Dementi nestačí. Milan Kundera by mal vyrozprávať svoju verziu príbehu, pretože Iva Militká a Miroslav Dvořáček si zaslúžia pravdu.
Osemdesiatročný, mozgovou príhodou ťažko postihnutý Miroslav Dvořáček zomrie bez toho, aby sa dozvedel, kto ho roku 1950 prezradil českej polícii, a tým poslal na štrnásť rokov do uránových baní. Dnes sedemdesiatdeväťročná Iva Militká, ktorá svojmu vtedajšiemu priateľovi a neskôr manželovi Miroslavovi Dlaskovi povedala o Dvořáčkovej návšteve u nej na internáte, sa nikdy nedozvie, či s tým jej na políciu šiel jej muž, alebo jeho priateľ Milan Kundera, alebo či to urobili obaja. Bude vedieť len to, že jej priateľ z mladosti Miroslav Dvořáček si celý život myslel, že ho zradila ona. Tu nejde len o Kunderu, ide najmä o Ivu Militkú a Miroslava Dvořáčka. To okrem nich dvoch akoby nikoho nezaujímalo. Intelektuálne prílohy nemeckých denníkov to určite nezaujíma. FAZ má o tom článok v kultúrnej rubrike, inak sa o kauze píše v politických komentároch. V prílohách SZ a v Zeite: ani slovo.
Od uverejnenia policajnej správy zo 14. marca 1950, z ktorej vyplýva, že muž menom Milan Kundera, narodený 1. apríla v 1929 v Brne, prišiel s informáciou o istom Miroslavovi Dvořáčkovi, spisovatelia a intelektuáli ostro kritizujú práve to, že bola zverejnená: Yasmina Reza v Le Monde tvrdila, že sa s ním malo zaobchádzať „opatrne“ a vlastne ho vôbec nezverejňovať. Výclav Havel hovorí v Respekte písal o hanobení Kunderu, György Dalos sa obáva, že “táto udalosť by mohla byť v médiách vyhodnotená podľa vzorca odhalení štátnej bezpečnosti“. Rolf Schneider vo Welte vyhlásil, že spisom štátnej bezpečnosti nemôžeme dôverovať (to, že tu nešlo o spis štátnej bezpečnosti, ale o celkom obyčajné policajné hlásenie, si nevšimol). A Česká akadémia vied teraz vytýka historikovi Adamovi Hradílkovi, ktorý dal celú vec v Respekte na verejnosť , že publikovaním policajnej správe v časopise Respekt „preukázal nedostatok vedeckého myslenia“.
Vynára sa otázka, čo mal vlastne Hradílek urobiť? Mal tú správu zasa uložiť medzi spisy a mlčať? Alebo ju hneď skartovať?
Podľa všetkých informácií už neexistuje nikto, koho by sa na to dalo spýtať. Policajt, ktorý správu spísal, už nežije. Manžel Ivy Militkej Miroslav Dlask v deväťdesiatych rokoch zomrel bez toho, aby svojej žene povedal, čo presne sa toho 14. marca 1950 naozaj stalo. Priznal sa jej, že Kunderovi povedal o Dvořáčkovej návšteve. Miroslav Dvořáček dostal mozgovú porážku. Staručký literárny historik Zdeněk Pešat, ktorý v písomnom posolstve pred niekoľkými dňami vyhlásil, že sa mu Miroslav Dlask priznal, že Dvořáčka udal, je ťažko chorý a nemôže hovoriť. Ďalšie doklady, z ktorých by sa dalo zistiť viac, sa zrejme doteraz nenašli.
Jediný, kto by mohol vyrozprávať, čo sa vtedy stalo, je Milan Kundera. A konečne by to už mal urobiť. Áno, článok Adama Hradílka odmietol a označil za „čistú lož“. To je púhe dementi. Nehovorí o vtedajších udalostiach, ani o Miroslavovi Dvořáčkovi. Havel, Dalos, Schneider a Reza ho k tomu nevyzvali. Nezaujíma ich, kto udal Miroslava Dvořáčka. V ich obrane Kunderu sú Dvořáček a Militká okrajové postavy.
Namiesto toho vyzývajú historikov, aby celú záležitosť vyhodnocovali s väčšou delikátnosťou a vo svetle vtedajšej doby. Lenže to, ako máme posudzovať Kunderovo konanie roku 1950, či mu máme robiť výčitky, alebo či máme jeho dielo čítať nanovo, je úplne druhoradé. Najskôr musím vedieť: Nahlásil Milan Kundera 14.marca Dvořáčkovu návštevu u Ivy Militkej na polícii alebo nie?
Momentálne tu máme len jeden dokument, ktorý do dosvedčuje: policajnú správu zo 14. marca 1950. Nikto doteraz nepovedal, že tento papier je dodatočne vyhotovený falzifikát. Napriek tomu nemôže škodiť, aby ho znovu preskúmali podľa všetkých pravidiel súdni znalci. Ak ide o originál – a všetko hovorí za to, že áno: čo by sa proti nemu ešte dalo namietnuť?
Môžeme predpokladať, že niekto šiel na políciu a vydával sa za Milana Kunderu. Napríklad Miroslav Dlask. Je to pravdepodobné? Nebolo v tom čase nutné legitimovať sa, keď niekto šiel na políciu niečo takéto nahlásiť? Kunderovo meno, dátum narodenia, miesto narodenia a vtedajšia adresa sú v správe uvedené správne. A prečo by sa mal Dlask vydávať za Kunderu? Prečo by ho chcel do tej záležitosti zapliesť? Ak bolo také jednoduché, skryť pred políciou svoju totožnosť, nebol by skôr vystupoval pod vymysleným menom? Kundera správu nepodpísal. A prečo by ju podpisoval? Nie je to protokol z výsluchu, ale interné oznámenie o tom, čo sa v ten deň udialo. Policajt neoznamoval len hlásenie o šestnástej, ale referoval aj opatreniach, ktoré nasledovali: prehľadanie a sledovanie bytu Militkej a zatknutie Dvořáčka o dvadsiatej hodine. Prečo by človek, ktorý také niečo o šestnástej nahlásil, mal túto správu podpísať? Neviem, aká bola bežná prax na pražskom policajnom okrsku roku 1950. Ale Václav Havel to vie. Ivan Klíma to vie. A historici Českej akadémie vied to vlastne tiež vedia. Prečo na to nič nehovoria?
Ani výpoveď Zdeňka Pešata, že sa mu Miroslav Dlask priznal, že nevítaného návštevníka udal, ešte Kunderu nezbavuje viny. Ako presne také priznanie vyzeralo? Povedal mu Dlask, že sa na polícii vydával za Kunderu? Inak totiž Dlaskovo udanie Kunderovo udanie nevylučuje. Obidvaja mohli ísť na políciu nezávisle od seba, alebo aj na Štátnu bezpečnosť.
Ak je Kundera krivo obvinený, potom má právo sa brániť. Mohol tak urobiť aj pred zverejnením článku, Respekt sa ho na to mesiac pred uverejnením článku pýtal. Ale než začal hovoriť o “atentáte na autora“ a žiadať od Respektu ospravedlnenie, mali by Milan Kundera i verejnosť pomyslieť aj na Ivu Militkú a Miroslava Dvořáčka. Zasluhujú si pravdu.