Ako sa autori pokúšajú zachytiť myšlienku / Esej

Existuje spôsob opisovania skutočnosti, ktorý zodpovedá vážnosti sveta a súčasne aj jeho absolútnej ľahkomyseľnosti, pretože aj tie najnáruživejšie precítené zážitky, alebo práve tie najnáruživejšie, nemajú žiadnu váhu.

Nedávno som si prečítal zbierku esejí o literatúre Psychologický román od Leona Edela, na ktorú som narazil v antikvariáte. Leon Edel sa preslávil predovšetkým ako životopisec Henryho Jamesa. V tejto knihe sa však venuje teoretickejším problémom: pokúša sa rekonštruovať dejiny zvláštneho útvaru, zvaného psychologický román.

Hneď na začiatku cituje dvoch románopiscov 19. storočia ako dôkaz, že spisovatelia sa už v tých časoch trápili s otázkou myšlienkových pochodov. Tušili, že tu ide o čosi dôležité, uvedomovali si však aj to, že ich riešenie je neprirodzené. Myšlienka je totiž nepolapiteľná, na rozdiel od opisu myšlienky.

V jednom zo svojich románov Honoré de Balzac napríklad prerušuje opis myšlienkového pochodu jednej z postáv a upozorňuje čitateľa: „Tieto slová sú len krátkym zhrnutím tisíc a jednej myšlienky, ktorá mu plynula mysľou.“ Podobne, ako Fiodor Michajlovič Dostojevskij, cítil potrebu vysvetliť „že nám občas hlavou preblesnú celé myšlienkové pochody, akoby to boli pocity, nepreložené do ľudskej reči“, no napriek tomu sa pokúšal „tieto pocity svojho hrdinu preložiť a predstaviť čitateľovi aspoň ich jadro, takpovediac to, čo v nich je najpodstatnejšie a najbližšie skutočnosti.“

V tejto chvíli som prestal čítať. Ako to v živote často chodí, bol som zbavený myšlienok. A začal som uvažovať o tom, ako vôbec prebieha myslenie. Dúfal som, že mi hlavou začne plynúť tisíc a jedna myšlienka, a tak sa stanem románovým hrdinom z 19. storočia. Ale to bolo neveľmi pravdepodobné.
Možno preto som nikdy neobľuboval psychologické romány: dávam prednosť knižkám, ktoré sú menej francúzske a menej z 19. storočia, a viac stredoeurópske a z 20. storočia. Lebo pre Stredoeurópanov v 20. storočí bolo najvzrušujúcejšie odmietanie všetkých jasných psychologických teórií a zjednodušujúcich opisov našich myšlienok. V nepublikovanom náčrtku z roku 1920 Robert Musil šomre na literárnych kritikov, ktorí používajú výraz „psychológia“. „Čo to vlastne je, táto psychológia spisovateľov?“, protestuje Robert Musil. „Z hľadiska vysvetlenia je to pseudovysvetlenie.“ Áno, pokračuje Robert Musil, ako literatúra je to v poriadku, „ale psychológia to nie je“.

Napriek tomu som si nebol istý, či tento skepticizmus nie je príliš drsný a či si riešenie tejto otázky nevyžaduje viac než rakúsku dôkladnosť. Problém je v tom, že akonáhle myšlienku zachytíme do slov, stratí svoj charakter. Podstatou myšlienky je jej krehkosť. „Mnohé z našich pocitov,“ dodáva Dostojevskij, „sa totiž zdajú úplne neskutočné, keď ich preložíme do obyčajného jazyka. Preto ich nikdy nedokážeme vyjadriť, hoci ich všetci prežívame.“

Pozastavil som sa nad touto neskutočnosťou. A premohla ma majetnícka hrdosť z umenia románu.

Kedysi som napísal esej o tom, že Franz Kafka vytvoril zvláštny štýl vo svojich románoch o mužovi, ktorého nazval K.: hoci pôsobí ako rozprávanie v tretej osobe, v skutočnosti ide o zamaskované rozprávanie v prvej osobe a rozprávačom je K. A odrazu sa mi zdalo, že presnejšie chápem, čo tým Franz Kafka sledoval. Vynašiel túto fintu, aby mohol byť viac verný svojim hmlistým myšlienkam. Dvanásteho januára 1911 si Franz Kafka zapísal do denníka, že nepíše veľa, čomu je iste čiastočne na príčine lenivosť, ale aj „strach z toho, že sa spreneverím chápaniu samého seba“. Ak totiž, pokračuje Franz Kafka, je možné zachytiť myšlienku „v jej najväčšej úplnosti, so všetkými náhodnými dôsledkami, ako aj s jej celou pravdivosťou“, čo nie je možné vo chvíli, keď ju zachytíme, nahradila by pôvodnú nejasnú myšlienku „tak, že skutočný pôvodný pocit zmizne, zatiaľ čo zbytočnosť toho, čo je zapísané, sa odhalí až vtedy, keď už bude neskoro“.

Preto Franz Kafka musel písať v tretej osobe, hoci v skutočnosti opisoval tie najosobnejšie obrysy myšlienok svojej postavy. Podarilo sa mu tým prekabátiť nepresnú spoľahlivosť jazyka. Toto je jeden z prostriedkov umenia románu. Je tu však ešte ďalší, pri ktorom autor používa tretiu osobu s jej úplnosťou a pravdivosťou, ale pritom hovorí sám za seba.

A tak som odložil čítanie o psychologickom románe a vybral sa do opery v Covent Garden na Rossiniho Matildu zo Šabranu. V tejto šialenej opere to hýri zámkami, španielskymi trubadúrmi a utečencami z väzenia – samými typicky opernými rekvizitami. Ale hudba je taká nádherná a árie také úprimné! Napriek tomu, že v tejto opere nič nepôsobí úprimne. Táto kombinácia ma potešila, ale aj znepokojila. A zrazu, keď som zízal na operné pódium, som si uvedomil, že zízam na vypĺznutého psa. Áno, odrazu tam bola speváčka, ale hneď pri nej bola moja predstava bronzového psa od Giacomettiho, psa, ktorého stretával na prechádzkach po nočnom Montparnasse a s ktorým som sa stotožnil ako so svojím dvojčaťom.

Je to najsmutnejší, najroztrasenejší, najúbohejší pes, akého si viete predstaviť. Prvý raz som ho zazrel v južnom Francúzsku na nádvorí Fondation Maeght, kde pôsobil trochu nemiestne medzi všetkými tými cikádami a cyprusmi. A nedávno som ho videl zas v londýnskej Royal Academy na úžasnej novej výstave diel umelcov spojených s Maightovskou galériou. V katalógu bola fotografia, na ktorej usmiata Aimé Maeghtová stojí za Giacomettiho existenciálnym psom, zatiaľ čo jej vlastný živý a veselý pes mu skáče do náručia.

A tu som si s prekvapením a nadšením uvedomil, že na mňa prišla myšlienka – že asociácia týchto dvoch obrazov predstavuje myšlienku, ktorá sa mi možno na okamih vkradla do hlavy pri prvom stretnutí s Giacomettiho sochou a teraz sa vrátila. Avšak neskôr večer, keď som sa, sediac pri stole v japonskej reštaurácii svojej spoločníčky, pohltenej problémom saké, zveril s touto myšlienkou – že totiž existuje spôsob, ako opísať skutočnosť, ktorá zodpovedá vážnosti sveta a súčasne aj jeho absolútnej ľahkomyseľnosti, pretože aj tie najnáruživejšie precítené zážitky, alebo práve tie najnáruživejšie – nemajú žiadnu váhu, moja myšlienka pôsobila menej presvedčivo, menej zaujímavo – stala sa niečím úplne očividným.

Ale čo je vlastne myšlienka? Myšlienka je len počiatok. Veď aj Franz Kafka vedel byť optimista. O dva roky neskôr ho stále trápila tá istá otázka: „Keď niečo vyslovím, okamžite a s konečnou platnosťou to stratí svoj význam, no stratí ho aj vtedy, keď to napíšem,“ píše Franz Kafka a potom dodáva: „ale občas vzniká nový význam“.

Text vyšiel v denníku The Guardian.