo konkurencieschopné: inak si domáce firmy postavia továrne v iných krajinách. Ak ich vysoké podnikové dane prinútia preniesť výrobu do zahraničia, môžeme sa so sociálnym štátom rozlúčiť.
V kontexte novej celosvetovej deľby práce základnou úlohou štátu je investovať do ľudí. V ére klesajúceho počtu obyvateľov a stúpajúcej náročnosti dobre platených pracovných miest musí progresívna stratégia rastu vsadiť všetko na systematické vzdelávanie pre všetkých. Rovnosť príležitostí je kľúčom k budúcemu rastu.
Účelom progresívnej politiky je poskytovať možnosti a slobodu jednotlivcom, a nie zvyšovať moc štátu.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som vo svojej knihe The Needs of Strangers (Potreby iných) tvrdil, že sociálny štát solidaritu a súcit nevyjadruje, skôr si ich privlastňuje a byrokratizuje. Nechali sme sociálny štát vykonávať solidaritu. Sami sme ju neprežívali ani nevyjadrovali. To si musíme dnes uvedomiť, keďže sociálny štát potrebuje viac ako obranu v ére priťahovania opaskov; potrebuje reformu: musí prejavovať súcit prostredníctvom aktívnych občanov a nie byrokracie; potrebuje decentralizované rozhodovanie a nie centralizáciu; trhovú disciplínu a konkurenciu na obmedzenie rastu nákladov; a étos poskytovania služieb, v ktorom sú ľudia chápaní ako občania a nie ako k čísla.
Progresívny politik nechce byť nútený obhajovať štát. Chce presadzovať spoločný život a rovnaké príležitosti pre všetkých.
Zastavme sa na záver pri tejto myšlienke spoločného života: infraštruktúre verejného blaha – cestách, školách, knižniciach, nemocniciach, polytechnikách, univerzitách, učilištiach, verejných dopravných prostriedkoch – veciach, ktoré sú daňoví poplatníci ochotní hradiť, pretože chápu, že ich súkromný blahobyt do značnej miery závisí od rovnakej štruktúry vecí verejných. Toto verejné blaho vyjadruje hodnotu rovnocennej hodnoty občanov, ich právo spoločne používať vybavenie, na ktoré všetci prispievame, každý podľa svojich možností.
Uvedomme si, akú dôležitú úlohu zohráva toto verejné blaho pri udržiavaní rovnosti príležitostí pre všetkých a aký veľký význam má rovnosť príležitostí pre rast. Ako má ekonomika rásť, ak sa v spoločnostiach natrvalo zakorenia formy nerovnosti, ktoré milióny ľudí – prisťahovalcov, etnické menšiny a robotníkov – presvedčia o tom, že pre nich sa ekonomická hra skončila skôr, než sa vôbec začala?
Pripomeňme si, ako Tony Judt chápal sociálny štát svojej mladosti: verejné blaho, predovšetkým autobusy a železnice, ktoré mladému mužovi, vyrastajúcemu v skromných pomeroch, umožnili slobodne sa premávať po južnom Anglicku, pripomeňme si verejné školy, kde sa naučil po nemecky a po francúzsky, stal sa Európanom a dostal šancu študovať na King’s College v Cambridgei. Príbeh jeho dospievania – ako ho vyrozprával vo svojej knihe V horskej chate spomienok – je svedectvom zásadnej úlohy, ktorú verejné blaho zohralo v tom, že v tomto mladom mužovi dozrelo hlboké presvedčenie, že so svojím životom môže spraviť čo len chce, a že úspech je výsledkom ťažkej práce, seriózneho prístupu a sebaobetovania – výsledkom toho, čo viete a nie, koho poznáte.
Na liberálnom štáte bolo najúžasnejšie práve to, že dokázal vytvoriť vzťah medzi ambíciami a úspechmi jednotlivca. Práve to potrebujeme aj teraz, aby sme mohli pretvoriť a nanovo definovať svoju budúcnosť. Ak to dokážeme, ak znovu prepojíme individuálnu snahu s verejným blahom, ak dokážeme, že riešenie krízy a recesie spočíva v tom, že znovu uveríme v rovnosť príležitostí a schopnosť verejného blaha tieto príležitosti znásobovať, vytvoríme stratégiu rastu, ktorá nám pomôže vyjsť z éry priťahovania opaskov do budúcnosti, naplnenej nádejou.