Foto: Associated Press
Keď som sa dozvedela, že ruský minister zahraničia Sergej Lavrov prišiel s riešením krízy v Sýrii, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Lavrov minulý týždeň v Damašku vyhlásil, že všetko je v najlepšom poriadku: president Bašár al-Asád je “plne odhodlaný zastaviť násilie bez ohľadu na to, kto je jeho pôvodcom.” Ruské ministerstvo zahraničia podporilo toto vyhlásenie apelom za “čo najrýchlejšiu stabilizáciu situácie v Sýrie na základe čo najrýchlejšej implementácie demokratických reforiem, na ktoré už prišiel čas.“
V skutočnosti sa už dávno skončil čas pre „demokratické reformy“ v Sýrii, kde Assadova armáda neprejavuje najmenšie známky žeby„zastavovala násilie bez ohľadu na to, kto je jeho pôvodcom“. V priebehu niekoľkých hodín, ktoré Lavrov strávil v Damašku sa stupeň brutality len zvýšil. Ale aj keby Sýria bola arabským Švajčiarskom, jednoznačne rozhodnutým usporiadať „ústavné referendum“, ako tvrdí Lavrov, pri slovách ruského ministra zahraničia by sa človek sotva vedel ubrániť smiechu. Momentálne nie je celkom jasné, akým spôsobom v Rusku vyberajú politických lídrov, je však jasné, že obyčajní voliči v tejto otázke nemajú veľmi čo povedať. Rozhodne sa dá povedať, že čas „pre čo najrýchlejšiu implementáciu demokratických reforiem“ prišiel nielen v Damašku a Aleppe, ale aj v Moskve a Petrohrade.
Napriek tomu však stojí za povšimnutie, ba je priam pozoruhodné, že už aj Rusi cítia povinnosť používať takúto terminológiu. Dá sa predpokladať, že Lavrovovi na demokracii v Sýrii ani za mak nezáleží: vybral sa tam preto, lebo Sýria od Ruska nakupuje množstvo zbraní, lebo Rusko vystrašil pád Muammára Kaddáfího a pretože nepokoje v Sýrii by mohli ohroziť iné ruské záujmy v tomto regióne. V minulosti, keď sovietsky vyslanec navštívil hlavu štátu, ktorý bol ich klientom a ocitol sa v ťažkostiach, namiesto „demokracie“ by použil slová ako „súdružská solidarita“ a pre každý prípad by ho veľmi viditeľne sprevádzali vojenskí poradcovia.
Také niečo sa už dnes nenosí. Pre medzinárodnú prestíž nie je dobré, keď vás pokladajú za vodcu odpornej diktatúry. Je čoraz ťažšie presúvať peniaze po svete alebo posielať deti do švajčiarskych internátnych škôl.
Ba čo viac, aj autoritárskym režimom záleží na tom, ako sa na ich bratské vzťahy s inými autoritármi pozerajú doma. Lavrov reprezentuje režim, ktorý síce momentálne nie je ohrozený, no rozhodne sa obáva verejných prejavov nespokojnosti, protikorupčnej rétoriky a samozrejme politických demonštrácií, ktoré splodili Oranžovú revolúciu na Ukrajine či Arabskú jar v celej Severnej Afrike. A z toho dôvodu Rusko cíti potrebu udržiavať aspoň zdanie legitímnosti.
Počas predchádzajúcej prezidentskej kampane v Rusku prezident Dmitrij Medvedev necestoval po krajine a nestretával sa so svojimi prívržencami. No ruské médiá mu venovali pozornosť a Medvedeva bolo neustále vidieť v televízii, zatiaľ čo ostatných kandidátov nebolo takmer neukázali. Napriek tomu sa ľudia vybrali k volebným urnám a zachovalo sa všetko vonkajšie zdanie demokracie, hoci nebolo pochybností o tom, kto vyhrá.
To isté platí o ruskej diplomacii. Lavrovovi a jeho šéfom zjavne záleží na tom, aby ruskí občania nezískali dojem, že podporujú režim, ktorý strieľa na demonštrantov – hoci ho podporujú – obzvlášť v týždni, keď ulice Moskvy boli plné demonštrantov s transparentmi, žiadajúcimi „čestné voľby“. Mohlo by to vyzerať tak trochu nedemokraticky. A tak sa ruské ministerstvo zahraničia tvári, že sa zasadzuje za sýrsku demokraciu, zatiaľ čo sýrska armáda vedie otvorenú vojnu proti svojim občanom. Mám ambivalentný postoj k tejto „kvázipropagácii demokracie“, ktorá je prirodzenou odnožou ruskej kvázidemokracie. Na jednej strane spôsobuje devalváciu jazyka. Ak „podpora sýrskej demokracii“ v skutočnosti znamená „podporu sýrskej diktatúry“, nachádzame sa v orwellovskom svete, kde slová strácajú akýkoľvek význam.
Na druhej strane ľudia nie sú hlúpi: Sýrčania i Rusi poznajú rozdiel medzi „demokraciou“, „ústavou“ a „referendom“ na jednej strane a holým násilím na strane druhej. Čím viac budú Rusi tieto slová používať, tým zjavnejšie bude pre Sýrčanov aj pre Rusov, že v danom kontexte nemajú význam. A možno sa niektorí z nich nakoniec rozhodnú, že nechcú kvázidemokraciu, ale demokraciu skutočnú.