Foto: John Vink
Pán Brussig, profesionálni cyklisti Aldag a Zabel nedávno priznali, že dopovali. Toto priznanie vás nenechalo ľahostajným.
Veru áno. Veď aj ja som celé roky bral nedovolené látky. V rokoch 1992 až 1994, niekoľko mesiacov v roku 1999, ako aj v rokoch 2001 a 2002 som písal pod vplyvom dopingu. Doteraz ste to vždy popierali. či mi veríte, alebo nie, príšerne som tým trpel. Dlhé roky som klamal verejnosť, svoju rodinu a svojho lektora. Niet na to ospravedlnenia. Svedomie ma obzvlášť trápi preto, že moja kniha Na kratšom konci Slnečnej ulice sa preberá v škole, dokonca tam z nej skúšajú. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola táto kniha napísaná, sa nikdy nemala dostať do tried.
Čím ste sa dopovali?
Všetkým, čo mi prišlo do rúk. Začal som kofeínom a vitamínmi, skúšal som aj vysokohorský a knižničný vzduch, ale to veľmi nezaberalo. Potom som bral jedno cez druhé ako divý: anabolické steroidy, astmatické spreje, neskôr EPO a čo ja viem čo ešte. Tabletky, koktaily, injekcie, spreje – často som ani sám nevedel, čo beriem.
Doping u spisovateľov – ste výnimočný prípad?
Nechcem nikoho podozrievať alebo obvičovať. No v niektorých chvíľach si myslím, že je nadopovaná celá literárna scéna. Taký Daniel Kehlmann sa dobíja Gaulom a Humboldtom, a nikto sa na nič nepýta. Zdá sa, že nikoho neudivuje ani to, že takmer osemdesiatročný Grass či takmer osemdesiatročný Walser sú ešte stále aktívni. Občas ešte píšu fakt poriadne bakchanty, umiestňujú sa s nimi na špičke bestsellerových rebríčkov, dostáva sa im tej najzdrvujúcejšej kritiky a nikto na tom nevidí nič zlé. Zdá sa, že to nikto ani presne vedieť nechce. Etablovala sa tu kultúra nekladenia otázok, v ktorej sa všetci cítia dobre. Čitatelia chcú vynikajúce knižky, vydavateľstvá vysoké náklady, agenti horentné kontrakty, kritici objekty vzrušovania a manželky lety v prvej triede. Ako spisovateľ je potom človek v úzkych. A keďže kontroly sú nedbanlivé, je pokušenie veľké.
No teraz sa naplánovali prvé kroky. Ach, to je všetko polovičaté. Kontrola moču počas knižného veľtrhu, to je na smiech. Veď vtedy sú už knižky dávno napísané.
Neohlásené kontroly takmer vôbec neexistujú. Grass žije celé mesiace v Dánsku, Birgit Vanderbekeová vo Francúzsku, Ingo Schulze si ide na celý rok do Talianska, Juli Zeh stále znova odchádza na Balkán a Christian Kracht je raz v Thajsku, raz na Srí Lanke, raz v Nepále. Radek Knapp sa na celé mesiace zašíva niekde v Poľsku. Daniel Kehlmann bol naposledy celé týždne v Kazachstane. A u takého Christopha Ransmayra človek aj tak nikdy nevie, kde je. Samozrejme, nechcem kolegyne a kolegov neprávom obviňovať. No chcem povedať jedno: Vôbec nie je problém vyhnúť sa kontrolám.
Aká je situácia v doraste?
Beznádejná. Pozrite sa na Klagenfurt. Pred dvoma rokmi zvíťazil Uwe Tellkamp. Je to lekár. Kladiem si otázku, ako ešte jasnejšie chcú mať porotcovia na tácke, čo sa naozaj deje? Na Lipskom literárnom inštitúte sa otvorene diskutuje o možnosti ponúkať farmaceutické kurzy. A ľudia ako Trojanov a Kaminer, Bulhar a Rus, majú určite tie najlepšie kontakty na siete východoeurópskych dopingových dielní. Kaminer napísal od roku 1998 sedem bestsellerov! V jeho prípade si už naozaj nedám nič nahovoriť. Jemu a Jakobovi Heinovi, ktorý s ním chodí po čítaniach, a ktorý je, mimochodom, lekár a takpovediac vo vedľajšom pracovnom pomere napísal tri literárne bestsellery, by sa niekto mal pozrieť do kufra. Napokon javiskové čítania sú akýmsi prietokovým ohrievačom pre berlínsky literárny dorast.
Čo treba urobiť pre vysušenie dopingového bahna súčasnej literatúry?
Každého autora treba zaviazať, aby ohlásil začiatok práce na knihe a svoje aktuálne miesto pobytu, nech môžu hocikedy prísť neohlásené kontroly. Takto nemôže byť už žiadna kniha napísaná potajomky. Agentúra, ktorá by dokonale kontrolovala vznik literatúry – je to vôbec uskutočniteľné?
Prečo nie? Ralf Rothmann sedí na kraji Berlína a nikam nechodí a už dnes vie, čo napíše ako ďalšie a čo potom a popotom. Takúto dokonalú transparentnosť potrebujeme a Rothmannov príklad ukazuje, že to je možné. V prvom rade sa musíme oslobodiť od tej šialenej predstavy vrcholovej literatúry. Musíme vydržať aj to, že zopár rokov budeme na rebríčku bestsellerov v Spiegli alebo na kritikmi zostavovanom zozname najlepších kníh SWR len ako ďalší účastníci. Tu majú svoj diel zodpovednosti kritici, ktorí k tomu doteraz pristupovali veľmi laxne. Najprv neodbytne volali po románe, o prevrate, potom po berlínskom románe a teraz sa tvária zhrozene, keď sa odhalí doping, to nejde. Veď to je predsa bigotné.
Existujú návrhy, že sa vydavateľstvá rozlúčia s autormi, ktorým bol dokázaný doping, a knihy, ktoré boli pod jeho vplyvom napísané, sa okamžite stiahnu z trhu.
Jasné, kto by už chcel čítať knižky, ktoré vznikli pomocou podporných látok? Lenže vydavateľstvá sú v tom tiež. Keď nenapíšeš trhák, knihu ti nevytlačia. Ako ten trhák napíšeš, je len tvoj problém. A tak dopuješ, pretože inak by si ten tlak nezvládol. A potom chce vydavateľstvo dokonca tvoj podpis, že si nedopoval. Tak zostáva čierny Peter tebe a vydavateľstvá sa chvália tým, že zohrávajú priekopnícku úlohu v boji proti dopingu. Je to beznádejné.
Ozývajú sa aj hlasy, ktoré hovoria o legalizácii, napríklad v lyrike…
… pretože publikum vraj vôbec nemá problémy s nadopovanou lyrikou, ba dokonca považuje doping za prirodzenú súčasť lyriky. Lenže kde sú hranice? Zoberme si takého Hilbiga, Tellkampa, Grünbeina, títo všetci sú dvojkoľajní: lyrika a próza sa zlievajú v jednom a tom istom texte. Sú tam zo štylistického hľadiska šedé zóny. A keby každý nadopovaný autor svoje dielo vyhlásil za lyriku – čo je z právneho hľadiska prípustné, nepohli by sme sa ani o krok.
Skutočne píše človek pod vplyvom dopingu lepšie?
Áno, jednoznačne. Raz sa robil výskum so študentmi hildesheimského kurzu kreatívneho písania, ktorí mali tú istú scénu napísať raz bez dopingu a raz s dopingom. Scéna napísaná pod vplyvom dopingu bola omnoho plastickejšia a duchaplnejšia. Aktívna slovná zásoba stúpla až o pätnásť percent, citlivosť až o tridsať percent. Ale aj pri písaní point a analógií je doping výhodou. Len pri stvárnení dialógov je doping neúčinný, sčasti dokonca kontraproduktívny. Mali by sme sa teda poriadne pozrieť na autorov, ktorí úplne rezignujú na dialógy.
Jasné, na ten nápad sme mohli prísť už omnoho skôr, pretože tento fenomén je známy už od roku 1997. Ale ako som už vravel: etablovala sa kultúra, že lepšie je nič nevedie?.
Na záver ešte osobná otázka: Ako sa cítite po svojom priznaní?
Veľmi sa mi uľavilo, áno, cítim sa slobodnejšie. Samozrejme, viem, že som sklamal mnohých, mnohých ľudí, pred ktorými som roky predstieral čistého spisovateľa. V tejto chvíli neviem veľa povedať o svojej budúcnosti. Všetky svoje ceny budem musieť vrátiť a aspoň na päť rokov dostanem dištanc. Zatiaľ by som mohol fungovať ako kontakt pre spisovateľky a spisovateľov, ktorí sa chcú vyslobodiť z tohto dopingového šialenstva. V posledných hodinách sa mi dostalo veľa podpory a solidarity najmä z kruhov kolegov a to mi dodáva odvahu.