Po Si-lai. Foto: Andy Wong / AP Photo
Čínsky rok sa tradične delí na obdobia podľa obehu mesiaca okolo zemegule a cyklu pohybov slnka po oblohe. Tento lunisolárny kalendár je plný mýtov a oslavujú ho rituály, ktorými Číňania zaznamenávajú plynutie času a interpretujú svet okolo seba. Rovnako je to aj s čínskym politickým kalendárom. Riadi sa záhadnými procesmi v rámci Komunistickej strany, ktorej vedenie sa vymieňa každých desať rokov na straníckych zjazdoch. Je to udalosť podobná zjaveniu kométy a komentátori si ju vysvetľujú ako znamenie zmeny a obnovy. Najbližší kongres sa má konať na jeseň roku 2012 – po 18. raz v 91-ročných dejinách strany – a už teraz sa s ním spájajú mimoriadne zvláštne úkazy.
Najväčšou senzáciou bol nečakaný pád Po Si-laia začiatkom marca. Temperamentný šéf komunistickej strany v mestskom štáte Čchung-čching – rozlohou sa približne vyrovná Rakúsku, no má takmer štyrikrát toľko, 30 miliónov obyvateľov – musel 15. marca odstúpiť. Len pred niekoľkými mesiacmi ho komentátori pokladali za vážneho kandidáta do deväťčlenného Stáleho výboru politbyra ÚV Komunistickej strany Číny, vrcholu moci. A odrazu z neba zmizol. Ako k tomu došlo a čo to znamená?
Odpoveď nájdeme v konštelácii mocných rodín, vďaka ktorým komunisti v štyridsiatych rokoch minulého storočia prevzali moc a ktoré sa snažia zoradiť šíky pred začiatkom veľkého zjazdu. Poovým otcom bol Po I-po, legendárny generál z čias občianskej vojny, ktorý si vyslúžil prezývku jedného z „ôsmich nesmrteľných“, pretože sa dožil mimoriadne vysokého veku – zomrel roku 2007 ako 98-ročný. (Pod „nesmrteľnými“ sa tradične chápu taoistickí bohovia; v modernej čínskej politike tento termín označuje skupinu starcov, ktorí v Číne udávali politický tón od 80-tych rokov minulého storočia až do začiatku nového tisícročia). Mladý Po vďaka svojmu otcovi urobil strmhlavú politickú kariéru: bol primátorom prosperujúceho mesta, guvernérom provincie a neskôr ministrom obchodu. No v čase poslednej veľkej straníckej reorganizácie roku 2007 už starý Po nežil a Po Si-laia preložili do Čchung-čchingu, čiže na vedľajšiu koľaj. Ako cenu útechy dostal miesto v Politbyre, čím sa stal jedným z dvoch desiatok najvýznamnejších straníckych funkcionárov. Ešte stále však nesedel v oveľa exkluzívnejšom Stálom výbore Politbyra a očakávalo sa, že ho tam vymenujú na tohtoročnom zjazde na jeseň.
To všetko sa však zmenilo 15. marca, keď vládna spravodajská agentúra Sin-chua vydala kratučkú správu o tom, že Čchung-čching má nového straníckeho tajomníka, ktorý nastúpil na miesto Poa. V správe sa nespomína, že ho vylúčili z Politbyra, ale očakáva sa, že k tomu dôjde na straníckom zjazde.
Pekinológovia zaznamenali, že v správe chýbala štandardná formulka ling you ren yong, ktorou sa oznamuje, že sa vládnemu predstaviteľovi prideľuje nová funkcia. Predpokladá sa preto, že je to Poov koniec.
Bezprostrednou príčinou Poovho pádu boli výčiny jeho šéfa polície Wang Li-ťüna. Wang rozpútal brutálnu kampaň proti zločinnosti, no po tom, ako jeho samého začali stíhať pre podozrenie z korupcie, utiekol na americký konzulát v neďalekom meste Čengdu. Nie je jasné, čo tým sledoval. Špekulovalo sa, že chcel americkej vláde nakydať na svojho šéfa, hoci je záhadou, ako by mu to bolo mohlo pomôcť. Povráva sa tiež, že Wang požiadal o politický azyl, to by však bolo od neho veľmi naivné, keďže Američania nemajú žiadnu možnosť vyviezť ho za hranice, hoci by aj boli ochotní poskytnúť útočisko človeku, ktorý sa preslávil svojími tvrdými policajnými metódami. Iní zas hovoria, že Wang dúfal, že keď utečie na americký konzulát zatkne ho štátna bezpečnosť a nie polícia, ktorá podlieha Poovi – podľa dobre informovaných zdrojov sa Wang Poa bál, pretože v rámci boja proti korupcii začal vyšetrovať aj Poovu rodinu, čomu Po zabránil tým, že Wanga prepustil. Najpravdepodobnejšie bude možno vysvetlenie, že proste v panike a bez plánu dal na útek. Každopádne sa na konzuláte zdržal len jeden deň a teraz je zadržaný.
Wangova trápna eskapáda zrejme zasadila poslednú ranu Poovi. Nepatrí sa, aby významní predstavitelia bezpečnostných služieb utekali na zahraničné diplomatické misie, a už vôbec nie na predstaviteľstvo krajiny, ktorá je hlavným sokom Číny. A keďže Po si Wanga sám vybral, implózia šéfa polície dostala Poa do zlého svetla. Tu však vyvstáva otázka, prečo sa strana vôbec rozhodla rozbehnúť vyšetrovanie proti Wangovi. Je otrepanou pravdou, že v Číne takmer každého funkcionára či podnikateľa môžu za niečo zatknúť, pretože v krajine neexistujú jasné pravidlá a tak je takmer každý nútený porušovať zákony. Prečo sa teda zamerali na Wanga?
Najpravdepodobnejším vysvetlením je, že cez neho chceli potrestať na Poa za to, že sa pred piatimi rokmi nezmieril so svojím osudom. Po sa pokúsil zo svojej novej funkcie v Čchung-čchingu vybudovať základňu pre triumfálny návrat do Pekingu a počítal s tým, že sa na tohtoročnom straníckom zjazde stane členom Stáleho výboru politbyra. Za týmto účelom rozbehol obrovský reformný program a na jeho podporu zorganizoval mohutnú mediálnu kampaň, čo je pre straníckych funkcionárov nezvyklé. Po je urastený, dobre vyzerá a patrí k jedným z mála čínskych vodcov, ktorí majú štipku charizmy a je pravdepodobné, že ostatným funkcionárom sa táto publicita nepozdávala.
Začal tým, že vyhlásil provinciu Čchung-čching za obzvlášť skorumpovanú, čo je diskutabilné, no predovšetkým je to urážka jeho dvom predchodcom. Jedným z nich je Wang Jang, guvernér Kuang Dongu a nádejný člen Stáleho výboru politbyra. Druhým je He Guo-žiang, ktorý momentálne predsedá straníckej disciplinárnej komisii (je dosť možné, že práve on rozbehol vyšetrovanie proti Poovmu šéfovi polície). Čínska verejnosť niekoľko rokov sledovala senzačné správy o zatknutí údajných kriminálnych bosov a ich skorumpovaných politických ochrancov v Čchung-čchingu, ktorým sa podľa všetkého za vlády Wanga a Hea veľmi dobre darilo.
Po presadil množstvo sociálnych a ekonomických reforiem, zameraných na každý významný problém, s ktorým sa pasovala celá krajina. Pokles mravnosti? Po Rozbehol verejnú vzdelávaciu kampaň, ktorá spájala tradičné cnosti so vzkriesenými verejnými speváckymi vystúpeniami z obdobia počiatkov komunizmu. Priepasť medzi mestom a dedinou? Po uľahčil sedliakom sťahovanie do miest v Čchung-čchingu (celkovo ich od toho v Číne odrádzajú) a umožnil ich deťom, aby sa zapísali do mestských škôl. Zahraničné investície? Dvoril sa zahraničným firmám viac než ktorýkoľvek z jeho predchodcov. Verejný poriadok? Posilnil políciu a nasadil pouličné hliadky.
Začalo sa hovoriť o „Čchung-čchingskom modeli“, zmesi posilnenej štátnej moci s ľavicovou ideológiou. Niečo na tom bolo, hoci v Poových reformách sa našlo dačo takmer pre každého. Niektoré boli progresívne, ako pomoc roľníkom, iné zas riadené štátom, ako napríklad obrovské verejné stavby, ďalšie zas priniesli úžitok podnikateľom, ako priťahovanie investícií. Zástancovia občianskych slobôd boli nespokojní, pretože vo svojej honbe proti organizovanému zločinu šliapal po zákonoch, ale to nie je v Číne nič zvláštne; právny štát sa v priebehu minulého desaťročia systematicky oslabil a čoraz viac predstaviteľov opozície či etnických skupín sa bez obvinenia dostalo do väzenia. V rámci tohto trendu nebola Poova taktika ničím revolučným.
Po však svoje opatrenia prezentoval ako systémové reformy, čím vyzneli ako kritika ústredného vedenia. Nebolo by ani celkom spravodlivé tvrdiť, že za posledné desaťročie za vlády premiéra Wen Ťia-paa a straníckeho šéfa Chu Ťin-tchaa Čína stagnovala. Od 90-tych rokov minulého storočia si Čína vydobyla významné postavenie na medzinárodnej scéne, má druhú najsilnejšiu ekonomiku na svete, usporiadala úspešnú Olympiádu a vláda sa začala viac starať o chudobných: zaviedla lekársku starostlivosť na dedinách, vybudovala cesty do chudobných oblastí a najchudobnejším poskytla sociálne dávky.
Medzi Číňanmi sa však rozmáha pocit, že je načase, aby vláda rozbehla seriózne reformy. Väčšia prosperita v Číne, rovnako ako všade na svete, znamená, že stúpajú aj očakávanie, najmä pokiaľ ide o väčšiu transparentnosť a otvorenosť a menšiu mieru korupcie. Toto všetko samozrejme veľmi vypuklo odhaľujú anarchické sociálne médiá v Číne, ako napríklad mikroblogy. Sú síce pod kontrolou vlády, ale vyvíjajú na ňu veľký nátlak, čo bolo v minulosti zriedkavé.
Svojou politikou v Čchung-čchingu Po všetky tieto problémy príliš otvorene pomenoval. Dokonca aj na svojej poslednej tlačovej konferencii, niekoľko dní pred tým, ako ho zbavili funkcie, pripomenul, že koeficient Giniho v Číne – všeobecne uznávané meradlo ekonomickej nerovnosti – sa neustále zhoršuje. Predstava, že musia mať do činenia s takouto pánovitou osobnosťou musela byť neznesiteľná pre nové vedenie Si Ťin-pchinga (syna ďalšieho slávneho generála) a Li Kche-čchianga (blízkeho spolupracovníka premiéra Wena, všeobecne pokladaného za technokrata, ktorý bude mať na starosti ekonomiku). Ako všetci noví čínski vodcovia aj Si a Li budú spočiatku relatívne slabí a moc nadobudnú až časom; keby dovolili, aby sa Po stal členom deväťčlenného Stáleho výboru politbyra, bol by zo všetkých najslávnejší a najskúsenejší v kontakte s médiami.
Odstavenie Poa Wen ospravedlnil vznešenými frázami: vyhlásil, že Čína potrebuje politické reformy, bez ktorých „by znovu mohlo dôjsť k historickým tragédiám, ako bola kultúrna revolúcia“. Naznačil tým, že Po si nevzal ponaučenie z dejín a uchyľoval sa k maoistickým mediálnym kampaniam na svoju podporu. Zlomyseľnejšie vysvetlenie je, že to bola proste Wenova výhovorka za to, že nesplnil vlastné reformné sľuby. Každoročne hlása, že politické reformy sú potrebné, buď však nemá dostatočnú moc, aby ich uskutočnil, alebo si politické reformy vysvetľuje ako zefektívnenie súčasného systému a rýchlejšie reagovanie na sťažnosti občanov. Je možné, že premiér Wen prirovnal robustnejšie reformy k anarchii kultúrnej revolúcie preto, aby ospravedlnil svoj opatrnejší prístup.
Čínsky politický vesmír sa teda krúti smerom k straníckemu zjazdu. Od masakry na Námestí nebeského mieru roku 1989 čínske vedenie kladie veľký dôraz na stabilitu a napriek mnohým predpovediam sa im podarilo odovzdať moc pokojným spôsobom – roku 2002 ju Chu a Wen prevzali od šéfa strany Ťiang Ce-mina a jeho premiéra Ču Žung-ťima relatívne hladko a mierumilovne.
Teraz to strana chce zopakovať – Chu a Wen majú odísť a na ich miesto majú nastúpiť Si a Li. Poov prípad ukazuje, že transformácia bude prinajmenšom rovnako komplikovaná ako tá, ku ktorej došlo pred desiatimi rokmi. Na tom sa zhoduje politický i tradičný kalendár. Politický kalendár sa začal 5. marca, keď Wen otvoril Národný ľudový kongres prejavom, ktorý bol protiváhou ostrej kritiky Poa z predchádzajúceho týždňa. Podľa lunisolárneho kalendára bol 5. marec zároveň dňom sviatku „Prebúdzania hmyzu“ – dňom keď sa zvieratá prebúdzajú zo zimného spánku. Bolo to zvláštnym spôsobom primerané: začiatok nového ročného obdobia a prebúdzanie skrytých síl.