Foto: Peter Župník
Pneumatiky ticho svištia po diaľnici. Po české hranice je príjemne hladká, takmer nedotknutá autami. Je totiž jednou z mála v celej Európe, kde áut ubudlo, hoci kedysi sa ňou valili kolóny. Lenže to bolo dávno, ešte predtým, než sa od seba odvrátili dva národy. V roku 1992 si v dojemnej spolupráci postavili na spoločnej hranici veľké betónové škatule pre colníkov a pohraničnú stráž. Bolo to ako keby človek vypustil rieku a vyhĺbil pre ňu iný kanál. Rieka áut, ktorá kedysi tiekla z Bratislavy na západ do Prahy, takmer vyschla a jej prúd dnes smeruje na východ, do slovenského vnútrozemia. Politickým inžinierom sa podarilo uskutočniť projekt, o akom tí stavební môžu len snívať.
V roku 2008 síce colníci betónové bunkre opustili, lebo Česko a Slovensko vstúpili do Schengenského priestoru, ale dva národy sa k sebe už nevrátili. Život na diaľnici medzi Bratislavou a Prahou, ktorá bola vôbec prvou v celom Československu, sa dnes začína až za českými hranicami pri Břeclavi. Milióny áut a ťažkých kamiónov ju za tie roky zničili, takže naše driemajúce hlavy sa nepokojne hojdali v rytme mikrobusu, ktorý poskakoval na betónových podvaloch. Ešte sa len rozvidnievalo, lebo bol jeden z najkratších dní v roku, tesne pred Vianocami v roku 2011. Bolo nás desať – slovenskí priatelia Václava Havla, ktorí cestovali do Prahy na jeho pohreb. Spomenul som si na jeden z Havlových rozhovorov, v ktorom povedal, že najťažším okamihom jeho politickej kariéry bolo rozhodnutie abdikovať z funkcie Československého prezidenta v lete 1992, keď pochopil, že spoločný štát, ktorému prisahal vernosť, sa nedá zachrániť.
Zdá sa, že Václav Havel stelesňoval čosi silnejšie, než je idea štátu.
Týždeň, ktorý uplynul od Havlovej smrti po jeho pohreb, patril k tým zvláštnym okamihom v dejinách, ktoré sa vyskytujú len raz za dlhý čas. Národy sa vtedy zmenia z amorfnej masy frustrovaných jednotlivcov na spoločenstvá, ktoré si kladú existenciálnu otázku svojej identity. Po prvý raz od roku 1989 som bol opäť svedkom masových zhromaždení, ktorých zmyslom bolo vyjadriť túžbu po lepšom svete, túžbu po víťazstve pravdy a lásky, ktorú Václav Havel stelesňoval. Jeho smrť vyhnala Čechov do ulíc a na celý jeden týždeň urobila z tohto národa pragmatických ironikov spoločenstvo romantikov smútiacich za svojím duchovným kráľom.
Ale zvláštne bolo, že podobne prežívali jeho smrť aj Slováci a vláda dokonca vyhlásila štátny smútok. Slovenská spoločnosť sa ocitla v schizofrenickej situácii, keď sa vrúcne a s dojatím lúčila s mužom, ktorého sa pred dvadsiatimi rokmi vzdala a vymenila ho za túžbu po vlastnom štáte. Keď ešte ako prezident Československa navštívil na jeseň v roku 1991 Bratislavu a rozhodol sa prejsť v aute okolo davu požadujúcom rozdelenie federácie, takmer ho rozzúrení nacionalisti prevrátili a ochranka mala čo robiť, aby Havla dostala do bezpečia. O dvadsať rokov neskôr prieskumy verejnej mienky hlásia, že Havla vníma pozitívne väčšina Slovákov, zatiaľ čo kedysi tak zbožňovaného Vladimíra Mečiara, ktorý sa v roku 1992 stal otcom zakladateľom samostatného Slovenska, si dnes váži sotva 16 percent ľudí.
Ako si to vysvetliť? Zdá sa, že Václav Havel stelesňoval čosi silnejšie, než je idea štátu. Kým žil, zdal sa byť zárukou, že existenciálne zlo je držané na uzde. Keď zomrel, Česi aj Slováci ho oplakávali preto, lebo o túto záruku prišli. Ocitli sa naplno vystavení víchrici ekonomickej krízy, po krk zapadnutí v bahne korupcie, vydaní napospas politikom, ktorými pohŕdajú, márne sa snažiaci pomenovať a pochopiť príčiny svojej frustrácie z vývoja posledných dvadsať rokov.
Vplyv jazyka
Je veľkým historickým paradoxom, že oba národy sa v roku 1992 rozdelili, aby šli každý svojou cestou, ale v skutočnosti kráčajú po tej istej ceste, občas vedľa seba, niekedy sa jeden z nich vyberie rýchlejším krokom, ale už o chvíľu si poradie zasa vymenia. Sledujú sa navzájom, niekedy na seba žiarlia a súperia, väčšinou sa však správajú ako dobrí priatelia. Klasickým prejavom tohto zvláštneho vzťahu sú hokejové majstrovstvá sveta: keď hrajú tieto dva tímy proti sebe, národy vášnivo fandia svojim hráčom, ale keď jeden tím vypadne zo súťaže, fanúšikovia si ihneď s rovnakou vášňou adoptujú toho, kto v súťaži zostal.
Vzájomná podobnosť oboch štátov, ich charakteru a vývoja, je taká zarážajúca, že vonkajší pozorovateľ by si mal položiť logickú otázku: načo sa vlastne delili? Odpoveď je jednoduchá. Čaro národnej identity je v detailoch, ktoré vonkajšiemu pozorovateľovi unikajú. Je ich veľa a majú rôzne príčiny, od historických a psychologických až po náhodné javy, ktoré dnes vyzerajú ako historická zákonitosť, v skutočnosti však majú banálnu príčinu.
Česi a Slováci vedia o týchto rozdieloch prekvapujúco málo, lebo väčšina z nich nestíha sledovať vývoj ani vo vlastnej krajine, nieto ešte v susednej. Ja sám som v tomto trochu anachronickou výnimkou. Žijem totiž dvojaký život, český a slovenský. Mám dva mobily, dve emailové adresy, píšem a hovorím dvoma rodnými jazykmi, mám asi rovnaký počet známych a priateľov v oboch krajinách a súdiac podľa ohlasov, Česi ma považujú za Čecha a Slováci za Slováka. Je to dedičstvo po mojich českých rodičoch, ktorí sa prisťahovali na Slovensko ešte skôr, než som sa narodil. Môj otec vždy hovoril, že jedna komora jeho srdca je slovenská a druhá česká. To srdce mu puklo v roku 1990, v čase, keď už vo svojej legendárnej jasnozrivosti vedel, že Československo sa rozpadne.
Trvalo mi dlho, než som si sám musel priznať, že napriek vonkajšej podobnosti sú oba národy kdesi v hĺbke naozaj odlišné. Jedným z rozlišovacích znamení sú ich jazyky, ktoré sa od seba líšia viac, než si Česi a Slováci pripúšťajú. Nejde ani tak o rôznu gramatiku, výslovnosť, rytmus či tvaroslovie, ako skôr o to, aký majú tieto jazyky charakter, ako sa správajú a ako utvárajú myslenie spoločnosti. Slovenčina a čeština sú pre cudzinca nerozlíšiteľné, ale v mojom mozgu predstavujú dve samostatné bytosti. Čeština, historicky staršia a bohatšia, je agresívna a panovačná, podmaňuje si svojho nositeľa a súčasne sa mu podlizuje, slová sa samé hrnú na jazyk a keď počúvate Čechov rozprávať, doslova sa kúpu vo svojom jazyku a nevedia sa zastaviť. Poznám dôverne ten pocit: nemusíte mať ani myšlienku, čeština vám umožní hovoriť bezobsažné hlúposti a dokonca lži, máte však dojem, že hovoríte múdro a pravdivo – taká je čeština podmanivá. Jej obrovskou výhodou je rozdvojenie medzi obecnú (hovorovú) a spisovnú češtinu, pričom obe formy môžete používať podľa potreby aj pri písaní. Bohatosť češtiny je však niekedy skôr prekážkou ako výhodou a sama o sebe neprispieva k lepšiemu porozumeniu národnej identity. Havel mal pravdu, keď trpko poznamenal, že reči o českej národnej identite majú často charakter ‘tlachání’.
Jedným z dôvodov rozdelenia Československa bolo možno práve to, že Slováci sa cítili byť ponížení verbálnou prevahou českých politikov, ktorí hovorili zdanlivo racionálne, v skutočnosti však zneužívali češtinu na potlačenie slovne sa ešte len rodiacej slovenskej túžby po rovnoprávnosti. Aj Václavovi Havlovi, ktorý ako jeden z mála dokázal z češtiny vymodelovať jej nádhernú tvár, trvalo príliš dlho, kým porozumel slovenskej naliehavosti.
Slovenčina je mäkká a spevavá, slovenské ženy poznáte aj podľa hlasu, ktorý je vyšší a jemnejší. Je pokorná a zároveň sa nenechá znásilniť. Aj v slovenčine môžete samozrejme klamať a rozprávať hlúposti, ale vďaka jej triezvosti ste rýchlo odhalení a vaše slová sa menia na trápny bľabot. Keďže slovenčina nemá hovorovú písanú podobu ako čeština, núti vás k disciplíne a presnosti. Všetky pokusy zaviesť do slovenskej literatúry regionálne nárečia (ktoré v češtine takmer neexistujú), zlyhali, lebo pripomínali skôr folklórne príručky než romány, a mestský slang sa zatiaľ neujal, lebo je v prudkom vývoji a jeho výrazy starnú už po niekoľkých rokoch.
Tento text píšem aj preto po slovensky, lebo nechcem upadnúť do sebaklamu.
Absencia českého medveďa
Podobne hlboký a historicky vyvinutý je rozdiel vo vnímaní prírody. Moji českí rodičia milovali české smrekové lesy a na našich výletoch po horách sa najmä mama vždy tešila, aké sú upratané. Česi totiž považujú prírodu za súčasť svojho ľudského sveta a vyžadujú od nej pokoru. Preto vyhubili už v devätnástom storočí všetky medvede aj vlky. To, čo zostalo – teda srnky a jelene – chovajú na mäso v ohradených územiach, ktorým hovoria obory. Ani najzapálenejším českým ekológom nepríde na týchto ohradách pre divú zver nič zvrhlé a čudovali sa, keď som im vysvetľoval, že na Slovensku je podobná prax nepredstaviteľná.
Slováci považujú naopak prírodu za samostatný svet, ktorý patrí zvieratám a ktorý je nebezpečný. Nikde v Česku neexistuje miesto, kde by vám príroda hrozila smrťou, kým na Slovensku stačí vyjsť kilometer od dediny či mesta a ocitnete sa v hlbokých lesoch, kde je pánom medveď.
Táto zmes úcty a bázne voči prírode je možno zároveň dôvodom, prečo si Slováci lepšie uvedomujú vlastnú obmedzenosť ohraničenú inými svetmi a prečo sú napriek svojej mýtickej emocionalite oveľa väčší realisti ako Česi. Žijú v hlbokých údoliach ohraničených hrozivými horami, oveľa lepšie tak chápu svoj osud periférie, ktorá môže prežiť len vďaka lojalite voči centru vzdialenej moci. Táto lojalita je údelom malého štátu na okraji Európskej únie, ktorej centrum je ďaleko na západe. Aj preto prijali euro a zo všetkých síl sa snažia byť spoľahlivým členom európskeho spoločenstva. Česi, ktorí sa odvolávajú na svoju rebelantskú tradíciu husitov, na rozdiel od Václava Havla nepochopili, že sú rovnako provinční ako Slováci a správajú sa ako Briti – žijú na pomyselnom ostrove, ktorý si stvorili na svoj obraz a vyhnali z neho všetkých, ktorí ho kazili – od medveďov a vlkov až po sudetských Nemcov. Aj preto patria k dnes najväčším odporcom Európskej únie, do ktorej ich Havel dotlačil.
Platím!
Takýchto historických rozdielov je viac, než som si ja sám kedysi pripúšťal, lebo som odmietal uznávať existenciu národnej povahy, keďže úvahy o nej zaváňajú nacionalizmom. A zrejme ich nepripúšťal ani Václav Havel, lebo sa priečili jeho predstave o univerzálnej podstate nášho bytia.
Aj teraz mám pocit, že sa pohybujem na zakázanej pôde, na druhej strane: kto iný než ja má právo porovnávať Čechov a Slovákov bez toho, aby som sa ocitol v podozrení, že niekomu nadržiavať
Keď sme sa – my desiati Havlovi priatelia – zastavili pred pohrebom na rannú kávu a štamperlík v kaviarni nad pražským Hradom, stala sa typická vec: jeden z nás to všetko zaplatil a my sme sa mu poďakovali. Medzi českými priateľmi sa mi niečo podobné takmer nikdy nestalo a hoci sú české krčmy povestné svojou príjemnou atmosférou, každý si v nich platí spravidla za seba.
Tento rozdiel vo vnímaní peňazí a ich funkcie v živote je notoricky známy a Slováci považujú Čechov za škrobov, ktorí by si pre korunu dali koleno vŕtať. Lenže faktom je, že podľa štatistík Česi dávajú na charitu viac než Slováci. V skutočnosti je totiž vzťah Čechov k peniazom len iným vyjadrením ich hlbokej viery vo funkčnosť civilizácie postavenej na racionálnej organizácii spoločnosti (bez Boha). A schopnosť Čechov organizovať svoj život a krajinu je niekedy až neuveriteľná. Krajina je popretkávaná hustou sieťou ciest a len málokde môžete ísť viac ako tri kilometre a neprísť do nejakej dediny. Na podstatne menšom Slovensku sa naopak môžete túlať po horách desiatky kilometrov a nenarazíte nielen na dedinu, ale ani na živého človeka. A vždy ma udiví, ako dokonale v Česku – v porovnaní so Slovenskom – všetko funguje. Nie je náhoda, že keď bolo v roku 2006 Česko vyše pol roka bez legitímnej vlády, ekonomika bežala bezchybne.
Napriek zjavnému rozdielu vo vzťahu k peniazom však majú Slováci a Česi jedno spoločné a v strednej Európe neobvyklé. Vďaka skúsenosti z dvadsiatych rokov minulého storočia, keď bolo Československo povestné silnou korunou, stala sa idea finančnej disciplíny štátu historickou povinnosťou a nie je náhoda, že dokonca aj komunistický režim Československa nezanechal po sebe – na rozdiel od Poľska a Maďarska – takmer žiadne dlhy. Ani po roku 1989 si žiaden premiér, český ani slovenský, nedovolil prekročiť rozumnú mieru zadlženosti.
Moderný a modernejší
Česká schopnosť organizovať vlastnú spoločnosť však má aj svoje riziká. Jedným z nich je to, že Česi nepociťujú takú silnú potrebu reforiem. Po dvadsiatich rokoch samostatného vývoja tak nastal prekvapujúci jav: Slovensko je inštitucionálne modernejším štátom ako Česko.
Príčiny tohto vývoja sú zdanlivo náhodné, ale v skutočnosti majú svoju logiku: Slovensko so svojou tradične horšie organizovanou spoločnosťou plnou vnútorných rozdielov potrebuje pre svoje prežitie lepšiu vládu než Česko. Slováci to spoznali na vlastnej koži, keď im trvalo šesť rokov, kým sa zbavili autoritárskeho Mečiara, ktorý krajinu doviedol na pokraj kolapsu. Česi si naopak v deväťdesiatych rokoch užívali zdanlivo ideálny prechod k demokracii a kapitalizmu a až dnes zisťujú, akú veľkú pravdu mal Havel, keď kritizoval mafiánsky kapitalizmus.
Oba štáty začínali inštitucionálne na rovnakej čiare, keď Slovensko fakticky doslova prebralo väčšinu pôvodnej ústavy prijatej ešte pred rozpadom Československa.
Po páde Mečiara sa však na Slovensku od roku 1999 začali diať veľké zmeny v politickom systéme. Na rozdiel od Čechov tak majú dnes Slováci možnosť volič svojich starostov a primátorov v priamej voľbe (rovnako ako prezidenta), čím oklieštili neprirodzenú moc politických strán (trpké dedičstvo prvej Československej republiky), hlbšie decentralizovali krajinu a oddelili prokuratúru od exekutívy (prokurátora volí parlament, kým v Česku ho menuje vláda). V boji proti korupcii kladú väčší dôraz na transparentnosť, keď napríklad všetky zmluvy firiem so štátom musia byť zverejnené na internete a už desať rokov platí zákaz anonymných akcií firiem. V Česku má dodnes väčšina firiem, ktoré vyhrávajú štátne zákazky, utajených majiteľov, ktorými sú nepochybne mnohí politici.
Boj proti sivej ekonomike dokonca na Slovensku prerazil aj tradične voľnejší vzťah k peniazom, o ktorom som písal vyššie. V českej krčme je úplne bežné, že čašník vám vyráta účet na kúsku papiera a vy sa musíte spoľahnúť na to, že je dobrý počtár. Na Slovensku vám v najzapadnutejšom kúte krajiny dajú aj na jedno malé pivo poctivý bloček z elektronickej pokladne. Slováci si zaviedli tieto pokladne v boji proti daňovým únikom už pred desiatimi rokmi, kým Česi sa dodnes vyhovárajú, že je to príliš drahý spôsob kontroly.
Takýchto rozdielov je podstatne viac, väčšina z nich však vytvára lepší demokratický rámec na Slovensku než v Česku. Ako je potom možné, že v skutočnosti je korupcia v oboch štátoch zhruba rovnako rozsiahla a presvedčenie, že systém je nespravodlivý, je rovnako silné? Jednoducho preto, lebo Česi kompenzujú horšie zákony lepšími elitami. Napríklad česká justícia, ktorá je v princípe menej nezávislá od politikov ako slovenská, má vďaka silným osobnostiam medzi sudcami lepšiu povesť ako slovenská, ktorá zneužila svoju nezávislosť na vybudovanie uzavretej a hlboko skorumpovanej štruktúry.
Trafika ako jav
Odlišnosti vo vývoji politických systémov, ktoré sa prejavujú v takých banalitách, ako sú elektronické pokladne, sú zjavne dôsledkom veľkých spoločenských procesov, ktorých skúmanie by vydalo na niekoľko kníh. Ale existujú aj také odlišnosti, ktoré majú na prvý pohľad úplne banálnu príčinu. Vždy, keď si idem v Česku kúpiť noviny alebo cigarety, uvedomím si, že v trafike hľadím do očí mužovi či žene za pultom a často s nimi prehodím pár slov, hoci sa vôbec nepoznáme. Je to preto, lebo české trafiky sú ako malé domčeky s veľkým otvoreným oknom, z ktorého predavač pozoruje svet a láka zákazníkov. Na Slovensku naopak sedia v novinových stánkoch v tme a za sklom s malým otvorom, ktorým vám neosobná ruka prestrkáva noviny a berie peniaze. Je tento do očí bijúci rozdiel výrazom kultúrnej odlišnosti alebo náhodných okolností? Nie som si istý. Jedným zjavným dôvodom je to, že monopolnú distribúciu novín na Slovensku ovládol v deväťdesiatych rokoch istý mafiánsky podnikateľ, ktorý zaplavil krajinu uniformnými stánkami a v duchu svojej povahy z nich urobil obrnené pevnosti. V Česku sa o distribúciu pobila konkurencia, ktorá vytvorila ústretové modely voči zákazníkom.
Ale je možné aj to, že táto čudná odlišnosť má hlbšie príčiny. Je síce pravda, že trafika je spoločným dedičstvom rakúsko-uhorskej monarchie, keď právo postaviť si malý kiosk a predávať v ňom noviny a tabak získavali vojnoví veteráni, aby mali z čoho žiť, ale v Česku nadobudla trafika formu priam národnej inštitúcie (hoci v Prahe ich dnes obsadili najmä Rusi). Na Slovensku sa nikdy tak hlboko neujala, aj preto, lebo poriadne slovenské noviny vznikali až v 20. storočí. Dodnes je rozdiel v čítanosti slovenských a českých periodík dramatický. Hoci Čechov je takmer presne dvojnásobne viac ako Slovákov, novinový trh je v Česku štvornásobne väčší ako na Slovensku. Je teda celkom možné, že sympatická otvorenosť českých trafík je výrazom podstatnej kultúrnej odlišnosti, bez ohľadu na povahu jedného slovenského podnikateľa.
Napriek týmto a ďalším mnohým rozdielom dospel po dvadsiatich rokoch vývoj v oboch štátoch rôznymi okľukami do štádia, keď sa navzájom podobajú ako vajce vajcu – najmä ak ich pozorujeme z horizontu celej strednej Európy. Aj pre mňa je to záhadou a vysvetľujem si ju okrem iného historickými okolnosťami. Oba národy majú totiž napriek svojim odlišnostiam jednu hlbokú spoločnú skúsenosť: ich dejiny sú prevažne dejinami plebejcov. Šľachtu nikdy nepovažovali za národnú elitu a hneď po založení Československa v roku 1918 sa zbavili väčšiny aristokracie, pretože ju považovali za nepriateľskú, teda rakúsku, nemeckú či maďarskú.
Absencia veľkých a slávnych dejín tak umožňuje Čechom aj Slovákom venovať sa praktickému budovaniu štátu podľa štandardného demokratického manuálu a navyše nerozdeľuje natoľko spoločnosť. Stačí sa pozrieť na to, ako spor o dejiny zasahuje do politiky v Poľsku alebo Maďarsku, kde sa tvoria hlboké priepasti vo vnútri spoločností podľa tektonických zlomov relatívne nedávnych čias. Nie je náhoda, že za celých dvadsať rokov sa na výslní českej a slovenskej politiky neobjavil žiaden profesionálny historik (jedinou výnimkou je Petr Pithart, ale aj ten najprv vyštudoval právo, až potom sa venoval histórii), kým v Poľsku a v Maďarsku tvorili významnú súčasť politickej elity.
Dé·jà vu
V jednom z rozhovorov sa Václav Havel vrátil k rozdeleniu Československa a uznal, že vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi sú dnes lepšie ako za federácie a samotní Slováci dokonca možno získali aj viac, lebo prišli o české zrkadlo, v ktorom samých seba neustále s Čechmi porovnávali. O českej národnej identite hovoril s pochybnosťami. Je to jazyk? Veď hovoríme dosť upadnutým jazykom! Je ňou náš kúsok zemského povrchu a jeho krajina? Tú predsa systematicky likvidujeme!
Problém Václava Havla však bol v tom, že ako výnimočný Čech bol ku svojim krajanom spravodlivo tvrdý, kým Slovákov si netrúfol kritizovať, pretože ich tak dobre nepoznal. V roku 1992 som mu zazlieval, že Slovákov opustil a o pol roka neskôr sa stal českým prezidentom. Dnes viem, že by rozpadu Československa nijako nemohol zabrániť.
Napokon, ja som nesmútil za federáciou preto, lebo by som Československo tak miloval. Komunizmus ma naučil, že od akéhokoľvek štátu si treba držať odstup. Smútok na mňa vtedy padol preto, lebo som sa stal svedkom masovej hystérie, ktorá sa v národoch z času na čas vynorí ako prízrak a volá sa nacionalizmus.
V ranných deväťdesiatych rokoch boli rozpady v móde a dnes prichádzajú do módy znovu. Európska únia drží pokope už len na vlásku a trhajú ju na kusy tie isté negatívne emócie, ktoré som zažil pri rozpade Československa. Tie isté výčitky, kto na koho dopláca a to isté volanie po suverenite. Denne prežívam déjà vu vrátane frustrácie z toho, že ľudia privolávajú tento rozpad napriek tomu, že ho nechcú. Majú totiž mizivú predstavivosť. Málokto si ešte na jar 1992 naozaj vedel predstaviť, že sa Československo rozpadne, ani dnes si takmer nikto nepripúšťa, že Európska únia už zajtra nemusí existovať. Národy sú ako dieťa, ktoré pustí pohár s mliekom na zem, aby zistilo, čo sa stane a udivene potom hľadí na tú spúšť.
Príbeh rozpadu Československa, ktorý by mohol slúžiť euroskeptikom ako návod na mierumilovnú demontáž Európskej únie, však má len zdanlivo dobrý koniec. Často sa totiž zabúda na to, že rozchod dvoch národov bol taký hladký len preto, lebo ich spoločnou túžbou bolo stretnúť sa opäť v Európskej únii. Netrúfam si vôbec odhadnúť, ako by sa vyvíjali vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, keby boli podrobené skúške z nemilosrdných geopolitických hier a bez bezpečnej strechy EU.
Žijem dvojaký život a nedokážem určiť, či som viac Slovák alebo Čech, ale viem, že na schopnosť týchto dvoch rozdelených národov obstáť v geopolitickej kríze po rozpade EU by som nestavil ani euro. To by sa totiž museli opäť spojiť do jedného celku, nech by už mal akúkoľvek formu, pričom by museli uznať, že rozdelenie federácie bola hlúposť zrodená z ilúzie o konci dejín. Lenže ak majú tieto dva národy niečo naozaj spoločné, tak je to fakt, že sú malé. Z geografickej malosti vyplýva malosť a provinčnosť politických a intelektuálnych elít. To, že Václav Havel ich tak dramaticky prevyšoval, je len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Na druhej strane, ak si tieto dva národy dokázali Havla uctiť a milovať ho, nie je snáď nič stratené.