Európa stratila niť.
Foto: Michael Christopher Brown
Blíži sa 25. marec 2007, výročie Rímskych dohôd – päťdesiate výročie Európskeho hospodárskeho spoločenstva, z ktorého vznikla Európska únia. A Európa už nevie, ktorý príbeh chce vyrozprávať.
Ako spoločný politický príbeh bol po tri generácie nosný povojnový projekt (západo)európskej integrácie. No od konca studenej vojny sa tieto základy začínajú drobiť. Väčšina Európanov si už sotva dokáže predstaviť, odkiaľ prichádzame, a ešte menej z nás zdieľa víziu toho, kam chceme ísť. Nevieme, načo existuje Európska únia, ani na čo nám má slúžiť. Potrebujeme súrne nový príbeh.
Navrhujem, aby sme si naše nové príbehy utkali zo šiestich nití, z ktorých každá bude znamenať jeden spoločný európsky cieľ. Týmito niťami sú sloboda, mier, právo, prosperita, rôznosť a solidarita. Tieto ciele sa neobmedzujú na Európu, ale isté je, že väčšina Európanov sa zhodne na tom, že pre dnešnú Európu je charakteristické, že jej ide práve o ne. Nie vždy sme tým cieľom naozaj verní. Ale aj zlyhávanie je súčasťou našich nových príbehov a nesmieme ho ignorovať. Pretože dnešná Európa by mala byť schopná aj permanentnej sebakritiky.
Pokusy
Navrhujem, aby sme svoju identitu nekonštruovali na spôsob historického “európskeho” národa, ktorý raz ktosi zo žartu definoval ako skupinu ľudí, ktorých spája nenávisť k susedom a nepochopenie vlastnej minulosti. Nemali by sme sa ani len pokúšať znovu vyrozprávať európsky príbeh ako ďalšiu z teologických mytológií, ktoré boli typické pre konštituovanie národov v 19. storočí. Z takéhoto mýtopoetického falšovania dejín (od Karola Veľkého po euro) nemôže vzísť nič dobré. A nemôže ani fungovať. Historik Ernest Renan skvele vystihol pojem národ ako spoločenstvo určené zdieľanou pamäťou a zdieľaným zabúdaním. Ale čo si jeden národ praje zabudnúť, to si iný národ želá uchovať v pamäti. Čím viac národov v Európskej únii máme, tým viac sa národné pamäti líšia a tým ťažšie je konštruovať spoločnú minulosť zo spoločných mýtov.
Zmysel pre európsku spolupatričnosť si nemôžeme pestovať ani budovaním negatívnych klišé nepriateľa alebo (v žargóne teórií identít) – “druhého”. Čiže, tak ako bola v 18. a 19. storočí britskosť postavená na protiklade k stereotypizovanému obrazu Francúzska. Keď sa zrútil sovietsky komunistický východ, voči ktorému sa západná Európa vymedzovala od konca štyridsiatych rokov po rok 1989, niektorí politici a intelektuáli našli to “iné” v Spojených štátoch alebo v islame. Tieto pokusy nie sú len hlúpe, ale aj sebadeštruktívne, a Európanov skôr štiepia, než spájajú. Negatívne nálepky, ktoré lepíme na iných, aj mýty, v ktorých si tvoríme vlastnú kolektívnu minulosť, sú prejavmi toho, čo nazývam euronacionalizmus – pokus kopírovať nacionalistické metódy v tvorbe politickej identity.
Môj návrh znie, že jediným “iným”, voči ktorému sa Európa má vymedziť, je jej bývalé vlastné ja. Presnejšie povedané, nešťastné, samovražedné, niekedy aj barbarské kapitoly v dejinách európskej civilizácie. Vojnami, ktoré nasledovali po rozpade Juhoslávie, a pokusmi o genocídu v Kosove presiakol tento neblahý príbeh až do posledných rokov minulého storočia. Rozhodne nejde o vzdialenú minulosť. Rola historického vedenia a vedomia je životne dôležitá, ale musia to byť poctivé dejiny, v ktorých bude vidieť všetky ich záhyby, nie dejiny poskladané z mýtov.
Rozprávanie
Na rozdiel od toho, čo tak často počúvame v tradičných debatách o Európskej únii, určujúcimi cieľmi európskeho projektu nie je ani jednota, ani moc. Jednota, či už národná, alebo kontinentálna, nie je samoúčel, ale len prostriedok k vyššiemu cieľu. Rovnako ako moc. Európa potrebuje viac kompetencií, aby mohla vykonávať svoju moc, osobitne v zahraničnej politike, aby mohla zastupovať naše záujmy a uskutočňovať prospešné ciele. Považovať európsku moc, l’Europe puissance, za samoúčel, čosi, o čo sa máme snažiť, aby sme udržali krok so Spojenými štátmi, by bol euronacionalizmus, a nie európske vlastenectvo.
Preto je naším novým príbehom poctivá sebakritická bilancia pokroku (nedokonalého, ale predsa len pokroku) od rozličných minulostí k zdieľaným cieľom. Na ňom by sme mali založiť spoločnú budúcnosť. V povahe týchto cieľov je, že sa nebudú dať plne uskutočniť (na Zemi nikdy nebude vládnuť večný mier ani úplná sloboda). No to, že sa o ne budeme spoločne usilovať, bude posilňovať naše spoločenstvo. Pokúsim sa teraz o pár poznámok. Je to prvý hrubý náčrt.
Sloboda
Príbeh Európy posledných šesťdesiatich piatich rokov je príbehom šírenia slobody. Roku 1942 si len štyri krajiny v Európe trúfali byť slobodné: Veľká Británia, Švédsko, Írsko a Švajčiarsko. Roku 1962 bola slobodná väčšina západnej Európy, s výnimkou Španielska a Portugalska. Roku 1982 sa k slobodným pripojil Pyrenejský polostrov a Grécko. Ale väčšina toho, čo sme vtedy volali východnou Európou, bola pod vládou komunistickej diktatúry. Dnes medzi všetkými tými krajinami, ktoré nespochybniteľne patria k Európe, existuje len jediný malý autoritársky režim – Bielorusko. Väčšina Európanov však žije v liberálnych demokraciách. Nikdy doteraz, na celých 2500 rokov, to tak nebolo. Máme dôvod oslavovať.
Väčšina súčasných členských štátov Európskej únie bola ešte prednedávnom diktatúrami. Taliansky prezident Giorgio Napolitano má ešte v živej pamäti Mussoliniho fašistický režim. Prezident Európskej komisie José Manuel Barroso vyrástol v Portugalsku za Salazárovej diktatúry. Koordinátor zahraničnej politiky Európskej únie Javier Solana ešte vie, ako unikal Francovej polícii. Jedenásť z dvadsiatich siedmich premiérov, ktorí sa na jar stretnú pri okrúhlom stole Európskej rady, vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, žili pred necelými dvadsiatimi rokmi pod komunistickou nadvládou. Vedia, čo je sloboda, lebo vedia, čo je nesloboda.
Ľudia, ktorí žili v diktatúre, určite nechceli slobodu v prvom rade pre Európsku úniu, chceli ju na to, aby sa stali slobodnými – ale perspektíva vstúpiť do zoskupenia, akým je dnes Európska únia, krajinu za krajinou – pred tridsiatimi rokmi Španielsko a Portugalsko, dnes Chorvátsko a Bulharsko – výrazne povzbudila na to, aby pretransformovali svoju vnútornú politiku, hospodárstvo, právo, médiá a spoločnosť. Európska únia sa stala jedným z najúspešnejších motorov zmien režimov všetkých čias. Zápas o slobodu a to, čo dnes pateticky nazývame “mierumilovný návrat do Európy”, šli po desaťročia ruka v ruke.
Deficity: pri dôkladnejšom pohľade zistíme, že mnohé z novších európskych demokracií majú na sebe vážne škvrny, že sa v nich zvlášť rozrástla korupcia, predovšetkým – aj keď nie výlučne – v južnej Európe. Aj v etablovaných európskych demokraciách hrajú v politike, právnom systéme a v médiách väčšiu rolu, než by mali, napokon, rovnako ako v Spojených štátoch. Nech znie teória akokoľvek, v praxi sú bohatí Európania slobodnejší než chudobní. Európska únia je veľkým katalyzátorom demokracie, ale sama veľmi demokratická nie je. Predpisy Európskej únie sa odvolávajú na “štyri” slobody zakotvené v Rímskych dohodách – slobodný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Ale tieto predpisy samy môžu slobodu jednotlivca aj obmedzovať. Napokon, Európska únia si nemôže nárokovať celý tento kredit len pre seba. Spojené štáty, NATO a OBSE takisto významne zabezpečovali európske slobody. Až donedávna bola obrana ľudských práv jednotlivcov a občianskych slobôd doménou Rady Európy a jej Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, nie doménou Európskej únie.
Po stáročia bola Európa scénou vojen. Teraz je scénou mieru. Nemeriame si sily na bojisku, meriame si ich na futbalovom ihrisku. Spory medzi európskymi krajinami sa riešia nekonečnými rokovaniami v Bruseli. Nie v ozbrojených konfliktoch. Európska únia je systémom permanentného, inštitucionalizovaného riešenia konfliktov. Ak máte plné zuby všetkých bruselských ťahaníc, nájdite nejakú alternatívu.
Možno vám pripadá nemysliteľné, že by Francúzi a Nemci mohli znovu viesť proti sebe vojnu, ale Srbi a Albánci sa predsa len medzi sebou zabíjali ešte predvčerom. Nemôžeme sa jednoducho spoľahnúť len na dobrú vôľu, ktorá má v Európe zabezpečiť mier. Tento argument v prospech európskej integrácie je síce starý a známy, ale aj tak je silný. Občas sa stane, že staré argumenty sú tie najlepšie.
Deficity: nemáme dôkaz, že mier v západnej Európe po roku 1945 priniesla európska integrácia. Niektorí tvrdia, že to bolo NATO a hegemoniálny systém studenej vojny a že mierotvorcami Európy boli Spojeného štáty. Iní zas poukazujú na to, že západná Európa sa stala zónou liberálnych demokracií a že liberálne demokracie nevedú proti sebe vojny. Pôsobili tu rôzne faktory v rovnakom čase a historici sa môžu prieť o váhu toho-ktorého z nich. No nech je to akokoľvek, stredná a východná Európa po roku 1945 nežila v mieri. O tom svedčia sovietske tanky, ktoré vpadli do východného Berlína, Budapešti a Prahy, a vojnový stav, ktorý zavládol v Poľsku roku 1981. Ba čo viac: Európa – EÚ a v širšom zmysle etablované európske demokracie – zlyhali v situácii, keď po páde železnej opony bolo treba na našom kontinente zabrániť návratu vojny. Bol potrebný dvojnásobný americký zásah, aby sa skončila vojna na Balkáne. Na čo sme teda takí hrdí?
Právo
Väčšina Európanov dnes žije v právnom štáte. Máme kodifikované ľudské a občianske práva a môžeme sa ich uplatnenia dožadovať pred súdom. Keď sa nám nedostane zadosťučinenia pred krajskými či najvyššími súdmi, môžeme sa odvolať na európsku úroveň – vrátane Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva. Muži a ženy, bohatí a chudobní, heterosexuáli a homosexuáli sú si pred zákonom rovní. V zásade môžeme vychádzať z toho, že políciu máme na to, aby nás chránila. A nie na to, aby slúžila záujmom mocných, aby tancovala tak, ako píska miestna mafia, či plnila si vlastné vrecká. Zabúdame, aké je to nezvyklé. V európskych dejinách väčšinu času väčšina Európanov nežila v právnom štáte. Prinajmenšom dve tretiny ľudstva v ňom nežije ani dnes. “Mám zbraň, teda rozhodujem, čo je právo,” oznámil jeden africký dôstojník pri pouličnej kontrole môjmu známemu novinárovi, než zinkasoval úplne svojvoľnú pokutu.
Európska únia je spoločenstvom práva. Európske súdy urobili z Rímskych dohôd a dohôd, ktoré po nich nasledovali, čosi ako ústavu. Jeden akademik nazval Európsky súdny dvor “najefektívnejšou nadnárodnou súdnou inštitúciou vo svetových dejinách”. Právo Európskej únie má prednosť pred národným právom. Aj najsilnejšie vlády a koncerny sa musia skloniť pred rozsudkami európskych sudcov. Prečo majú európske futbalové kluby toľko zahraničných hráčov? Vďaka rozsudku súdneho dvora z roku 1995. Sudcom, ktorí presadili európske právo štyroch slobôd, vďačíme za to, že väčšina Európanov dnes môže cestovať, nakupovať, žiť a pracovať kdekoľvek sa im v Európe zachce.
Deficity: v praxi sú si niektorí rovnejší než iní, napríklad taký Silvio Berlusconi. A sú veľké oblasti bezprávia, najmä na východe a juhu Európy. Etablované demokracie permanentne rozširovali právomoci bezpečnostných úradov, takže dnes je možné aj zatýkanie bez procesu a možné je aj porušovanie občianskych slobôd v mene vojny proti teroru. A, pravdaže, primát európskeho práva, ako aj moc sudcov je presne tým, čo euroskeptici nenávidia – špeciálne vo Veľkej Británii. Boja sa, že tým prichádzajú o moc demokraticky volené parlamenty zvrchovaných štátov.
Prosperita
Väčšina Európanov sa má lepšie než ich rodičia a omnoho lepšie než ich starí rodičia. Žijú v pohodlnejších, teplejších a bezpečnejších bytoch, jedia bohatšie a menej monotónne, majú väčší príjem a môžu si vychutnať zaujímavejšie dovolenky. Nikdy predtým sa nemali tak dobre.
Pozrite si nádherné fotografie Európanov Henri Cartiera-Bressona – pripomenú vám, akí chudobní boli Európania ešte pred päťdesiatimi rokmi. Keby sme mali zoradiť krajiny sveta na mape podľa veľkosti ich hrubého národného produktu a sfarbiť ich podľa HDP na hlavu obyvateľa, videli by sme, že Európa je jedným z najbohatších kontinentov sveta.
Deficity: Bond Street a Kurfürstendamm nie sú pre Európu typické. Ešte stále existujú oblasti až hanebnej chudoby. Aj v najbohatších krajinách Európy a na východe Európy sú niektoré oblasti veľmi chudobné. Do akej miery sa však dá blahobyt pripísať Európskej únii, sa dá len ťažko zistiť. V knihe Europe Reborn ekonomického historika Harolda Jamesa nájdeme graf, ktorý ukazuje, ako v 20. storočí stúplo HDP na hlavu obyvateľa vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii. Zotavili sme sa zo zlomov oboch svetových vojen rapídnym hospodárskym rastom. Prosperita stúpala v prvej polovici storočia, keď ešte neexistovalo žiadne Európske hospodárske spoločenstvo, takmer rovnako ako v druhej. Hlavnou príčinou tohto permanentného rastu, ako predpokladá Harold James, je vývoj a využívanie nových technológií. Vnútorný trh Európskej únie a politika hospodárskej konkurencie rozhodne k našej prosperite prispeli. Spoločná agrárna politika, nákladné regulácie a sociálna politika Európskej únie nie. Krajiny ako Švajčiarsko a Nórsko prosperujú aj mimo Európskej únie. Beztak sú tieto slávne dni európskeho rastu dávno za nami. V predchádzajúcom desaťročí rástli najrozvinutejšie ekonomiky Európy pomalšie než USA a ešte omnoho pomalšie než prudko rozbehnuté giganty Ázie.
Rôznosť
V eseji s názvom Medzi eurotrpaslíkmi si americký humorista PJ O’Rourke kedysi poťažkal, že v Európe priam bujnejú “odporné malé krajinky”. Aj jazyky sú veľmi malé, vzdychal. “Niekedy potrebujete dva alebo tri ešte pred obedom.” To je však presne to, čo ja na Európe milujem. Tu si môžete vychutnávať jednu kultúru ráno, jej mestskú krajinu, médiá a kuchyňu, potom si krátko odskočíte lietadlom alebo vlakom, a už večer si užívate celkom inú. A na druhý deň ešte inú. A keď hovorím “ja”, nemyslím tým len malý húf privilegovaných. Vychutnávajú si to študenti, čo lietajú EasyJet, aj poľskí inštalatéri, čo nastupujú do nočných diaľkových autobusov.
Európa je patchwork. Každá národná a subnárodná kultúra má svoje špeciality a krásy. Každý, aj najdrobnejší jazyk halí jemný, po stáročia zrejúci rozdiel spôsobu života a myslenia. Briti povedia: “What on earth does that mean?”, Nemci povedia: “Was um Himmels willen soll das bedeuten?” Máme v tom filozofický empirizmus aj idealizmus zachytené v jedinej vete. Avantúra znamená po poľsky veľkú, hlasnú, no napriek tomu tajne rozkošnícky vychutnávanú zvadu. V taliančine existujú konotácie bella figura, ktoré sa v tomto jazyku viažu k tomu, keď sa muž alebo žena objaví v sprievode iných mužov alebo žien. A sú jednoducho nepreložiteľné.
To nie je len rôznosť. To je mierumilovná, chránená a pestovaná rôznosť. Amerika má bohatstvá a Afrika má rôznosť, ale Európa spája bohatstvá a rôznosť na malom priestore.
Deficity: v tomto bode mi kritika pripadá neoprávnená. Euroskeptici zatracujú Európsku úniu ako glajchšaltujúcu silu, ktorá likviduje starobylý národný svojráz, ako je ručne vyrábaný taliansky syr či britská hovädzina a pivo, merané v imperiálnych librách a pintách. Takýchto príkladov nie je veľmi mnoho a na každý príklad starobylého svojrázu zakazovaného európskymi predpismi pripadnú hneď dva príklady novej rôznosti: od Caffe Nero pri hlavných cestách Veľkej Británie po lacné víkendové výlety do Prahy. Europeizácia je rozhodne menej homogenizujúcou verziou globalizácie než amerikanizácia.
Solidarita
Je solidarita pre Európu charakteristickou hodnotou? Sme presvedčení, že hospodársky rast má ísť ruka v ruke so sociálnou spravodlivosťou a slobodné podnikanie so sociálnym zabezpečením, že máme európske zákony a národné zákony, ktoré to zabezpečujú. Sociálni a kresťanskí demokrati Európy sa zhodujú, že trhové hospodárstvo neznamená trhovú spoločnosť. Nepotrebujeme sociálno-darvinistický kapitalizmus dravcov podľa amerického vzoru, v ktorom chudobní a slabí končia na ulici. Veríme aj v solidaritu medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami a regiónmi v rámci Európskej únie. Na to máme eurofondy, z ktorých za dve posledné desaťročia tak veľmi profitovali krajiny ako Írsko a Portugalsko. A veríme v globálnu solidaritu medzi bohatým severom a chudobným juhom – preto sme vytvorili veľkorysé medzinárodné rozpočty na úrovni štátov aj Európskej únie a preto sa angažujeme proti globálnemu otepľovaniu, ktoré nepomerne ťažšie postihne niektoré z najchudobnejších krajín.
Deficity: v tomto aspekte európska realita bolestne zaostáva za ambíciami. Existuje síce pozoruhodná miera sociálnej, štátom sprostredkovanej solidarity v bohatších krajinách Európy, ale aj v najblahobytnejších mestách sú ešte stále žobráci a bezdomovci, ktorí žijú a spia na našich uliciach. V chudobnejších krajinách východnej Európy je sociálny štát hlavne na papieri. Byť na divokom východe chudobný, starý a chorý nie je o nič príjemnejšie ako byť chudobný, starý a chorý na divokom západe Ameriky. Áno, portugalským, írskym a gréckym smerom tiekli obrovské financie, zato transfery smerujúce do nových členských štátov Európskej únie štátov už vyzerajú oveľa skromnejšie. Od roku 2004 do roku 2006 zaplatili “staré” členské štáty do rozpočtu Európskej únie v priemere 26 eur na obyvateľa na rozšírenie – čiže naša transeurópska solidarita zodpovedá približne cene jednej šálke kávy mesačne. A pokiaľ ide o solidaritu so zvyškom sveta, Európska únia je veľmi vysoko na zozname Oxfamu, hodnotiacom dvojakú morálku a protekcionistické opatrenia bohatého Severu. Náš agrárny protekcionizmus je rovnako zlý ako ktorýkoľvek iný.
Vlastenci
Sú to, opakujem, len skice nového európskeho príbehu. Možno k nim treba zo dve-tri témy pridať, alebo naopak, niektoré vynechať. Môže to byť len kostra, a tej treba dať svaly a krv. Vymenovanie šiestich abstraktných podstatných mien ešte žiadnu energiu neuvoľní, nehovoriac už vôbec o nadšení. Podstatné sú osobnosti, deje a historky, ktoré dodajú každému rozprávaniu život. Môžu sa z miesta na miesto meniť. Príbehy o slobode Európy, o mieri a rôznosti by sa mali inak rozprávať vo Varšave a inak v Madride, tak na ľavici, ako na pravici. Nepotrebujeme na svoje dejiny jednotnú veľkosť – nepotrebujeme naratívny ekvivalent eurozóny. Predpisovať jednotné dejiny na chválu rôznosti je contradictio in adiecto. A napriek tomu, ak je základná stavba kostry rovnaká, plnokrvné príbehy, vyrozprávané po fínsky, taliansky, švédsky či francúzsky, budú mať spoločné rodinné črty, presne tak, ako sú si príbuzné európske mestá.
Keď všetky nitky uložíme vedľa seba, poskladajú sa do vzoru, ktorý nám ukáže, odkiaľ prichádzame a kam ideme. Jednotlivé aspekty budú na rôznych ľudí pôsobiť s rôznou silou. Pre mňa sú najpríťažlivejšie príbehy slobody a rôznosti. Ostatné vnímam rozumom, no tie dva mi dokážu rozbúchať srdce. Pre ne môžem bez akejkoľvek hyperboly povedať: Milujem Európu. Nie v tom istom zmysle, ako milujem svoju rodinu, pretože s tým, samozrejme, nie je porovnateľné nič. Ani nie v tom zmysle, ako milujem Anglicko (hoci v upršaný deň je to skoro ono). Ale keď poviem, že Európu milujem, hovorím to v zmysle, ktorý má svoj význam – znamená to tiež: som európsky vlastenec.
Nášmu novému európskemu príbehu sa nikdy nebude prisahať vernosť, ako sa prisahala národným štátom roku 1914. Dnešná Európa taká nie je – našťastie. Náš projekt nepotrebuje takú citovú zanietenosť a ani ju nechce. Byť Európanom zostane sekundárnou, chladnejšou identitou. Európania dneška nemusia za Európu umierať. A väčšina z nás nemá ani povinnosť pre ňu žiť. Musíme urobiť len jedno: nechať Európu nažive.
Text vyšiel v Prospect magazine, nemecká verzia na internetových stránkach Perlentaucher.
Medzinárodnú diskusiu nájdete na europeanstory.net!