Srebrenica. Foto: Sara Terry
Utvrdzovanie sa vo viere, že Amerika je výnimočná krajina, sa stalo skúškou vlastenectva v americkej politike. A presadzovanie amerického práva na tvorbu vlastných pravidiel a vlastný jedinečný osud sa stalo obligátnou súčasťou kampaňovej rétoriky, odkedy je Čína na vzostupe a americká ekonomika sa snaží pozviechať. Barack Obama sa o tom poučil na vlastnej koži
roku 2009. Na otázku novinára Financial Times, či verí vo výnimočnosť Ameriky, Obama odpovedal, že v ňu verí „rovnako ako predpokladám, že Briti veria v britskú výnimočnosť a Gréci veria v grécku výnimočnosť.“ Iste, neskôr ešte uviedol, že „bezkonkurenčné vojsko“ Ameriky a jej demokratická prax sú čímsi „výnimočné“. Najprv však naznačil, že Amerika nie je až taká mimoriadna, čo bola voda na mlyn pre republikánov. Tí sa na neho hneď vrhli, a Mitt Romney a Newt Gingrich sa okamžite začali hrdiť tým, že veria v jedinečnú a osudovú vodcovskú rolu Ameriky vo svete.
Rétorika výnimočnosti nie je len jazykovou hrou politikov, ktorí sa snažia získať podporu zneistených voličov, blúdiacich v temnom lese možného úpadku ríše. Viera vo výnimočnosť ovplyvňuje aj praktickú americkú politiku, predovšetkým v tom, ako Spojené štáty pristupujú k medzinárodnému právu a justícii.
Koniec-koncov, právo drží na uzde moc a od Spojených štátov, ako od každej veľmoci, možno očakávať, že budú podporovať medzinárodný právny systém len v tom prípade, ak zviaže ruky ich konkurentom viac než im samým. Aj iné veľmoci pestujú takýto pragmatický prístup k presadzovaniu medzinárodného práva. Amerika je výnimočná tým, že spája štandardný veľmocenský pragmatizmus s extravagantne idealistickou vierou vo svoju spasiteľskú rolu vo vytváraní medzinárodného poriadku. Odkedy sa Spojené štáty pod vedením Franklina Roosevelta zasadili o vznik Spojených národov a organizáciu Norimberského procesu, propagovali univerzálne právne normy a inštitúcie na výkon ich rozhodnutí, a súčasne sa zo všetkých síl snažili, aby sa ich uplatňovanie v praxi netýkalo amerických občanov, predovšetkým vojakov. Od čias Norimbergu ani jedna krajina neinvestovala viac do rozvoja medzinárodnej jurisdikcie za zločiny proti ľudskosti a ani jedna krajina neurobila viac pre to, aby zákon, ktorý vymáha pre iných neplatil pre ňu samotnú.
Hoci to sám možno takto nevidí, toto je príbeh, ktorý David Scheffer rozpráva vo svojej knihe All the Missing Souls (Všetky chýbajúce duše). Scheffer bol poradcom Madeleine Albrightovej pre vojnové zločiny v rokoch 1993 – 1997, keď bola veľvyslankyňou pre OSN. Keď sa stala ministerkou zahraničných vecí, Scheffer zastával funkciu prvého splnomocnenca USA pre vojnové zločiny počas celého Clintonovho druhého funkčného obdobia. Zúčastnil sa budovania všetkých významných súdnych tribunálov, ktoré boli v tejto ére na základe rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN vytvorené: pre Rwandu, Juhosláviu, Sierra Leone, Kambodžu, ako aj stáleho Medzinárodného súdneho tribunálu (ICC). Tieto nové tribunály boli najvýznamnejším prínosom k medzinárodnému trestnému súdnictvu od čias Norimbergu a Schefferova kniha je najvyčerpávajúcejším pohľadom zvnútra na ich vznik, najpodrobnejším, aký asi kedy dostaneme. Základným paradoxom je, že hoci ani jeden z týchto tribunálov by nebol mohol vzniknúť bez vedúcej úlohy Spojených štátov, napriek tomu všetky ochromilo to, že im Američania odmietli pomôcť fungovať.
All the Missing Souls je veľmi osobný príbeh, rozhnevaná kniha často zatrpknutého a rozpolteného muža, oddaného protichodným myšlienkam, ktorý sa snaží presadzovať americký prístup k medzinárodnému právu, súčasne je však nútený vysvetľovať potencionálnym spojencom v iných krajinách, že tento prístup pre Američanov neplatí. Scheffer sa zasadzoval za vznik trestných súdov aj napriek tomu, že musel vysvetľovať rozzúreným medzinárodným prokurátorom, prečo im Spojené štáty nemôžu poskytnúť dôkazy, ktoré potrebovali na to, aby odsúdili ľudí, podozrivých zo spáchania vojnových zločinov. Ako poznamenáva, „Často som strávil rovnaké množstvo času bojom s americkou byrokraciou ako vyjednávaním v zahraničných hlavných mestách a s predstaviteľmi OSN.“
Mnohí pozorovatelia si v tých časoch kládli otázku, prečo neodstúpil. Hovorí, že chuť odstúpiť sa ho zmocnila len raz, keď mal pocit, že stratil dôveru Madeleine Albrightovej. Jej dôveru opäť získal a vytrval na svojom mieste, pretože bol presvedčený, že je lepšie vytvoriť nedokonalé inštitúcie medzinárodného práva než vzdať to. Nad jeho spomienkami sa vznáša otázka, či sa rozhodol správne.
Spojené štáty sa v rokoch 1993 a 1994 zasadzovali za vznik medzinárodného súdneho tribunálu pre bývalú Juhosláviu a Rwandu a prispeli štvrtinou rozpočtu. Pentagon odmietol poveriť americké vojsko v Bosne úlohou zatknúť najnotorickejších podozrivých z vojnových zločinov – Radovana Karadžića a Ratka Mladića – a Clintonova vláda tiež odmietla poskytnúť medzinárodným prokurátorom, najprv Richardovi Goldstoneovi a po ňom Louise Arbourovej satelitné fotografie, záznamy z odpočúvania a z výsluchov podozrivých, ktoré potrebovali na to, aby pripravili obvinenie. Spojené štáty neboli jediným zdrojom frustrácie prokuratúry. Byrokracia OSN, predovšetkým jej právnej kancelárie, jej hádzala pod nohy jedno poleno po druhom. Ako píše Scheffer, „zhatili alebo nebezpečne spomalili jednu naliehavú požiadavku výkonu spravodlivosti za druhou.“
Francúzsko vyslovilo svoju podporu pre trestný tribunál pre Rwandu a potom odmietlo zatknúť podozrivých v zóne Tyrkýsová operácia, ktorú vytvorilo na juhu krajiny. Francúzsko sa hlásilo k trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu, odmietlo však zatknúť všetkých obvinených z vojnových zločinov, ktorí sa nachádzali v jeho zóne Bosny. ROKU 1997, píše Scheffer, francúzsky major Hervé Gourmillon, ktorý zrejme plnil nariadenia zhora, zašiel tak ďaleko, že varoval Karadžića, čím mu pomohol uniknúť razii, pri ktorej ho mali zatknúť a dopraviť do Hágu.
Všetky veľmoci teda hrali dvojitú hru, pokiaľ išlo o medzinárodné právo, no Spojené štáty v nej excelovali. Scheffer zistil, že Pentagon, CIA, Obranná výzvedná služba (Defense Intelligence Agency) opakovane odmietli vydať juhoslovanskému tribunálu americké záznamy z odpočúvania a satelitov. Americké úrady prejavovali „tvrdohlavú apatiu“ a neraz aj pohŕdanie voči samotnej myšlienke, že by sa americké tajné a vojenské služby mali zaujímať o otázku vojnových zločinov. Nižšie postavení dôstojníci v Bosne Schefferovi žartom hovorili, že skôr, než velitelia nariadia raziu s cieľom zatknúť podozrivého, budú trvať na tom, aby najprv „trikrát spočítali a prepočítali škridlice na streche obvineného“.
Scheffer sa potýkal s vytrvalým odporom vojenských veliteľov v teréne a s otvorene nepriateľským postojom v Pentagone, no napriek tomu sa mu podarilo nájsť niekoľkých spojencov a dosiahnuť zopár víťazstiev. George Tenet dal súhlas, aby CIA poskytla juhoslovanskému tribunálu satelitné záznamy, ktoré ukazovali, že Srbi sa po masakre v Srebrenici roku 1995 snažili schovať pohrebiská. Informácie od amerických výzvedných služieb po troškách začali plynúť do Hágu. Počas mierového vyjednávania v Daytone roku 1995 Richard Holbrook odmietol ponúknuť amnestiu pre vojnových zločincov, čím zachránil juhoslovanský tribunál a dokázal neplatnosť argumentu, že mier možno dosiahnuť len za cenu spravodlivosti.
V čase, keď Scheffer roku 2001 odišiel z funkcie, tribunály vzniesli obvinenie a zatkli päťdesiat mužov. Rwandský tribunál odsúdil šéfa vlády za genocídu. Najhorší zločinci v Bosne však boli naďalej na slobode, čomu podľa Scheffera vďačili „neuveriteľnej nepriebojnosti“ a dvojitej hre práve tých mocností NATO, ktoré pomohli ukončiť balkánske vojny.
Odpor proti zatýkaniu a odovzdávaniu podozrivých tribunálom vychádzal z najvyšších miest. Vďaka Schefferovi začíname chápať, prečo obvinenie proti Karadžićovi a Mladićovi vzniesli roku 1995, no pred súd ich postavili až roku 2008 a 2011. Scheffer vymenúva vysokopostavených funkcionárov, ktorým pripisuje zodpovednosť: ministri obrany William Perry a William Cohen, predsedovia Hlavného štábu John Shalikashvili a John Shelton, armádni generáli Ed Shensiki a George Joulwan, admirál Leighton Warren “Snuffy” Smith, šéf CIA John Deutch, a francúzsky generál Bernard Janvieroku
Rovnaké obsadenie marilo aj Schefferovu snahu presvedčiť Spojené štáty, aby sa pripojili k Medzinárodnému súdnemu tribunálu. V lete roku 1998 bol Scheffer na čele amerického tímu vyjednávateľov na konferencii v Ríme, kde Tribunál vznikol. Bolo to to leto, keď pozornosť Bieleho Domu pohlitila aféra s Monicou Lewinskou. Podľa Scheffera táto aféra „vážne poškodila národné záujmy Spojených štátov“, pretože ľudia v teréne márne čakali na nariadenia svojich rozptýlených šéfov. Kľúčovú schôdzku, venovanú vládnej politike v otázke ICC v Mapovej miestnosti Bieleho Domu v júni 1998 iróniou osudu viedla sama ukrivdená manželka Hillary Clintonová. Musela prejaviť mimoriadnu sebadisciplínu, aby dokázala predsedať schôdzi o Tribunále, zatiaľ čo noviny prekypovali senzačnými odhaleniami o jej manželskom živote. Scheffer si uvedomuje, že táto schôdzka bola rozhodujúca. Keď si ho vypočula, pani Clintonová povedala, že chápe, akú ťažkú úlohu bude mať Scheffer v Ríme. Scheffer si to vyložil tak, že „odporučí prezidentovi, aby vyslovil podporu pre neúčinný postoj Pentagonu, čo aj urobila.“
„Neúčinný postoj“ Pentagonu spočíval v tom, že od Scheffera žiadali, aby vymáhal neochvejnú záruku, že žiadneho amerického vojaka nikdy nepostavia pred žiaden medzinárodný súd. Scheffer sa márne snažil presvedčiť pentagonských právnikov, že Amerika už dostala všetky záruky vo forme princípu „komplementarity“, ktorý Tribunálu dal súdnu právomoc pojednávať o zločinoch proti ľudskosti len v tých prípadoch, keď to domáce súdy nie sú schopné alebo ochotné spraviť. Spojené štáty navyše mohli vetovať každé rozhodnutie Bezpečnostnej Rady postaviť niekoho pred ICC. Okrem toho americké dohody o statuse armád (Status of Forces Agreements, SOFAs) s vyše stovkou krajín zaručovali, že keby americkí vojaci mali čeliť obvineniam pred súdmi iných krajín, nikdy by ich nesúdili v zahraničí, ale vždy by ich repatriovali domov, kde by ich buď postavili pred súd, vymerali im disciplinárny trest alebo by ich obvinenia sprostili.
To všetko však pre americké vojenské záujmy nestačilo. Pentagon trval na tom, že ak Spojené štáty odmietnu podpísať Rímsky štatút o vytvorení nového tribunálu, jeho súdna právomoc sa nebude vzťahovať na amerických občanov. Ministerstvu obrany nestačilo lobovať za takéto obmedzenia výkonu ICC v rámci vlády, a aktívne hrozilo spojencom v NATO ako Nemecku, že Spojené štáty stiahnu vojenské jednotky z Európy, ak Európania neprestanú trvať na tom, že Tribunál má mať celosvetovú súdnu právomoc.
Tieto nešikovné a arogantné pokusy však dosiahli pravý opak a americká delegácia na čele so Schefferom, vyslancom pre vojnové zločiny, ktorý tajne súhlasil s mnohými kritikmi Ameriky, sa v Ríme ocitla v úplnej izolácii. Súdny tribunál, ktorého sa dožadovali americkí prezidenti a ktorému vyslovili svoju podporu americkí medzinárodní právnici a rezolúcie Kongresu, nakoniec vznikol napriek neoblomnému odporu Spojených štátov. A hoci prezident Clinton v posledných dňoch svojej vlády nakoniec Rímsky štatút podpísal, pôda už bola pripravená pre protiútok Bushovej vlády, ktorý vyvrcholil „stiahnutím podpisu“ pod štatútom roku 2002.
Medzinárodný súdny tribunál (ICC) sa odvtedy zo všetkých síl snaží ulahodiť veľmociam. Jeho súčasný predseda Song Sang-Hyun, sudca z Južnej Kórey, sa odvolal na jednomyseľné rozhodnutie Bezpečnostnej rady o odovzdaní Muammara Gaddáfího ICC ako dôkaz toho, že Tribunál si znovu získal podporu Spojených štátov, ktorú stratil za vlády Clintona a Busha. Vo februári 2011, keď toto rozhodnutie padlo to možno pôsobilo vieryhodne, kritici však tvrdia, že v júni 2011, keď Tribunál predložil obžalobu, diktátorovi tým uzavrel poslednú únikovú cestu a zaručil, že sa bez boja nevzdá, čo sa aj stalo. Nezodpovedanou ostáva otázka, či obžaloba ICC chtiac či nechtiac prispela k tomu, že líbyjská operácia prerástla z pôvodného mandátu OSN, ktorým bola ochrana civilného obyvateľstva, do celoplošnej snahy o „zmenu režimu“, napriek tomu, že sa na obzore ešte nevynoril nový režim. (Podľa správy agentúry AP z 21. februára „Skutočnú moc v krajine majú stovky ozbrojených zložiek domobrany, ktoré ovládajú mestá, štvrte a hranice, a dočasnej vláde sa zatiaľ nepodarilo udržať bojovníkov na uzde, obnoviť zdecimované inštitúcie či zamedziť šíriacej sa korupcii.“)
Vzhľadom na to, že Rusko a Čína odmietajú schváliť rezolúciu Bezpečnostnej rady, týkajúcu sa sýrskeho prezidenta Bašíra Assada za neľudské masakry v Homse a iných mestách, je zatiaľ perspektíva, že ho postavia pred súd veľmi vzdialená. Musíme si preto položiť otázku, či ICC v prípade Líbye skutočne má podporu veľmocí, o ktorej sa nazdával, že ju raz a prevždy získal.
Vznik Medzinárodného tribunálu mal zabezpečiť, že miesto ošiaľov pomsty, politických kompromisov a zaujatých predstaviteľov miestnej justície zavládne univerzálna spravodlivosť. Ukazuje sa však, že medzinárodné súdnictvo je rovnakým väzňom medzinárodnej politiky ako je domáce súdnictvo väzňom domácej politiky.
Ak Tribunál má budovať svoju nezávislosť od takýchto politických tlakoch, bude musieť prijímať prípady, ktoré mu odovzdávajú národné štáty a Bezpečnostná rada a stať sa kompetentnou a vieryhodnou inštitúciou. Zatiaľ v tomto ohľade spravil len skromné pokroky. Funguje od roku 2003 a zaoberá sa výlučne africkými prípadmi, z ktorých zatiaľ ani jeden nedospel do štádia rozsudku.
Napriek tomu, že tieto prípady Tribunálu odovzdali samotné štáty a napriek tomu, že nový generálny prokurátor je právnik z Gambie, Afrika má Tribunálu za zlé, že sa sústreďuje na tento kontinent a svoj odpor dala jasne najavo tým, že odmietla vypovedať či izolovať sudánskeho prezidenta Omara al-Bašíra, jedného z najslávnejších štátnikov, na ktorého Tribunál vydal obvinenie. Je vítaným hosťom v afrických hlavných mestách a naďalej bombarduje a ostreľuje nový štát Južný Sudan a kmene, žijúce na hraniciach.
Pri pohľade na rukavicu, ktorú Tribunálu hodil Bašír, je ťažké ubrániť sa skeptickému postoju voči tvrdeniu jeho súčasného predsedu, že medzinárodné súdnictvo vykonáva užitočnú odstrašovaciu funkciu. Ťažko sa dokazuje niečo negatívne, no dôkazy, že existencia tribunálu odradila najnotorickejších vládcov sveta nie sú veľmi presvedčivé. Rozhodne to neplatí o Sýrii či Južnom Sudáne. Zverstvá sú predsa viac než obyčajná brutalita. Majú svoju logiku – zachovať si moc všetkými možnými prostriedkami – a spravodlivosť je často príliš abstraktná či vzdialená, aby ich odradila.
Medzinárodné súdnictvo je zatiaľ predovšetkým súdnictvom pre zločincov z porazených štátov, prislabých na to, aby sa postavili proti jeho súdnej právomoci. Medzinárodnej spravodlivosti v pravom slova zmysle sa nedočkáme dovtedy, kým daktorá z veľmocí nedovolí, aby jej občana postavili pred súd v Hágu. Ani jedna z členských krajín Bezpečnostnej rady s právom veta – Spojené štáty, Rusko, Čína, Francúzsko a Británia – nie je ochotná poslať svojho občana pred ICC, ak by čelili obvineniu zo zločinov proti ľudskosti. Amerika by dokázala svoju skutočnú výnimočnosť, v tom zmysle, že dáva prednosť ideálom pred záujmami, keby tento rámec prelomila a dokázala svoju vieru v medzinárodnú spravodlivosť tým, že by Tribunálu vydala svojho občana, ak by raz nastala takáto situácia. No tento deň, ak vôbec príde, je ešte veľmi vzdialený.
Vzhľadom na všetky tieto obmedzenia sa teda nad celým príbehom Davida Scheffera vznáša otázka, či vôbec stálo za to vytvoriť systém medzinárodného súdnictva. Tribunály – pre Juhosláviu, Rwandu, Kambodžu, Sierra Leone, ako aj ICC – od roku 1993 do 2009 stáli svojich zmocniteľov dohromady 3,43 miliardy dolárov. Je to približne cena dvoch radarom nezachytiteľných vojenských lietadiel. Za túto cenu sa dosiahlo 131 rozsudkov. O rozhodnosti tribunálov však nerozhodujú náklady ani tieto výsledky. V súčasnosti nedochádza k zverským masakrám v Bosne, ani v Kambodži, Sierra Leone či Rwande. Spravodlivosti – nedokonalej, čiastočnej a drahej – bolo učinené zadosť a svet to videl. V týchto krajinách utíchlo vražedné besnenie. V niektorých došlo k zmiereniu. Štáty dosiahli istú mieru stability. Ľudia žijú ďalej. A jedným z dôvodov je možno aj to, že v niektorých prípadoch potrestali vinníkov. Ak je to pravda, David Scheffer môže byť hrdý na to, o čo sa snažil.