Aleksej Navaľnyj. Foto: Sergej Ponomarev / AP Photo
Aleksej Navaľnyj, de facto vodca demonštrantov, ktorí na Štedrý večer masovo vyšli do mrazivých ulíc Moskvy, si nedáva servítku pred ústa. Jeho web www.rospil.info, ktorý založil na vyšetrovanie korupčných káuz na miestnej a lokálnej úrovni, sa začína slovami: “Prečo to robíme? Pretože dôchodcovia, lekári a učitelia prakticky hladujú, zatiaľ čo zlodeji pri moci si kupujú čoraz viac víl, jácht a čert vie čoho ešte!”
Navaľnyj sa nevyhýba ani do očí bijúcim vizuálnym gestám. Jeden z jeho projektov sa venuje zbieraniu fotografií výtlkov na cestách, rozbitých diaľníc, rozpadávajúcich sa mostov a podobných bezpečnostných rizík. Vo svojom súkromnom blogu, kde priebežne komentuje nehanebné počínanie najvýznamnejších ruských korporácií a referuje o vlastných protestných aktivitách a aktivitách svojich prívržencov (demonštráciách, súdnych procesoch, zadržiavaniach) Navaľnyj do horného ľavého rohu každej stránky dáva obzvlášť pútavú fotografiu. Je na nej obrovský, rozzúrený chlap s brutálnou tvárou, ktorý brutálne škrtí rovnako masívneho protivníka s rovnakou brutálnou tvárou.
Táto fotografia je príznačná pre Navaľného, prvého skutočného post-sovietskeho disidenta. Rozhnevane protestuje proti nedávnym sfalšovaným parlamentným voľbám. Rozhnevaní sú aj jeho prívrženci na uliciach a v internete. Navaľnyj sa na všetkých svojich stránkach sa o hlavných predstaviteľoch ruskej politiky a biznesu bežne vyjadruje ako o podvodníkoch, gangstroch, zločincoch a zlodejoch. Uvádza tu aj presný návod, ako sa na úradoch sťažovať na korupciu či prieťahy, a čo robiť, ak na sťažnosť nepríde odpoveď. Informácie sú vedome trasnparentné – na stránkach rospil.info nájdete menovitý zoznam všetkých prispievajúcich blogerov a právnych poradcov, ako aj množstvo technických a právnych informácií. Na stránkach jeho fotografického projektu je uvedené plné znenie smerníc a nariadení, týkajúcich sa opráv a bezpečnosti na cestách.
Navaľnyj, jeho kolegovia a stúpenci sa odlišujú od predchádzajúcej generácie ruských demokratov. Disidenti z dávnych disidentských čias – šachový šampión Gary Kasparov, ľudskoprávna aktivistka Ľudmila Aleksejeva – dnes pôsobia ako ľudia z inej éry. Dokonca aj zakladatelia Jabloka, chodorľavej liberálnej strany, v porovnaní s nimi pôsobia sivo a nudne. Tento rozdiel do istej miery vyplýva jednoducho z veku. Navaľnyj je ročník 1976. Mal deväť rokov, keď moc prevzal Michail Gorbačov. A keď sa Sovietsky zväz definitívne rozpadol, mal pätnásť. Nečudo, že jeho násilnícky štýl a občas vulgárne vyjadrovanie je v dokonalom súzvuku s násilníckou a vulgárnou spoločnosťou, ktorá ho obklopuje. A nečudo, že pôsobia ako vhodná reakcia na násilnické a vulgárne ruské vedenie.
Významnejší rozdiel však spočíva v jeho metódach a cieľoch. Ako nám nedávno pripomenula smrť veľkého Václava Havla, odpor voči komunistickej totalite mal prevažne intelektuálnu, literárnu a teoretickú podobu. O väčšine dôležitých vecí sa dalo diskutovať pri kuchynskom stole. Naproti tomu Navaľného odpor voči putinovskému autoritárstvu má konkrétnu a praktickú formu a poväčšine sa odohráva online. Hoci v posledných dňoch padlo zopár zmienok o disidentoch minulosti — jeden z demonštrantov niesol transparent s nápisom ‚Potrebujeme Havla!‘ a ďalšie volali po ‚novej glasnosti‘– Navaľnyj zriedkakedy spomína ľudské práva. Donedávna veľmi nespomínal ani demokraciu, ktorú mnohí Rusi odmietajú ako prázdny ideál. Hovorí skôr o peniazoch: kto ich má, kto ich ukradol a kto ich zneužil.
Má to svoju logiku. Súčasné Rusko je materialistickou, odideologizovanou spoločnosťou. Neprekvapuje preto, že prvé opozičné hnutie, ktoré zvolilo materialistický, odideologizovaný prístup, zožalo taký úspech. Navaľnyj má pravdu, keď sa sústreďuje na to, na čom ľuďom záleží. Kedysi dávno sa sovietsky disidenti snažili demaskovať pokrytectvo režimu, ktorý sa tváril, že sa hlási k mieru a spravodlivosti no v skutočnosti propagoval vojnu a teror. Navaľnyj a ľudia jeho typu sa snažia demaskovať pokrytectvo autoritárskej kliky, ktorá sa tvári, že prináša bohatstvo všetkým, no v skutočnosti chce čo najviac nahrabať seba.
Oficiálne kruhy zatiaľ na Navaľného reagujú opatrne a umiernene, a nie je na tom nič prekvapujúce. Hoci putinovskému režimu občas nesprávne dávajú prívlastok ‚stalinistický‘, nie je to a nikdy to nebol skutočne totalitný režim. Hranice a satelitné kanály sú otvorené, kontrola internetu je neúčinná a istá miera disentu sa toleruje. Väčšina ruských televízií je pod väčšou či menšou kontrolou Kremľa, no niekoľkým novinám dovoľujú publikovať kritické články, pokiaľ nemajú priveľkú tiráž. Alexander Lebedev, majiteľ bojovnej Novej Gazety v Moskve (patria mu aj londýnske noviny Independent a London Evening Standard) sa nazdáva, že režim jeho noviny nezakazuje preto, lebo jeho predstavitelia sami chcú čítať niečo slušné. ‚Aj oni chcú vedieť, čo sa deje,‘ povedal mi raz.
S výnimkou niekoľkých krátkych pobytov za mrežami vláda necháva na pokoji aj zopár kritikov, medzi nimi aj Kasparova, zrejme preto, že nie sú zvlášť účinní. Nebezpečnejší kritici sa dočkali horšieho osudu. Vzpurný ropný magnát Michail Chodorkovskij je vo väzenskom tábore na Sibíri. Investigatívnu novinárku Annu Politkovskú zavraždili na prahu vlastného domu. Právnika Sergeja Magnického umučili na smrť vo väzení, lebo odmietol stiahnuť obvinenia z korupcie. K Navaľnému doteraz vláda pristupuje podobne ako ku Kasparovovi. Na prvý pohľad sa skutočne môže zdať, že je to len čudák, človek, ktorý dokáže vytiahnuť do ulíc päťtisíc ľudí, nie však päťdesiattisíc. Keď som sa s ním pred rokom zoznámila, predstavili mi ho ako prominentného blogera, nie ako potencionálneho vodcu politického hnutia. Je dosť možné, že aj dnes, po niekoľkých veľkých demonštráciách, Putinove okolie neprestáva dúfať, že Navaľného hviezda zájde. Koniec koncov, Moskva má vyše 10 miliónov obyvateľov a poslednej demonštrácie sa aj podľa najoptimistickejších odhadov zúčastnilo 80 000 ľudí, čo je ešte stále kvapka v mori. Možno rátajú z tým, že zima odradí ľudí od ďalších akcií.
Ak dôjde k serióznym zrážkam medzi vládou a protestujúcimi, násilná revolúcia nie je vylúčená.
Blížia sa dve skúšky. Prvá čaká rodiacu sa strednú vrstvu v Rusku, ktorá Navaľnému a jeho kolegom prejavila takú podporu v internete. No jedna vec je zapojiť sa do Facebookovej kampane a niečo iné je nechať si otrieskať hlavu o múr. Prídu masy ľudí na ďalšie demonštrácie? Majú dosť veľkú podporu aj mimo hlavného mesta? Dokážu odolať brutalite, ktorej, ako vieme, je ruská poriadková polícia schopná?
Ak odpoveď na tieto otázky bude pozitívna, ďalšia skúška čaká vládu: kam až bude ochotná zájsť, aby sa udržala pri moci? Súčasné vedenie môže veľa stratiť – predovšetkým miliardy dolárov – a mnohí jeho predstavitelia sa svojho postavenia tak ľahko nevzdajú. Majetky si nahrabali pomocou politických stykov a politika ich môže o majetky aj pripraviť (stačí sa opýtať Boris Berezovského). Niektorí z nich môžu utiecť do svojich londýnskych domov, ale sú aj takí, čo musia ostať v Rusku. A nemusia mať chuť deliť sa o svoju krajinu s protikorupčným aktivistom ako Navaľnyj. Istý známy diplomat sa nedávno opýtal Navaľného, či on a jeho rodina sú pripravení znášať dôsledky jeho protestov. Áno, odpovedal, uvedomuje si, že ho môže čakať dlhý trest odňatia slobody na základe vykonštruovaného obvinenia. Alebo letecká či automobilová “nehoda”. Alebo mu dáky internetový Firewall odrazu vymaže všetky weby.
Čo bude potom? Ak dôjde k serióznym zrážkam medzi vládou a protestujúcimi, násilná revolúcia nie je vylúčená. Nie je to však pravdepodobné, pretože Rusi majú geneticky zakódovaný strach pred anarchiou. Ešte nevybledla spomienka na chaotické 90-te roky minulého storočia, keď dôchodcovia, lekári a lekári celé mesiace čakali na výplaty. Najradikálnejší vodcovia protestov, ako vodca Ľavého frontu Sergei Udaľcov (ktorý si práve odpykáva jeden z mnohých väzenských trestov) majú istú podporu v Moskve, je však neisté, či im budú dôverovať provincie v krajine, kde je ľuďom podozrivé všetko, čo pripomína rýchle zmeny.
Keby vládna klika dospela k názoru, že samotný Putin je im na obtiaž, nie je vylúčený ani palácový prevrat. Michail Prochorov — niklový miliardár a č. 32 na Forbesovom zozname najbohatších ľudí sveta, ktorý vlastní basketbalové mužstvo New Jersey Nets a zjavne získal na súčasnom systéme — vyhlásil, že je ochotný kandidovať v prezidentských voľbách a je možné, že sa pokladá za Putinovho dediča. K argumentom v jeho prospech patrí, že je už dosť bohatý a nebude musieť kradnúť. Boháči sa však v súčasnosti v Rusku netešia veľkej popularite (Putin si dáva veľkú námahu svoje bohatstvo utajiť) a Prochorova sotva možno pokladať za reformného populistu. Aj súčasný prezident Dmitrij Medvedev je poškvrnený svojim prepojením na Putinov režim. Povedané po lopate, nastrčené figúrky nie sú veľmi obľúbené, ani keď im dostali pridelenú úlohu sympaťáka.
Sú tu ešte ďalšie, pochmúrnejšie scenáre. Je možné, že ak nastane skutočná kríza s hrozbou ďalšieho sociálneho kolapsu a režimu sa podarí zvaliť vinu na svojich protivníkov, krajina sa znovu zjednotí za Putinom. Ak si Rusi vzali nejaké ponaučenie z dvadsiateho storočia, je ním to, že sa musia mať na pozore pred politikmi, ktorí robia prehnané sľuby. Keď príde na lámanie chleba, možno si vyberú známe zlo.
Tento krízový moment však ešte nenastal — a nie je ani je nablízku — a udalosti majú zatiaľ mimoriadne pozitívny priebeh. Po prvý raz po 20 rokoch sa v Moskve podarilo zorganizovať dve veľké a prevažne mierumilovné demonštrácie. Ak nič iné, dokazujú, že Navaľnyj a jeho priatelia skutočne začali tvoriť nový druh opozície a zaviedli nový druh rétoriky; že Rusom nie je jedno, ako im vládnu; a že niektorí z nich sú ochotní niečo proti tomu urobiť. Jeden z najskorumpovanejších a samoľúbych režimov sa strápnil, a to vždy poteší. Navaľnému sa podarilo dosiahnuť čosi významné a skutočné. No zatiaľ ešte nie je jasné, čo bude nasledovať.