Foto: Ladislav Vallach / TASR
Prvá demokratická vláda Maďarska, tá, ktorá sa považovala za strážkyňu slobodymilovných ideálov devätnásteho storočia, privatizáciou otvorila cestu k už dvakrát prerušenej modernizácii. Vedela, čo chce, len si celkom neuvedomila, čo všetko zdedila po diktatúre. Zdedila po nej tieňovú ekonomiku a čiernu prácu. V rámci nich sa totiž už predtým uskutočnila jedna utajená privatizácia, hoci Kádárov režim túto pro forma dovŕšenú privatizáciu nemohol potvrdiť aj de iure. Dá sa povedať, že nepripustil, aby sa miestne minikniežatstvá postavené na ziskovo fungujúcich podnikoch, ktoré umožňoval družstevná forma vlastníctva, dali dediť. Keby sa boli dali dediť, bola by to pre vrstvu obyvateľstva nadanú podnikavým duchom šanca začať viesť život majetnej buržoázie. Administratíva Kádárovho režimu prísne obmedzovala legálne investície družstiev; nechcela, aby družstevné vlastníctvo prerástlo cez hlavu tomu štátnemu a skutočné peňažné toky tlačilo do ilegality. A tak zúčastnených z veľkej väčšiny vtláčalo späť do výmenného obchodu. Ústne dohody nahrádzali zmluvné vzťahy, písomná forma a bankové transakcie boli kvázi zakázané. O tejto neformálnej ekonomike každý vedel, každý mal podiel na jej anomáliách a daroch, ale takmer nikto o tom otvorene nehovoril. Mlčanie bolo kvázi v záujme všetkých, aby sa tie nesväté pomery udržali. Dané slovo a účtovanie na desaťročia prestali v obchodných vzťahoch platiť. Za porušenie nezákonne daného slova ste sa nemohli dostať pred súd, a nedostanete sa za to pred súd ani dnes, za to vás mohli len zavraždiť alebo vyhodiť do vzduchu. Po štyridsiatich rokoch socializmu v maďarčine prakticky už neexistoval rozdiel medzi áno a nie.
Jazyk sa používal dvojako, nie sa hovorilo tak, aby mohlo znamenať aj áno, a naopak. Slovo „účty“ nadobudlo vyslovene negatívny význam. Keď niekto predkladá účet, keď ho vyčísľuje, žiada, tak do dodnes znamená, že ide vlastne o utajenú finančnú kontrolu či zlého človeka, ktorý sa nezúčastňuje kradnutia a podvádzania, aktivít, ktoré sú pre klan či kmeň morálne, a preto musí byť z kmeňa či klanu vylúčený.
V okamihu zmeny systému bol v spoločnosti hlad po legálnom vlastníctve, aj keď zároveň vôbec nebola pripravená na záväznosť slov áno a nie, pretože v záujme prežitia už tradične kultivovala dvojaké meradlá a nebola pripravená na zodpovednosť, ktorú so sebou prináša vlastnenie, investovanie, účtovanie, platenie daní či udržiavanie vlastného majetku. Štruktúra, v ktorej žila, nezodpovedala modelu, ktorý chcela nasledovať. No bez privatizácie – nech by nastalo čokoľvek – sa nedalo nadviazať na niť modernizačnej tradície. Po sebe nasledujúce vlády boli rozhodnuté pokračovať v modernizačnej tradícii, aby Maďarsko mohlo v dohľadnej dobe pristúpiť k veľkým industriálnym národom, a práve preto sa rozhodli ponechať štruktúry diktatúry. Stavali na štruktúrach a protagonistoch tieňového hospodárstva, neformálneho sektora a čiernej práce už preto, že nič iné nepoznali. Orbán ani po rokoch, ako mladý stranícky funkcionár nechápal význam tohto strategického rozhodnutia, respektíve považoval dvojaký jazyk, dvojaké miery a dvojaké myslenie za mravne neúnosné. Iste, v zásade bolo možné uskutočniť privatizáciu, v ktorej by malo prednosť v republikánskom zmysle slova verejné blaho; na to by však hlavné postavy museli prinajmenšom vedieť, aké sú pravidlá hry v demokracii, a od seba aj iných žiadať ich dodržiavanie. Odkiaľ o nich mali vedieť? Nespomínam si ani na jedno politické zoskupenie, ktoré by spoločnosti otváralo túto možnosť, čiže transparentnosť a kontrolu, vyrovnaný pomer práv a povinností. Bola by musela prezentovať silný štát.
Orbánova strana Zväz mladých demokratov sa ako prvá zaplietla do korupčného škandálu. Zväz mladých demokratov neskôr veľmi rýchlo prišla takmer o celú svoju voličskú základňu tým, že keď škandál prepukol, neponúkla ani náznak vysvetlenia, ktoré by mohlo byť čímsi ako náprava. Tých, čo boli za škandál zodpovední, nechala na ich postoch. Keď som sa pýtal vtedajšieho člena predsedníctva, kolegu spisovateľa Istvána Eörsiho, prečo neurobili to, čo bolo politicky nevyhnutné, povedal mi, že len tak sa dalo zabrániť tomu, aby stranícke vedenie padlo do rúk práve toho člena predsedníctva, ktorý si už dovtedy nahonobil veľké pozemky a v tejto svojej vášni bol nezastaviteľný.
Každá novozaložená či znovuzaložená strana chcela od prvej chvíle prítmie, chcela loviť v mútnych vodách, inak sa jej nemohlo dariť. Straníkom, ktorí z mravnej čistotnosti zo strán topiacich sa v korupčných močariskách odchádzali, ani na um nezišlo podeliť sa o svoje vedomosti s verejnosťou.
Aj keby medzi stranami, ktoré vznikli za Tretej maďarskej republiky, bola čo len jediná výnimka, musela by sa oproti ostatným vyznačovať tým, že by verejnému blahu dávala a nič od neho nechcela dostať či vziať si. Túžba vlastniť za štyridsať rokov diktatúry natoľko zosilnela, že aj kresťanské cirkvi a židovské obce chceli len dostávať, nie dávať, ani filér, nikomu. Pri pohľade na nečakané množstvo bezdomovcov a zúfalú chudobu im začali pomáhať rôzne združenia, ale tie vznikali ako zahraničné, nie domáce iniciatívy.
Tradície tieňa
Pritom tradícia kapitalistického hospodárenia nebola neznáma. No bol s ňou ten istý problém ako s chápaním demokracie. V rámci reformných pokusov socialistického plánovitého hospodárstva a posilňovania tieňovej ekonomiky maďarská spoločnosť koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia de facto zabudla na predchádzajúce anomálie maďarského kapitalizmu, tak ako zabudla aj na vlastné robotnícke a roľnícke hnutia. A hneď pocítila následky svojej amnézie. Začala sa zaujímať o model rozvinutého sociálneho trhového hospodárstva, ktoré nepoznala a na jeho predchádzajúce pomery nechcela spomínať. Chcela ilúziu, nie realitu. So svojou ilegálne prekvitajúcou tieňovou ekonomikou sa Maďarsko síce najviac spomedzi štátov Varšavskej zmluvy blížilo ku kapitalistickej ekonomike, no nie k usporiadanej, sociálnej trhovej ekonomike, ktorá reguluje šialenstvo kapitalistických excesov egoizmu zákonmi a inštitúciami demokratickej deľby moci, ale k neusporiadanému hospodáreniu bez zákonov, ktoré pestuje skôr rodinný, klanový a kmeňový egoizmus, pozná len tajné dohody a výmenný obchod, a právo len ako právne kľučky, písomných záznamov sa desí ako čert kríža a pri presadzovaní svojich záujmov sa vzťahuje skôr k predstavám o autoritárskej spoločenskej organizácii, nie k duchu pokroku, skôr k duchu kmeňa či klanu. Zachováva kvázi patriarchalistickú mentalitu, ktorá spájala ducha maloroľníkov a gentry, panovačných sluhov, čeľade, nádenníkov a aristokracie. Ak mám použiť pojem Radomira Konstantinovićsa: „ducha provincie“. Nemá rád samovládu, no oddanou službou najbližšiemu pánovi si vykupuje kus bezpečia. Nejde mu o vyššie ciele, nemá rád univerzálnosť ani v cirkvi, v rámci rodinných a klanový väzieb je stále mierumilovný. Tým pádom nerozumie individualizmu, hlboko ním pohŕda. Sťahuje sa do mesta, do najdrahších štvrtí, ale nenávidí urbánnosť. Celé dni túži po zničenom vidieku, ktorému sa pohŕdavo obrátil chrbtom a sám k jeho zničeniu prispel. Želá si slabý štát, aby mohol nerušene presadzovať záujmy rodiny, kmeňa a klanu, ktoré si priniesol so sebou do mesta – na účet komunity platiacej dane, a tým aj na svoj vlastný účet. Je nepriateľom každého, pokiaľ mu neslúži, a hneď je priateľ toho, kto mu poskytne službu, no len ako protislužbu za službu. V tejto otázke vládne plná zhoda – od neoliberálov, ktorí vyštudovali na amerických univerzitách, až po národných konzervatívcov s anglickými a francúzskymi školami. Všetci si prajú slabý štát. Samozrejme, taký, čo slúži výlučne im, ich rodinám, kmeňom, klanom a stranám – majetkami, ktoré iným vzali. Strany uskutočnili privatizáciu v rámci smrteľne slabého štátu neschopného korekcie či kontroly, na báze kmeňového a klanového myslenia, v duchu provinčnosti. Inak by to nerušené kradnutie na všetky strany a zvoľa na úkor spoločného blaha boli úplne nepredstaviteľné.
Aj klerikalizmus kultivuje patriarchálno-provinčného ducha.
Nová autoritárska tradícia Maďarska sa zrodila z ducha provincie; jej bázou sú kmene a klany; republika ich nezaujíma; ich afinita k ľudským právam je nerozvinutá – zato disponujú silnou klerikálnou sieťou, hrá totiž so svojimi predstaviteľmi divadlo feudálno-autoritárskeho panovania predvojnovej éry. Aj klerikalizmus kultivuje patriarchálno-provinčného ducha. Príkaz nasledovať Krista a slúžiť pritom nie je v rozpore s pohŕdaním kresťanským univerzalizmom. Klerikalizmus hovorí oboma jazykmi, pestuje národnú cirkev proti univerzálnej, aby s cirkevnou hierarchiou slúžil duchu provincie; v oboch prípadoch však ide o jazyk, ktorý je svojou povahou divadelný. Svojou dvojjazyčnosťou slúži nenávisti k všetkému cudziemu, pohŕdaniu, vykorisťovaniu a opľúvaniu cudzieho, ale v prvom rade slúži majetkovej hierarchii. Statkárovi proti maloroľníkovi, maloroľníkovi proti nádenníkovi. Nie eucharistii a už vôbec nie moderne chápanému národu, ale klanu, kmeňu – spoločenstvu, do ktorého ste sa narodili a od ktorého je zakázané sa odvrátiť, či ste veľkostatkár alebo chudobný nádenník. V tomto zmysle kresťanstvo (ani vo svojej katolíckej, ani vo svojej protestantskej variante) samozrejme neznamená vierovyznanie, ani potvrdenie viery, ale negatívnu deklaráciu klanovej či kmeňovej spolupatričnosti. V dnešnom používaní maďarčiny sa kresťanstvo stalo synonymom tohto výroku, šifrou rasovej teórie či prinajmenšom antijudaizmu.
Zakódovaná deklarácia zďaleka nie je dôležitá preto, že by Židia svojím dvojpercentným podielom na počte obyvateľov zohrávali až takú veľkú úlohu v živote dnešnej maďarskej spoločnosti, ale aby si agonizujúci kmeňový či klanový duch mohol v mene lásky k blížnemu udržať nezakalený zdroj nenávisti k inakosti.