Gazeta Wyborcza
(Poľsko), 04.01.2012
Pre bohemistu a Josefa Škvoreckého poľského prekladateľa Andrzeja Jagodzińského, ktorý roku 2009 spoločne s autorom získal literárnu cenu Angelus za poľské vydanie Príbehu inžiniera ľudských duší, bol veľmi český svojím spôsobom písania, no súčasne aj neobyčajne univerzálny. Písal s obrovskou iróniou a odstupom od seba, ako aj od tradícií svojho národa. Jeho prvé texty som čítal ako študent, ale definitívne ma fascinoval, keď som si prečínal Tankový prápor. Je to asi najsmiešnejší román o vojsku, hneď po Príhodách dobrého vojaka Švejka. Jeho druhou dôležitou knihou bol pre mňa jeho opus magnum, Príbeh inžiniera ľudských duší, absolútne veľdielo a jedno z najdôležitejších diel svetovej literatúry. Ako vydavateľ bol Škvorecký pre českú literatúru tým, čo Jerzy Giedroyc pre poľskú. Vydavateľstvo, ktoré viedol so svojou ženou v Toronte zachránilo súčasnú českú literatúru pred cenzúrou. Za 20 rokov vydali vyše 300 kníh v niekoľkotisícových nákladoch, z ktorých časť sa dostala aj do Československa. A všetko to financoval zo svojho profesorského platu. Po roku 1989 sa nevrátil do vlasti, hoci tam často chodieval. Vysvetľoval, že po toľkých rokoch zapustil v emigrácii korene.
The Globe and Mail
(Kanada), 04.01.2012
Škvoreckého anglický prekladateľ, Kanaďan Paul Wilson, pripomína jeho obrovský význam v novej vlasti, kde napísal väčšinu svojich viac než 40 kníh, napriek tomu, že jeho výrazne protikomunistické zmýšľanie, blízke Georgeovi Orwellovi, bolo niektorým kanadským ľavičiarom občas proti srsti. Nikto však nevyčítal nebohému kanadskému kritikovi Georgeovi Woodcockovi, že Škvoreckého veľdielo z roku 1977, Príbeh inžiniera ľudských duší, odohrávajúci sa v súčasnom Toronte a v Československu za druhej svetovej vojny a po nej označil za najlepší román, ktorý v Kanade vyšiel v osemdesiatych rokoch… nielen pre vybrúsený štýl, citlivý vhľad do charakterov a magický prístup k pamäti, ale aj pre komplexné vnímanie sociálnej a politickej reality našich čias. Paul Wilson ďalej poukazuje na to, že Josef Škvorecký bol jedným z mála autorov, ktorí sa už za svojho života tešili obrovskej popularite. Z tohto dôvodu správa jeho smrti vyvolala v Čechách obrovský zármutok, no prispelo k tomu aj to, že v posledných troch mesiacoch odišli traja velikáni českej literatúry — tí druhí dvaja sú undergroundový básnik Ivan Jirous, ktorý zomrel v novembri a Václav Havel, ktorý odišiel minulý mesiac. Škvoreckého dielo je jedinečné tým, že svojim brilantným rozprávačským štýlom zachytil životnú skúsenosť dvoch totalitných diktatúr a exilového autora. Roku 1990, rok po Nežnej revolúcii, novopečený prezident Havel odovzdal Škvoreckému a jeho žene Zdene Salivarovej najvyššie štátne vyznamenanie: Rád Bieleho leva. Najväčšiu satisfakciu však Škvoreckému asi dalo to, že sa dočkal českého vydania svojich zobraných diel a že sa vypredalo v krajine, kde bol kedysi zakázaný. Z množstva Škvoreckého diel Paulovi Wilsonovi najviac prirástlo k srdcu Scherzo capriccioso: Veselý sen o Dvořákovi, kniha, ktorá sa odohráva prevažne v Spojených štátoch koncom 19. storočia. V tejto knihe ožíva takmer zabudnuté obdobie amerických dejín, no najvzrušujúcejšie na nej je, že prozaik na vrchole svojich síl tu píše o skladateľovi na vrchole svojich síl — inšpiráciou pre najlepšie diela oboch umelcov bola dravá energia Ameriky a jej čierna hudba. Je to Škvoreckého hold prehistórii jeho milovaného džezu, hudby, ktorá je stelesnením slobody.
Josef Škvorecký roku 1978 v Toronte. Foto: Jack Dobson / The Globe and Mail
Frankfurter Allgemeine Zeitung
(Nemecko), 04.01.2012
Ako dobre, že je tu ešte Josef Škvorecký – takto si asi pozdychli priatelia českej literatúry a kultúry, keď okolo Vianoc v Prahe pochovávali Václava Havla, začína svoj nekrológ pre FAZ Dirk Schümer. Škvorecký ako neúnavný vydavateľ v torontskom exile od sedemdesiatych rokov poskytoval publicistickú platformu disidentským autorom ako Havel, Milan Kundera či Ludvík Vaculík a tým značnou mierou prispel k hnutiu Charty 77. A teraz aj Škvorecký, ktorý bol sám veľkým európskym spisovateľom, skonal v exile mimo Európy, kde strávil vyše štyridsať rokov. Podrobný prehľad autorovho života a diela Dirk Schümer končí ďalším povzdychom: Je neodpustiteľné, že samoľúby nemecký literárny establišment sa nikdy nezmohol na to, udeliť cenu spisovateľovi, ktorý v mladosť musel prežiť ponižovanie nútených prác vo firme Messerschmidt. Ocenenia doma, v Poľsku, Kanade a Spojených štátoch toto manko trochu vyrovnajú. Po správe o smrti veľkého muža exilu zjavne otrasený český premiér Nečas komentoval túto trúchlivú zimu svojho národa: behom jedného roka so Škvoreckým, s Arnoštom Lustigom, ktorý prežil holokaust, s radostným literárnym diplomatom Jiřím Grušom, nezlomným undergroundovým básnikom Ivanom Jirousom a Václavom Havlom, najlepším dramatikom, odišiel výkvet českej literatúry. Úbohé Česko, bohaté Česko.
The New York Times
(USA), 05.01.2012
Iróniou osudu Josef Škvorecký prežil autora svojho fundovaného nekrológu pre NYT, Michaela T. Kaufmana (zomrel roku 2010), ktorý vyzdvihol predovšetkým autorovo alter ego, Dannyho Smičického, severočeského milovníka džezu a obdivovateľa Marka Twaina. Danny, ktorý vystupuje aspoň v polovici Škvoreckého románov, sa usiluje – nie vždy hrdinsky – zachovať si základnú slušnosť uprostred teroru a ponižovania totalitnej spoločnosti. Cez opisy nútených prác v nacistickej továrni, komunistickej cenzúry, sovietskych tankov, politických čistiek, udavačov a lákavých a dráždivých žien nám Škvorecký dal nazrieť do vlastného života. Kaufman ďalej poznamenáva, že Škvorecký (redakcia NYT poskytuje aj návod na výslovnosť tohto jazykolamu: shik-VOHR-et-skee, ktorý by nebohého autora istotne pobavil) má s Kunderom spoločnú fascinácia súkromnými životmi ľudí, prenasledovaných ťažkopádnym policajným štátom, ktorí v neradostnej politickej atmosfére hľadajú radosť – či už v priateľstve, hudbe alebo sexe.
A tu si môžete prečítať jeden z posledných rozhovorov s Josefom Škvoreckým.