Foto: Chris Hondros / Getty Images
Legenda vraví, že Arabská jar začiatkom roku 2011 vypukla vo chvíli, keď polícia zhabala tuniskému predavačovi zeleniny Mohamedovi Bouazizimu vozík, na ktorom vozil svoj tovar. Urazený a pohanený sa sťažoval na policajtku, úrady však jeho sťažnosti ignorovali. Jeho zúfalá reakcia – upálenie – nesmierne zarezonovala v celom arabskom svete.
Čím to bolo, že jeho čin vyvolal takú ohromnú reakciu? Išlo tu predovšetkým o ľudskú dôstojnosť, respektíve jej nedostatok, o pocit vlastnej hodnoty či sebaúcty, ktorý všetci potrebujeme. Ľudskú dôstojnosť však pociťujeme len vtedy, keď ju uznávajú aj iní; vo svojej podstate je to spoločenský, ba priam politický úkaz. Tuniská polícia s Mohamedom Bouazizim zaobchádzala tak, akoby keby bol úplná nula, niekto, kto si nezaslúžil základnú slušnosť ako odpoveď či vysvetlenie po tom, čo mu vláda odobrala skromný prostriedok na živobytie. Rovnakú situáciu ‘neviditeľného muža’ (Invisible Man) opísal Ralph Ellison vo svojej knihe o černochoch v Amerike začiatkom 20. storočia, ktorých belosi nepokladali za plnohodnotných ľudí.
Túžba po uznaní je dvojsečný meč.
Autoritárske režimy majú veľa nedostatkov. Vedia manipulovať, sú skorumpované a ekonomicky stagnujúce, podobne ako súčasný obliehaný arabský svet. Všetky tieto nedostatky vyvolávajú nespokojnosť verejnosti. Ich najväčší nedostatok je však morálny: neuznávajú základnú ľudskú dôstojnosť svojich občanov a preto si môžu dovoliť s obyčajnými ľuďmi zaobchádzať, a aj s nimi zaobchádzajú, v najlepšom prípade ľahostajne a v najhoršom s pohŕdaním.
Čínska vláda dokázala svojim obyvateľom zabezpečiť pracovnú istotu, ich ľudská dôstojnosť sa tam však nerešpektuje tak, ako sa nerešpektuje v arabskom svete. Neprejde týždeň, aby korumpovaní developeri spolčení s miestnymi straníckymi funkcionármi nezhabali dedinčanom pôdu a jedinou možnou reakciou sú intenzívne výbuchy protestov.
V anglosaskom svete máme tendenciu vnímať politiku ako súťaž ekonomických záujmov a definovať práva z utilitárneho hľadiska. Ľudská dôstojnosť však tvorí základ politiky všade na svete: rovnaká pláca za rovnakú prácu, v tomto veľkom hesle feminizmu nejde ani natoľko o príjmy ako také, ale skôr o príjem ako známku uznania za vykonanú prácu, ktoré spoločnosť prejavuje. Občianske zväzky zabezpečujú homosexuálom takmer všetky práva, no homosexuálne manželstvá sa v americkej politike stali ožehavou otázkou práve preto, lebo signalizujú uznanie a rovnakú dôstojnosť homosexuálnych a heterosexuálnych zväzkov.
Práva, vymenované v americkej ústave ako aj v ústavách ostatných liberálnych demokracií možno chápať ako mechanizmy formálneho uznania práv a tým pádom aj ľudskej dôstojnosti občanov, ktorým prislúchajú. Môžeme si dnes myslieť čokoľvek o obvinení zo znásilnenia, ktoré proti Dominiqueovi Strauss-Kahnovi vzniesla Nafissatou Diallo, newyorská polícia ho nemala právo ignorovať len preto, že on mal vznešené postavenie šéfa Medzinárodného menového fondu a kandidáta vo francúzskych prezidentských voľbách a ona bola len jednoduchá hotelová chyžná z Guiney. V mnohých veľkých politických bitkách v amerických dejinách išlo o otázky ľudskej dôstojnosti, t.j. o to, kto sa nachádza mimo oslnivého kruhu ľudských bytostí, ktoré si zaslúžia, aby sa ich práva rešpektovali, či už ide o nemajetných mužov, ženy či etnické menšiny.
Nemecký filozof Georg W. F. Hegel tvrdil, že celé ?udské dejiny možno považovať za dlhotrvajúci boj o uznanie a že moderné liberálno-demokratické zriadenie predstavuje triumf princípu rovnakých práv nad vzťahom medzi pánom a poddaným. Problém súčasnej politiky spočíva v tom, že ľudia sa často nedožadujú uznania svojej ľudskej dôstojnosti len ako abstraktné a rovnoprávne osoby; žiadajú uznanie celých skupín, ku ktorým patria, či už ako Ukrajinci alebo Kurdi, homosexuáli či severoamerickí Indiáni. Politika identity je politika uznania, nech vychádza z náboženstva, rodu, rasy alebo etnicity.
Rovnako tomu je aj v prípade arabskej jari. Autoritárske arabské režimy nenarušili len abstraktnú ľudskú dôstojnosť; znevážili aj právo moslimov na to, aby politický systém uznal ich náboženskú identitu. Množstvo egyptských islamistov pociťuje veľkú nenávisť voči liberálnym elitám vo svojej vlastnej spoločnosti, pretože sa na nich pozerajú zvrchu ako na poverčivých nevzdelancov. Túžba po uznaní nevedie len k snahe zvrhnúť tyraniu v mene univerzálnych liberálnych práv; môže byť tiež hnacím motorom snahy o presadenie dominantnej identity, ktorú som kedysi nazval megalotymiou. [Fukuyamov termín, postavený na Platónovej koncepcii duchovnej časti duše, ktorá poháňa tyranské ambície, nutkavú potrebu nadradenosti, salon.eu.sk].
Túžba po uznaní je teda dvojsečný meč. Je základom hnevu, ktorý poháňa spoločenskú mobilizáciu a odboj proti surovej vláde, často sa však spája s askriptívnymi identitami, ktoré podkopávajú univerzálnosť práv. Po páde troch diktatúr v arabskom svete, keď sa možno zrútia ďalšie dve, možno očakávať, že tento boj bude pokračovať.