Západ po bleskovej vojne v Gruzínsku: nejednotný a ochromený strachom. Mali by sme si namiesto toho spomenúť na nadradenosť demokracie.
Foto: Alex Majoli / Magnum Photos
Táto scéna sa odohráva 2. apríla v Bukurešti: Prebieha summit NATO. Michail Saakašvili si je istý, že veľké krajiny po štyroch rokoch lobovania prijmú Gruzínsko medzi seba. To by bolo Gruzínsko ochránilo pred ruským susedom a opäť zakotvilo Abcházsko a Južné Osetsko ako jeho pevnú súčasť. Michail Saakašvili mal troch zástancov: Georgea W. Busha, pobaltské krajiny a Poľsko.
Ale na večeri šéfov vlád sa Nicolas Sarkozy s Angelou Merkelovou dohodli, že prijatie Gruzínska budú vetovať s tým, že Tbilisi najskôr musí “vyriešiť svoje zmrazené konflikty” a že netreba ponižovať Rusko. Toto kolísanie je čítankovým príkladom nášho postoja k autoritárskemu Rusku: sme nejednotní a ochromení strachom.
Blesková vojna v Gruzínsku – a mimochodom aj olympijské hry v Číne – nám hovoria, že Rusko – a Čína – nie sú demokracie a nikdy nimi nebudú, iba ak o niekoľko generácií, čoho sa my už nedožijeme. Rusko bude vždy zachovávať zdanie parlamentnej demokracie s poslušnou Dumou a zviazanými médiami, a kombinovať ho s nemilosrdnou tajnou políciou a pochybnou toleranciou k rasistickým zoskupeniam so sklonom vraždiť a organizovať pogromy, s odbrzdenými imperialistickými sklonmi a totálnym pohŕdaním slobodou a medzinárodnými pravidlami.
Po roku 1989 sme si mysleli, že Rusko sa bude dať kúpiť za milióny dolárov, v nádeji, že rozvoj ekonomiky automaticky so sebou prinesie aj rozvoj právneho štátu. Tú istú ilúziu si pestujeme aj k Pekingu. Je trápne, ako naši lídri obhajujú svoju servilnosť k Ríši stredu argumentom, že Čína opúšťa komunizmus, keď tu sa už dávno spojila totalitná diktatúra s divokým kapitalizmom. Môžeme obdivovať ruskú kultúru, a tiež neuveriteľnú energiu, s akou sa Číňania v priebehu troch desaťročí vymanili z biedy, do ktorej ich uvrhol maoizmus, ale nesmieme si robiť ilúzie.
Napokon, tie dve krajiny nie sú porovnateľné: Čína má za sebou veľkolepú cestu. Naproti tomu Rusku stačí prevádzkovať svoje nerastné bohatstvo. Žije v kliatbe dividendovej ekonómie a prepadá sa do demografickej priepasti. O niekoľko rokov sa Čína zrejme začne rozpínať smerom k ruskému územiu, ktoré bude chcieť osídliť… No obe tieto veľmoci sú a zostávajú diktatúrami a my svoje vzťahy k nim musíme definovať z tejto perspektívy.
Čo teda môžeme urobiť? Stará Európa si pre svoj zúfalý dopyt po ruskom plyne a rope necháva vnútiť postavenie vazala. Naša energetická závislosť od Moskvy by sa dala ilustrovať obrazom supermarketu. Kým bežní spotrebitelia nakupujú, vlastníci a ich gorily hliadkujú a mlátia iných nakupujúcich – takých, čo sa sťažujú na ceny. Kto zdvihne hlas, tomu sa povodí rovnako, a ešte za svoj nákup zaplatí dvojnásobok. Alebo mu naparia domáce väzenie.
V posledných rokoch sme zažili, ako naši šéfovia vlád – napríklad, George W. Bush či Jacques Chirac – potľapkávali Vladimira Putina po pleci, nazývali ho čestným mužom či svedomitým demokratom, ovešiavali najvyššími rádmi. Pred našimi očami si osvojujú Putinove argumenty. Tie najodpornejšie zločiny v Čečensku, na ktoré Západ hanblivo mlčal, tábory, v ktorých sa väzní a mučí, mestá vyhladené leteckými jednotkami, otrávení či zastrelení príslušníci opozície, vydieranie baltských krajín, Arménska, Ukrajiny, Azerbajdžanu, Gruzínska, Európskej únie ropou a plynom – všetko je zabudnuté.
Zato na malé národy, ktoré volajú o pomoc, sa ukazuje prstom. Geostrategickí televízni experti ich nálepkujú, a Moskva sa môže tešiť statusu obete. Je to rovnaký vzorec ako v bývalej Juhoslávii v rokoch 1991 a 1992. Útočník, Miloševičovo nacionalistické Srbsko, sa prezentoval ako napadnutý, Chorváti, Bosniaci a Kosovčania boli denuncovaní ako separatisti, čo ničia priateľstvo národov tupým nacionalizmom.
Čo môžeme urobiť? Najprv musíme prestať veriť rozprávke o tom, že po páde múru sa zemegule zmocnila demokracia. Rusko a Čína patria k veľkým imperiálnym útvarom, nie sú to priatelia ani nepriatelia, vždy majú status medzi tým: ich veľkosť nám zakazuje priamo na nich útočiť, ich tyranské praktiky nám však prikazujú ostražitosť. Sú to zároveň partneri aj hrozby. Ako s partnermi s nimi musíme zaobchádzať na báze jasných pravidiel a tešiť sa, keď dôjde k pokroku. Hrozbe musíme čeliť kombináciou ústupkov a odporu, ľsti a pevnosti, vedomou a vytrvalou stratégiou. Medzi vojnou a mierom leží sivá zóna, ktorá sa nazýva politickou inteligenciou: tu ju potrebujeme. Ani vypínať hruď, ani kapitulovať v panike.
Je načase, aby sa demokracie tejto Zeme – India, Japonsko, Európa, krajiny Latinskej a Severnej Ameriky, Južná Afrika – spojili na obranu proti novým expanzionizmom. Musí pokračovať obklopovanie Ruska štátmi NATO, snaha uvoľniť od moskovského monolitu toľko malých krajín, koľko sa len dá. V tomto zmysle musíme podporiť kandidatúru Ukrajiny a Gruzínska.
Ale nejde tu len o mobilizáciu rakiet a divízií, ide predovšetkým o vojnu ideí a o pravdivý jazyk proti tomuto režimu. Nehľadať úniky, byť bdelí, zostať presvedčení o nadradenosti demokratického modelu nad tyraniou, nekolísať medzi džingderasasou a pokľakom (ako to robí náš francúzsky prezident, ktorý sľúbil, že sa stretne s dalajlámom, a sľub nedodržal).
A predovšetkým nazývať veci ich menami, nenechať vládam nič prejsť, všade pomáhať občianskej spoločnosti a disidentom. Dávať prednosť všetkému, čo môže oslabovať a deliť moc klík. Oslepila nás vojna proti terorizmu: barbarstvo má tisíc tvárí, nielen tvár džihádistu, ktorý sa vyhodí do vzduchu uprostred davu.
Držať pred očami Pekingu a Moskvy ich činy neznamená ponižovať ich – aj keď sa pritom musí rátať s tým, že aparátnici pri moci sa budú tváriť kyslo – znamená to posilniť ruské a čínske obyvateľstvo vo vyslobodzovaní spod útlaku, v ukazovaní prstom na novú pravicu, v tom, aby mohli lepšie využívať tie nemnohé slobody, ktoré majú.
Text vyšiel v denníku Le Monde, v nemeckom preklade na stránkach Perlentaucher.