Neoliberalizmus je v kríze. Nezodpovedne konajúci politici a menedžeri izolovaní od sveta zdiskreditovali liberálne hospodárenie. To však neznamená koniec liberalizmu.
Foto: Reuters
Víťazstvo Baracka Obamu v amerických prezidentských voľbách nie je len obyčajné striedanie moci v jednej krajine, hoci aj superveľmoci. Na celom svete sme sa ocitli na prahu zmeny paradigmy. Končí sa éra, ktorá sa začala Ronaldom Reaganom a Margaret Thatcherovou pred tromi desaťročiami. Hovorím to ako človek, ktorý sa považuje za liberála: čaká nás obrat doľava
Ruskí mocipáni nemohli ignorovať logiku obratu doľava ani objektívne výzvy, ktoré realita pripravila vládnucej elite. Surovinový boom v skutočnosti ukázal, že poburujúca priepasť medzi demonštratívnym konzumom elít a chudobou, ktorá je v modernom Rusku typická a bežná, nemôže zostať nepremostená. Kremeľ urobil kroky, ktoré by sme mali privítať bez ohľadu na to, aký vzťah máme k nositeľom súčasnej ruskej moci. Neboli však dôsledkom ich hlbokého poznania a nečrtá sa v nich žiadna nová stratégia vývoja.
Krízové javy ruskej ekonomiky ukazujú, že politika, ktorá iba reaguje – ktorá len poslúcha staré ruské príslovie „Kým nezahrmí, načo by sa mužík prežehnával?“ – už nemôže dlho fungovať. Už pred tromi rokmi som písal o blížiacom sa „obrate doľava“. A dnes svet stojí na prahu obratu doľava. O tom svedčí triumf Baracka Obamu. A zárukou toho, že k tomu obratu skutočne dôjde, je globálna finančná kríza.
Na hlavných príčinách globálnej krízy sa zhodli veľkí politici, experti a biznismeni: systémy štátnej regulácie sa za posledných desať rokov stali čoraz neúčinnejšími. Zvlášť zjavná je priepasť medzi globálnym charakterom fundamentálnych ekonomických procesov v monocentrickom svete a lokálnym charakterom regulačných systémov. Priepasť medzi tými, čo nesú zodpovednosť, a tými, čo robia rozhodnutia, vznikla pred pätnástimi rokmi a odvtedy sa ustavične zväčšuje.
V neoliberálnej ekonomike robili čoraz viac rozhodnutí nadnárodné a transnárodné štruktúry, no zodpovednosť za sociálne dôsledky rozhodnutí mali národné vlády a daňoví poplatníci: ide o sociálnu a národnú nezodpovednosť „korporácie menedžerov“, eróziu morálky medzi ľuďmi, ktorí robia najzákladnejšie ekonomické rozhodnutia. Za posledných dvadsaťpäť rokov sa z menedžerov fakticky stala osobitná kasta, nezávislá nielen od spoločnosti, ale aj od výsledkov vlastných aktivít.
Presne tak, ako zaspali sovietski vodcovia, keď sa chýlilo k ekonomickej kríze v sedemdesiatych rokoch, ktorá v konečnom dôsledku zničila Sovietsky zväz, ani teoretici a praktici neoliberálneho modelu, ktorý triumfoval v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, si nevšímali, že tento model vedie ku kríze systému. Bezohľadné žmýkanie prístupných prírodných zdrojov, najmä uhľovodíkov, malo za následok radikálny presun kapitálu do krajín vyvážajúcich ropu a plyn, disproporčný nárast podielu neinovatívnej, systémovo slabej surovinovej ekonomiky v kritickej miere závislej od vonkajších faktorov.
Dnešný svet je globálny – preto sa stal rukojemníkom problémov Wall Street. Aj nepatrné pohyby v americkom vedení vzbudzujú mohutnú vlnu dôsledkov prakticky všade, snáď s výnimkou úplne izolovaných krajín, ako je Severná Kórea. To potvrdzuje, že svet nie je ani multipolárny, a už vôbec nie nepolárny: je stále unipolárny a centrovaný na Ameriku. Pri všetkých problémoch a ťažkostiach v ekonomickej, politickej, vojenskej a intelektuálnej sfére, ktoré dnes Amerika má.
Odpoveďou na globálnu krízu bude nutne globálna transformácia. Nazvime ju perestrojka, pretože tento historický ruský termín je zrozumiteľnejší a ľahšie vysvetliteľný. Nie je náhoda, že finančná kríza mala za následok skokový nárast popularity Baracka Obamu, ktorý pre amerických voličoch v mnohom, vo vedomej i nevedomej rovine stelesňuje myšlienky perestrojky (Change we need) a istým spôsobom v ňom môžeme vidieť moderný americký pendant nášho Michaila Gorbačova.
Libertínske myšlienky, ktoré dominovali po tridsať rokov, dospeli do konečného bodu. Áno, na začiatku osemdesiatych rokov sa v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii dostali k moci postavy – mám na mysli Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovú – ktoré videli, že „reálny socializmus“ je ekonomicky, politicky a sociálne absolútne neschopný konkurencie. Znamenalo to, že bipolárny svet nemusí existovať večne a že studenú vojnu možno vyhrať – pomocou starého dobrého liberalizmu.
Teraz máme vo svete opačnú situáciu. Reaganomiky majú za sebou šťastné štvrťstoročie a v prítomnej historickej chvíli sa vyčerpali. Na prah moderny nastupuje neosocializmus. Obrat doľava, no nie úzko národný či regionálny, ale globálny, sa stáva odpoveďou sveta na výzvy krízy, presnejšie povedané na problémy, ktoré sa nakopili za posledných dvadsaťpäť rokov.
Čo nás čaká v začínajúcej epoche celosvetovej perestrojky?
1. Kvalitatívne posilnenie úlohy štátov ako regulátorov hospodárstva (ale nie ako subjektov a už vôbec nie ako nástrojov prerozdeľovania vlastníctva a finančných tokov; napokon, je tu aj súčasný model ruskej korupcie, ktorý vytvára ilúziu narastajúcej roly štátu, lenže štátne inštitúcie sa stávajú nástrojmi osobných záujmov, ako to bolo v prípade Jukosu).
2. Regulačné systémy sa musia dostať do súladu s požiadavkami globálnych systémov a ich kľúčovými objektmi. Národné vlády budú nútené oveľa intenzívnejšie koordinovať svoje konanie, prakticky položiť základ „svetovej ekonomickej vlády“.
3. Znovuzrodenie hodnôt, ako je solidarita ako alternatíva k ekonomickému egoizmu a neregulovateľnému konkurenčnému zápasu. To sa týka celých krajín a regiónov.
4. Zavedenie tvrdších požiadaviek na vlastníkov a menedžerov koncernov zo strany štátu a spoločnosti. Návrat niektorých tradícií: morálka, osobná zodpovednosť za činnosť koncernov voči štátu a spoločnosti, rodinná kontinuita, dlhodobé plánovanie, tvrdé kritériá výsledkov vedenia koncernov a to nielen z hľadiska akcionárov, ale aj z hľadiska okolia mimo koncernov.
5. Nový systém spravovania finančných trhov a ich regulácie, orientovanej na spoločensky potrebné ciele, na podporu rozvoja reálneho hospodárstva.
6. Obmedzenie narastajúcej materiálnej spotreby „zlatou miliardou“, ktorá bola za posledných pätnásť rokov už takmer bezhraničná. Návrat k hodnotám striedmosti a zrieknutia sa permanentného spotrebného boomu ako ekonomickej a životnej filozofie rozvinutých krajín.
7. Urýchlenie vývoja a zavedenie technológií, ktoré obmedzia spotrebu neobnoviteľných surovinových zdrojov. Osobitné miesto tu zaujíma alternatívne energetické hospodárstvo.
8. Čiastočné znovunastolenie hodnôt a noriem priemyselnej éry ako protiváha virtuálnemu sektoru. Posilnenie kontroly štátu nad najväčšími podnikmi vrátane zákonnej regulácie a dokonca aj čiastočného znárodňovania. Nevyhnutným dôsledkom je zníženie efektívnosti trhov a flexibility takýchto štruktúr. To vytvára nové možnosti pre malé a stredné podniky, čím zasa vznikne základ budúceho obratu smerom doprava.
9. Určité obmedzenia pohybu kapitálu, tovaru a pracovných síl medzi veľkými hospodárskymi zónami, aby sa zabránilo nečakaným katastrofickým výkyvom.
10. Rastúca pozornosť národných vlád a medzištátnych regulátorov na vytvorenie účinných sociálnych „airbagov“, ktoré by mali eliminovať čoraz nebezpečnejšie krajné nerovnováhy v blahobyte ľudí a celých národov.
11. Narastajúci podiel ľudského faktoru a intelektu v hospodárstve. Bez tvorivého a kritického nasadenia nebude možné nové objektívne trendy využiť.
12. Logika komerčného zisku ustúpi do úzadia. Prechod štátu a veľkých koncernov na plánovanie a financovanie strategických projektov, ktoré ani strednodobo nemusia byť vždy ziskové. Zato budú sociálne výhodné, čiže dlhodobo zmysluplné.
Znamená to, že kríza privedie k zániku a zabudnutiu liberalizmus vo svete? Pravdaže nie. Teraz, na konci prvého desaťročia 21. storočia, sa stáva víťazom neosocializmus. Nebude to však totalitný socializmus zo sveta z čias Jalty, bude to neosocializmus, ktorý za mnohé vďačí neoliberalizmu Reagana a Thatcherovej. Úsilie o politickú slobodu a politickú konkurenciu osobností a ideí nezmizne. Pri nasledujúcom historickom obrate, zrejme o dvanásť až pätnásť rokov – keď neosocializmus odstráni trosky globálnej krízy a svetová ekonomika sa zharmonizuje, sa začne nová etapa liberalizmu. Po obrate doľava vždy príde obrat doprava.
Esej vyšla v denníku Vedomosti, v nemeckom preklade v denníku Die Welt.