Wisława Szymborska (1923 – 2012)
Foto: Adam Golec / Agencja Gazeta
Roku 1996 o novopečenej laureátke Nobelovej ceny Czesław Miłosz napísal v Tygodniku powszechnom: Pre mňa je Szymborska predovšetkým poetkou vedomia. Znamená to, že sa prihovára nám, žijúcim súčasne s ňou, ako jedna z nás, pritom si necháva svoje súkromné záležitosti pre seba, pohybuje sa v istej vzdialenosti od nás, ale súčasne sa odvoláva na to, čo každý (každá) pozná z vlastného života. Všetci predsa poznáme na príklad vyzliekanie sa pred lekárskym vyšetrením, pripomínanie si snov, údiv nad zhodou okolností, čítanie listov ľudí, ktorí sa pominuli. Odtiaľto, akoby v kresbách, v skratke zachycujúcich scény dobre známej každodennosti, v týchto veršoch spoznávame sami seba ako bytosti, ktoré sú spríbuznené, ale každá s vlastnou subjektivitou, akoby uzavretou do zátvoriek. Sme spríbuznení ak preto, že sme máme spoločnú súčasnosť a podliehame rovnakému obehu informácií. Viac-menej rovnaký význam pre nás majú slová – orientačné signály: teória evolúcie, medziplanetárna raketa, Hirošima, ale aj Homér, Vermeer, princíp neurčitosti, čiže celý repertoár pojmov, získavaných doma, v škole, v médiách. Szymborskej verše sú postavené na žonglovaní čímsi ako gule, súčiastky našich spoločných vedomostí, čo občas prekvapujú paradoxom a ukazujú náš ľudský svet ako tragikomický.
Ich práca je beznádejne nefotogenická. Človek sedí pri stole alebo leží na gauči, upiera nehybný pohľad na stenu či plafón, občas napíše sedem riadkov, z ktorých jeden po štvrťhodine škrtne, a zas prejde hodina, kedy sa nič nedeje Akoby divák mohol vydržať pozerať sa na čosi také? Týmito slovami opísala Wisława Szymborska prácu básnikov pri prijímaní Nobelovej ceny (celý prejav v poľštine tu, v angličtine tu).
O inšpirácii povedala: Na otázku, čo to je, či je, súčasní básnici dávajú vyhýbavé odpovede. Nie preto, že nepocítili dobrodenie tohto vnútorného impulzu. Príčina je iná. Nie je ľahké vysvetliť dakomu čosi, čo človek sám nerozumie. Aj ja, keď sa ma na to niekedy pýtajú, zďaleka sa vyhýbam podstate veci. Ale odpovedám takto: inšpirácia nie je výlučne privilégiom básnikov alebo všeobecne umelcov. Je, bola a vždy tu bude istá skupina ľudí, ktorých inšpirácia navštevuje. Sú to všetci tí, ktorí si vedome vyberajú zamestnanie a vykonávajú ho s radosťou a fantáziou. Bývajú takíto lekári, bývajú takíto pedagógovia, bývajú takíto záhradníci a ešte stovka ďalších povolaní. Ich práca môže byť neustálym dobrodružstvom, len ak v nej neustále dokážu postrehnúť nové výzvy. Napriek námahe a porážkam ich zvedavosť neutícha. Z každého vyriešeného problému im vyletí roj nových otázok. Inšpirácia, nech je čímkoľvek, sa rodí z ustavičného ‘neviem’.
Prejav zakončila slovami: Svet, nech si o ňom čokoľvek myslíme, vydesení jeho veľkosťou a vlastnou bezmocnosťou voči nemu, rozhorčení jeho ľahostajnosťou k všeobecnému utrpeniu – ľudí, zvierat a snáď aj rastlín, veď odkiaľ berieme istotu, že rastliny sú slobodné od utrpenia; nech sme myslíme čokoľvek o jeho priestranstvách, prešívaných žiarením hviezd, hviezd, okolo ktorých už začali objavovať akési planéty, už mŕtve – ešte mŕtve – to sa nevie; nech si myslíme čokoľvek o tomto nesmiernom divadle, do ktorého síce máme vstupenku, ale platnosť tejto vstupenky je smiešne krátka, obmedzená dvomi kategorickými dátumami; nech si o tomto svete myslíme čokoľvek – je prekvapujúci.
Zdá sa, že básnici budú mať vždy dosť roboty.
No v definícii ‘prekvapujúci’ sa skrýva istá logická pasca. Prekvapuje nás predsa to, čo sa líši od akejsi známej a všeobecne uznávanej normy, od akejsi samozrejmosti, na ktorú sme si zvykli. A práve takýto samozrejmý svet neexistuje. Naše prekvapenie je samobytné a nevyplýva zo žiadneho porovnania s ničím. Iste, v hovorovom jazyku, ktorý sa nepozastavuje nad každým slovom, všetci používame výrazy: ‘obyčajný svet’, ‘obyčajný život’, ‘obyčajný sled udalostí’… No v jazyku poézie, kde zaváži každé slovo, už nie je nič obyčajné ani normálne. Žiaden kameň a žiaden mrak nad ním. Žiaden deň a žiadna noc po ňom. A predovšetkým žiadna a ničia existencia na tomto svete. Zdá sa, že básnici budú mať vždy dosť roboty.
Na webe Gazety Wyborczej si môžete vypočuť hlas Wisławy Szymborskej, prednášajúcej niektoré zo svojich básní.
Bez względu na długość życia/Bez ohľadu na dĺžku života
życiorys powinien być krótki./má byť životopis krátky.
Pisz tak, jakbyś ze sobą nigdy/Píš tak, akoby si sa so sebou
nie rozmawiał/nikdy nerozprával
i omijał z daleka./a zďaleka sa obchádzal
Pomiń milczeniem psy, koty i ptaki,/Nezmieň sa o psoch, mačkách a vtákoch,
pamiątkowe rupiecie, przyjaciół i sny./spomienkovom haraburdí a snoch.