Foto: Yevgeny Feldman / Novaya Gazeta
Piatok 17. augusta nebol pre Rusko dobrý deň. O tom sa ešte bude veľa hovoriť. Aj o osude dievčat – punkeriek, ktorým môžu dva roky väzenia zmrzačiť život, napíšu aj tí, ktorým ani trochu neprekáža to, čo spáchali, aj tých, ktorí v ich kúsku videli urážku náboženstva a veriacich, ale myslia si, že štát ich nemal súdiť tak, ako keby sa dopustili zločinu.
Niekto bude hovoriť o tragédii Ruského štátu, ktorý sa zo štruktúry povinnej starať sa o svojich občanov, mení na buldoga, nachystaného zahryznúť sa do krku komukoľvek, kto nesprávnym tónom vysloví slovo Putin.
Ale ja by som chcel hovoriť o inej tragédii, o tragédii Ruskej cirkvi a mravných hodnôt, ktoré ma za úlohu hlásať. To je naozaj veľký a vážny problém, ktorý do veľkej miery vysvetľuje a to, čo sa deje s ruskou spoločnosťou.
Ruská cirkev je zničená už dávno. Mučili ju a šľahali bičom za cára Ivana, za Alexeja pálili, a za Petra z nej načisto urobili koliečko v štátnej mašinérii – patriarcha bol nahradený synodou. Zvykneme nad tým krútiť hlavou: ako len ruský národ mohol takto kruto naložiť s ruskou cirkvou.
Veď to neboli žiadni mimozemšťania, ale obyčajní našinci – to Rusi rúcali chrámy, rabovali majetky, vraždili duchovných, močili na oltáre a potom desaťročia spokojne žili vedľa svätýň, z ktorých sa stali sklady zeleniny.
Iste, to všetko sa dá zvaliť na hypnózu boľševizmu. Ale tiež sa dá pochopiť, že pre národ bola cirkev už dávno súčasťou moci – a skoncovať s ňou bolo súčasťou skoncovania s celým tým starým svetom, ktorý bol zničený po Októbrovom prevrate. Ľudia neskoncovali s kázňami, neskoncovali s hodnotami, ani s Bohom – Boh nebýva v oficiálnych kostoloch, skoncovali so Synodou, ktorá bola čímsi ako predĺženou rukou vlády, skoncovali so starou mocou, ktorú im prikázali nenávidieť.
A cirkev – obrovská, veľká, ašpirujúca na hlavnú úlohu v pravoslávnom svete – za pár rokov prakticky zmizla, ako by nikdy neexistovala. A s cirkvou zmizli nielen Synoda, a cennosti, ktoré noví majitelia povynášali z chrámov. Zmizla aj mravnosť a svedomie, ktoré sa dali v chrámoch nachádzať – samozrejme, len kto chcel. Vystriedal ich morálny kódex budovateľa, veď sa pamätáte čoho, dvojzmyselnosť, cynizmus a a presvedčenie, že takto to musí byť – už nie v rovine štátu, ale v rovine konkrétneho človeka. Bezverectvo a tvrdosť sa stali normou: v školách sme sa učili “Smrť pionierky”, ten Bagrického talentovaný zlý sen, v ktorom sa rukou umierajúceho dievčatka, ktoré odmietne splniť prosbu nešťastnej matky, aby si dalo krížik, sa stal bezmála novým desatorom nového Boha, ochotného vymeniť akýkoľvek cit za červenú šatku.
Keď sa cirkev – na prianie nepodareného seminaristu Josifa, zakomplexovaného diktátora krajiny týranej lágrami, ktorý sa rozhodol, že kríž mu pomôže vyhrať vojnu – vrátila, znovu sa stala súčasťou štátnej mašinérie. Rada pre cirkevné záležitosti, KGB, totálna kontrola, strach na spovedi… A aj tak, aj tak stále bola Popoluškou na bále – nemilovanou, cudzou. Stránili sa jej aj napravovernejší, ani najpravovernejší nechodievali do kostola a dávali si krstiť deti potajomky, alebo vôbec nie. Cirkev bola s mocou – a nebola s mocou. Práve preto mala šancu, vážnu šancu znovu sa stať Ruskou cirkvou. Stať sa hlasom mravnosti v spoločnosti, strániacej sa mravnosti.
A tú šancu nevyužila – pretože jej hierarchia chcela chcela len jedno: znovu sa stať mocou. Aby sa jej členovia mohli cítiť ako členovia Politbyra, aby cár chodil na sviatok k patriarchovi, a guvernér na pohostenie k metropolitovi. Aj sa stalo: presne tak, ako to chceli. Ale nemôžete byť súčasťou moci a nebyť súčasťou jej trestajúcej mašinérie. Ruskej cirkvi postpetrovskej éry sa to nepodarilo – a nepodarí sa to ani Ruskej cirkvi postborisovskej éry. To, čo sa dnes odohráva – to je jednoducho vyvrcholenie, tragické vyvrcholenie premeny Ruskej cirkvi na postsovietsku administratívnu jednotku.
A to je zúfalá potupa. Cirkev navždy zostane s tými, čo je ju nepotrebujú. Tými, čo nechodia do chrámov na to, aby sa pred Bohom a ľuďmi stali lepšími, ale preto, že sa to tak patrí, že sa to má a že je to v móde. S tými, ktorí majú chrám ako dom kultúry a kňaz ako kultúrneho referenta – nejde o to, čo hovorí, ale o to, presne spĺňať rituál. Je s tými, ktorí bigotnosťou prikrývajú svoje chyby krásy, a zbožnosťou prehnitosť a pohŕdanie ľuďmi.
Ale mnoho naozaj morálnych ľudí, tých, čo nežijú v lži, nie vďaka viere v Boha, ale vďaka svedomiu v nich samých, či už spolu Bohom, alebo bez neho – takých ľudí svojím pevným spojením s vladimírovským cárstvom odpudzuje. A ešte strašnejšie je, cirkev si nenájde miesto v budúcnosti, v ktorej už bude nemravnosť tohto spojenia očividná aj jej vlastným veriacim a spoločnosť bude zúfalo potrebovať, aby niekto kázal mravnosť – ale nebude mať kto.