Platiť za rozkoš / Stĺpček

Tradičná novoročná šou Dedo Mráz vypína plyn Santovi sa tentoraz vlečie. Tento spor Slovanov medzi sebou zasiahol celú Európu a zašlo to tak ďaleko, že naši prchkí bračekovci v zamrznutom Srbsku sa už zahriali aj pri pálení ruskej vlajky. Špecialisti na plynovú tému, najtrpezlivejší z expertov, sa utopili v číslach a protokoloch s dodatkami. Už sa v nich, ako sa hovorí, ani divá sviňa nevyzná, najmä keď počúva chvíľu Millera, chvíľu Dubinu.

V zásade je tá šou známa, ale už sa ?ahá naozaj neúmerne. Dva týždne v kuse sú v ruských, ukrajinských a európskych televíznych headlinoch stále len tie isté rúry – už je z toho veľmi jednotvárny dokumentárny výtvor. Sprievodné výkriky k záberom: “Zlodeji! – Capi! To vy kradnete!” – sa už tiež prejedli. Režisér má žalostnú fantáziu.

Michail Kasjanov má pravdu: tentoraz škandál zastavených dodávok plynu dal reputácii Ruska úder, z ktorého sa len tak nespamätá. K tomu by sme mohli dodať: nie je to prvýkrát. Veď zákazníkovi je jedno, ak zaplatil obrovské peniaze, aký je dôvod, pre ktorý nedostáva tovar. Pohľad na predavača, ktorý sa just na Nový rok metodicky vztyčuje a robí poriadky so susedmi, je pre zákazníka krajne nepríjemný. Zákazník dal peniažky a city ho nezaujímajú.

Penále ešte len prídu. Rádovo 5% zo sumy každej neuskutočnenej dodávky, čo v prepočte na dni a metre kubické bude znamenať také čísla, až hrôza myslieť na kalkulačku. Tak to predtým nebolo. Vždy sa v poslednej chvíli nejako podarilo konflikt uhladiť, tak s mlčanlivýcm Juščenkom ako s najedovaným bábuškom. Čo sa však stalo tentoraz?

Štátna kasa pustne, rubeľ klesá, nezamestnanosť rastie, nálada v spoločnosti tomu zodpovedá.

Neponáhľajme sa s odpoveďou. “Energetické vydieranie,” a Putin s plynovou pištoľou na obálke populárneho časopisu, národný vodca búšiaci sa pŕs s výrokmi typu “a Ukrajina nech z nás nerobí blbcov!” – to je všetko pravda, ale včerajšia pravda. Pravda z čias, keď tu boli kopy peňazí a hra na kapitalizmus sa viedlo čisto politicky. Putin dvakrát zablahoželal Janukovyčovi, a zvolili Juščenka – tak nech víťaz platí trhové ceny. Za NATO – osobitný tarif. Do Európy sa vám zachcelo? Tak cálujte ako v Európe. Lukašenko nechce ísť do Európy, ale nechce predať “Beltransgaz” – vymrzne z pahltnosti.

Teraz je všetko inak. Svetová kríza priškrtila ropnú rentu a nechala Rusku už len dva zdroje na spoľahlivý nákup valút: zbrane a plyn. Pritom Gazprom, ktorý si nabral úvery v časoch čekistickej renesancie, je po uši v dlhoch. Krajina naozaj súrne potrebuje peniaze, ktoré Ukrajinci niežeby vôbec neplatili, ale, tak ako aj predtým, neženú sa vypláca? všetko. Sami majú málo, ako sme už povedali, je kríza. No a spory cenách tranzitu tiež Kyjev nepovažuje za ukončené.

Predtým sa dalo pohroziť. Pocvičiť sa v mravných kázňach. Uchmatnúť si pritom nejakú politickú výhodu, napríklad tichými dohodami so starou Európou zbrzdiť Ukrajinu a Gruzínsko na ceste do NATO. Ale dnes už neskúšame. Prišiel rok 2009, štátna kasa pustne, rubeľ klesá, nezamestnanosť rastie, nálada v spoločnosti tomu zodpovedá – a jednoducho fyzicky niet času na dômyselné politické finty. Najsmutnejšie je, že Európania s malými, od zimy zatvrdnutými srdiečkami nechcú ničomu rozumie?. V Putinovi, tak ako predtým, vidia vydierača spokojného so sebou, s plynovou hlavňou v rukách. Pričom sebauspokojenie spľaslo ešte na jeseň, pri pokuse zakázať slovo kríza na štátnych televíznych kanáloch, a v zásobníku je už len jeden jediný náboj.

V tom to celé je. Tak dlho kričal mládenec Vlk!, Čiže Peniažky! Až dnes, keď poprvýkrat takmer prestal byť politickým nástrojom, mu už nikto neverí. Slová sú tie, čo vždy, aj štylistika, aj zábery, aj tváre, aj hlasy. Aj reputácia. Nehovoriac o zvyku strašiť susedov, stále viac, z osobnej rozkoše. Ach uf, dnes budeme musieť za rozkoš platiť – cenu, ktorá Rusku pripadá neúnosná. Myslím občanov Ruska, ktorí sú, tak ako predtým, len divákmi plynovej vojny, a väčšina z nich si ešte myslí, že sme zasa vyhrali.

Text vyšiel v denníku Grani.