Skok v dejinách / Esej

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos

Existujú momenty ako pád Berlínskeho múra či prepustenie Nelsona Mandelu – keď história urobí skok, a nám sa rozbúcha srdce. Len pár dní pred historickým volebným víťazstvom Baracka Obamu mi jeden newyorský priateľ poslal pieseň, ktorá sa práve skvele hodila A Change Is Gonna Come Sama Cooka, soulového speváka zo šesťdesiatych rokov: „Narodil som sa v maličkom stane pri rieke / a ako tá rieka / odvtedy utekám / dlho, dlho to trvá / ale ja viem / že musí prísť zmena / ach áno príde zmena.“

Keď som počúval tie verše, zistil som, že mi po lícach tečú slzy.

Dedičný hriech

V osemdesiatom prvom, keď som prišiel do Ameriky, bol rasizmus každodennou vecou. V drsnejších štvrtiach New Yorku bolo šikanovanie čiernych tínedžerov írskymi policajtmi takmer na dennom poriadku. Plno belochov z južných štátov ešte bežne používalo slovo „neger“. Čierni herci v televízii vystupovali hlavne ako zabávači alebo zločinci. Keby mi vtedy niekto tvrdil, že roku 2008 sa stane prezidentom černoch, považoval by som ho za blázna alebo by som si pomyslel, že si dal priveľa Huggyho drog.

Po impozantnom víťaznom prejave Baracka Obamu v Chicagu však akoby sa konečne naplnili slová z Deklarácie nezávislosti: „Považujeme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú si rovní a sú nadaní určitými neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia.“

Iste, Thomas Jefferson, keď písal tieto nesmrteľné riadky, mal otrokov. Z približne dvesto otrokov, ktorých vlastnil, prepustil na slobodu len siedmich. Keď vzbúreneckí kolonisti vyhlásili svoje Bohom dané právo na slobodu, pätinu obyvateľstva novej republiky tvorili otroci pochádzajúci z Afriky.

Otrokárstvo sa často označuje za dedičný hriech Spojených štátov. V autobiografii, ktorej úryvky si môžete prečítať na jeho pomníku vo Washingtone D. C. , Thomas Jefferson akoby „čudnú inštitúciu“ juhu odsudzoval. „Niet pochýb, že títo ľudia budú jedného dňa slobodní.“ Ale, dodal ešte – len to horliví sochári vynechali – že „medzi týmito dvomi rasami je takmer neprekonateľná odlišnosť“.

Nie je len čierny

Videl som, čo v skutočnosti táto „neprekonateľná odlišnosť“ obnáša, keď som pred pár týždňami v Stratforde navštívil rodisko Roberta E. Leea, najvýznamnejšieho generála konfederácie za občianskej vojny. Dnes je Leeova plantáž skľučujúcim pomníkom ťaživých pomerov v južných štátoch: na jednej strane veľký panský dom, v ktorom sídlila Leeovská rodina, na druhej primitívne chatrče pre otrokov.

Víťazstvo severných štátov síce znamenalo zrušenie otroctva, ale nie právnu diskrimináciu afroamerického obyvateľstva. Do roku 1945 boli v tridsiatich štátoch zakázané zmiešané manželstvá. Keď tento zákaz roku 1967 generálne zrušil Najvyšší súd, bol ešte v trestných zákonníkoch šestnástich štátov.

Baracka Obamu vo všeobecnosti označujú ako „čierneho“ alebo „Afroameričana“. Lenže to skresľuje jeho skutočný historický význam. On sám je zo zmiešaného manželstva medzi bielou Američankou a Keňanom. To je pozoruhodný fakt, keď si uvedomíme, že roku 1961 boli takéto manželstvá v tretine všetkých amerických štátov nezákonné, vrátane takých, ktoré mu pomohli k víťazstvu.

Nezdá sa, že by štyri desaťročia predstavovali dlhý čas, ale Amerika len za štyridsať rokov prešla od zavraždenia Martina Luthera Kinga k obamovskej horúčke. A to je dôvod na jasot.

No nielen tieto historické dôvody ma v posledných šiestich mesiacoch primäli prebehnúť k Barackovi Obamovi. Krátko po tom, čo pred necelými dvomi rokmi začal svoj volebný maratón, som nastúpil do štábu Johna McCaina ako poradca pre zahraničnú politiku. Považoval som ho vtedy za ideálneho kandidáta. Vzhľadom na teroristické ohrozenie Spojených štátov a vojny, do ktorých bola krajina zapletená, mi s vojenským backgroundom a odvážnou povahou pripadal na tento post veľmi vhodný.

Keby národná bezpečnosť zostala veľkou témou, možno by som nezmenil názor. Ale v meniacej sa situácii človek musí byť ochotný meniť stanovisko. A situácia sa dramaticky zmenila, keď sa finančná kríza, ktorá sa začala v hypotekárnom biznise už minulý rok, na jeseň tohto roka rozvinula na rastúcu paniku.

Prvá skúška

Johnovi McCainovi raz vykĺzlo, že ekonomika nie je jeho silnou stránkou. Ukázalo sa, že ani jeho strany. Amerika uviazla v najťažšej finančnej kríze od sedemdesiatych rokov, ak nie od tridsiatych, a teraz sú potrebné iné schopnosti ako tie, ktoré propaguje.

Zatiaľ čo John McCain bol impulzívny a prchký, Barack Obama sa prejavil ako uvoľnený a pokojný. A zatiaľ čo John McCain sa nomináciou politickej mušej váhy Sarah Palinovej dopustil osudnej chyby, jeho súper bol prichystaný takmer na všetko. Čím nervóznejší bol John McCain, tým Barack Obama vyzeral sústredenejšie a vyváženejšie. V takejto kríze musí prezident spĺňať tri podmienky. Po prvé, aby inauguračný prejav bol aspoň taký povznášajúci ako prejav Franklina Roosevelta roku 1933. Po druhé: pokojný temperament, ktorý nevybuchne ani pod veľkým tlakom. A po tretie: disciplinovaný, sústredený prístup, aby nová administratíva všetko nesfušovala už za prvých sto dní, ako sa to stalo Billovi Clintonovi v deväťdesiatom treťom. V predvolebnom boji Barack Obama strhujúcou rétorikou, mimoriadnym sebaovládaním a dokonalou organizáciou predviedol, že tieto podmienky spĺňa. John McCain ho nemohol dobehnúť.

Hora dlhov

Tragédia – naozaj to tak môžeme nazvať – je, samozrejme, v tom, že prvý čierny prezident sa hneď ocitol pred takýmto hospodárskym chaosom. Obamove predvolebné sľuby, že bude znižovať dane a zvyšovať výdaje štátu, boli síce skromnejšie ako McCainove, ale pravda je taká, že v nasledujúcich štyroch rokoch nebude mať k dispozícii ani miliardu. Keď sa spočítajú všetky opatrenia, ktoré za posledných štrnásť mesiacoch urobilo ministerstvo financií a Federal Reserve, dostaneme horu vládnych dlhov, ktorá narástla zo 7,5 na takmer 12 miliárd.

Už teraz počuť výkriky demokratov, volajúcich po ešte vyšších štátnych investíciách – čo by znamenalo ešte vyšší dlh. Prvá ťažká úloha nového prezidenta bude spočívať v tom, aby našiel ministra financií, ktorý bude dosť silný na to, aby odolal tlaku. Pretože, ak Barack Obama ustúpi, na medzinárodnom trhu cenných papierov sa čoskoro začnú pýtať, či americké štátne pôžičky sú naozaj takou bezpečnou investíciou. Keby sa o tom začalo pochybovať, mohlo by to mať fatálne dôsledky.

Duchovia bývalých amerických veličín žasli, keď zhora sledovali chicagsky prejav Baracka Obamu. Nielen Jefferson a Martin Luther King, dívali sa aj Lincoln, bratia Kennedyovci a Franklin Roosevelt. Museli si položiť otázku, či osud mohol byť taký krutý, aby prvého čierneho prezidenta postavil pred hospodársku krízu, čo sa zrejme vyrovná druhej veľkej depresii.

© The Wylie Agency

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos