Foto: Lubomir Kotek / AFP / Getty Images
S rukami víriacimi ako vrtule Václav Havel svojimi typickými náhlivými krátkymi krokmi prechádzal po zrkadlami obloženom foyer Laterny Magiky, hlavného štábu Sametovej revolúcie. Jeho mierne zhrbená, podsaditá postava v džínsoch a pulóvri sa pri mne na chvíľu pristavila; začal mi rozprávať čosi o „významných rokovaniach“, no skôr než dopovedal tri vety, už ho to hnalo ďalej. Ponad plece sa na mňa ospravedlňujúco usmial, akoby vravel „čo s tým narobím?“
Václav Havel často znel ako ironický kritik, pozorujúci divadlo života, no tu v Laterne Magike roku 1989 sa stal predstaviteľom hlavnej úlohy a režisérom hry, ktorá zmenila dejiny.
Václav Havel bol definujúcou postavou Európy na sklonku 20. storočia. Nebol len disidentom: bol stelesnením disidenta, v tom zmysle, ako sme chápali tento nový termín. Nebol len vodcom Zamatovej revolúcie: bol vodcom prapôvodnej Zamatovej revolúcie, tvorcom nálepky, ktorá sa po roku 1989 zaužívala pre mnohé ďalšie nenásilné protestné hnutia. (On sám vždy tvrdil, že autorom tohto termínu bol západný novinár.)
Václav Havel nebol len prezidentom: bol zakladajúcim prezidentom novej Českej republiky. Nebol len Európanom: bol Európanom, ktorého výrečnosť profesionálneho dramatika a autorita bývalého politického väzňa nám neustále pripomínala historický a morálny rozmer európskeho projektu.
Pri pohľade na ťažkosti, v akých sa tento projekt dnes ocitol, sa nám na pery tisne výkrik: „Havel! Európa ťa potrebuje.“
Bol tiež jednou z najočarujúcich ľudských bytostí, s akými som sa kedy stretol. Zoznámil som sa s ním začiatkom osemdesiatych rokov, tesne po tom, ako po niekoľkých rokoch vyšiel z väzenia. Rozprávali sme sa v jeho byte na nábreží s veľkými spisovateľskými stolmi a nádhernou vyhliadkou na Prahu. Napriek tomu, že podľa – asi reálneho – odhadu komunistickej štátnej polície k aktívnemu jadru signatárov Charty 77 patrilo len niekoľko sto ľudí, trval na tom, že ich potichu podporuje čoraz viac ľudí. A že jedného dňa blikotavé plamienky ich sviečok roztopia ľad. Nesmieme zabudnúť, že v tom čase nikto netušil, kedy tento deň nastane.
Nakoniec nastal už o šesť rokov, mohlo to však trvať aj 22 rokov, ako v prípade Aung San Suu Ťij, ktorú Václav Havel nezištne nominoval na Nobelovu cenu mieru v čase, keď ju mohol sám získať. Disidentská česť sa nezakladá na korune politického víťaza. Václav Havel bol stelesnením disidenta, pretože vo svojom boji pokračoval trpezlivo, nenásilne, dôstojne a s humorom bez toho, aby tušil kedy, alebo či vôbec, sa vonkajšieho víťazstva dožije. Jeho úspech spočíval v tejto vytrvalosti samotnej, v uplatňovaní princípov „antipolitiky“ alebo politiky ako umenia nemožného. Popri tom podroboval komunistický systém hlbokej, no zrozumiteľnej analýze v esejoch a v listoch z väzenia manželke Olge.
Jeho slávna bájka o švejkovskom riaditeľovi zelovocu, ktorý vo výklade medzi jablkami a cibuľou vystavuje slogan „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“, hoci tomuto heslu samozrejme vôbec neverí – dokonale vystihuje podstatu každého občianskeho odporu: že aj ten najrepresívnejší režim je odkázaný na minimálne ústupky ľudí, ktorým vládne. Jedna z jeho najvplyvnejších esejí je venovaná „moci bezmocných.“
Keď Václav Havel dostal možnosť reálne si vyskúšať občiansky odpor, urobil z neho elektrizujúce politické divadlo. Javiskom bolo pražské Václavské námestie. Tristotisíc účinkujúcich prehovorilo jednými ústami. Cecilleovi de Milleovi sa o čomsi takom mohlo len snívať. Nikto, kto to zažil nezabudne na chvíľu, keď sa na balkóne vedľa seba objavili Václav Havel a Alexander Dubček, hrdina roku ’89 a hrdina roku ’69: „Dubček – Havel! Dubček – Havel!“ Rovnako ako nezabudne ani na tristotisíc zväzkov kľúčov, ktoré štrngotali naraz, ako čínska zvonkohra. Málokedy sa maličká menšina tak bleskovo zmení na zdrvujúcu väčšinu. Možno sa toho čoskoro dočkáme v Barme.
No Československo malo tú výhodu, že bolo medzi poslednými hosťami na párty roku 1989. Poliaci, východní Nemci a Maďari už odviedli tú najťažšiu prácu, využili šancu, ktorú im ponúkol Michail Gorbačov. Keď som pricestoval do Prahy a vyhľadal Václava v jeho obľúbenej suterénnej krčme, zažartoval som, že v Poľsku to trvalo desať rokov, v Maďarsku desať mesiacov, v NDR desať týždňov a tu možno len desať dní. Okamžite ma požiadal, aby som túto hlášku zopakoval pred undergroundovým videoštábom. Nakoniec sa stal prezidentom behom siedmich týždňov. Živo si pamätám okamih, keď sa objavili po domácky vyrobené odznaky s textom Havel na Hrad. „Môžem si jednu vziať?“ zdvorilo sa opýtal študenta, ktorý odznaky predával.
„Ľudia, vláda vašich vecí sa vrátila do vašich rúk,“ vyhlásil v novoročnom prejave roku 1990 ako novopečený prezident, evokujúc prvého prezidenta Československa, Tomáša Masaryka. Prvé týždne na pražskom Hrade boli manické, rozjarené, povznášajúce a chaotické. Predviedol mi starú mučiareň: „Myslím, že ju budeme používať na rokovania.“
Čoskoro sa však začala ťažká drina naprávania škôd komunizmu. Jed, zhromaždený za štyridsať rokov začal prenikať na povrch. Tvrdší a prešibanejší politici ako Václav Klaus sa dostali do popredia. Vynoril sa aj nacionalizmus, slovenský a neskôr aj český. Václav Havel nasadil celé svoje argumentačné umenie v snahe udržať pri živote Masarykov sen občianskeho mnohonárodného štátu – no márne.
Vrátil sa ako zakladajúci prezident dnešnej Českej republiky, ktorá vznikla po takzvanom sametovom rozvode so Slovenskom.
Oprávnene sa nazdával, že nesmie chýbať pri jeho vzniku. Podľa môjho názoru v tejto úlohe zostal pridlho. Menej by bolo bývalo viac. Pri jeho podlomenom zdraví ho vyčerpávali nekonečné rundy ceremoniálnych povinností a malicherných politických sporov a postupne sa zunoval aj svojmu národu.
V deväťdesiatych rokoch sme na diaľku viedli spor o tom, či človek môže byť súčasne aktívnym politikom a nezávislým intelektuálom. Trval na tom, že áno. No pri každom stretnutí mi tiež sľuboval, že keď odíde z úradu, napíše hru o komédii veľkej politiky, ktorú mal možnosť spoznať z prvej ruky. Niečo o bezmocnosti mocných.
Roky sa míňali a ja som začínal pochybovať o tom, že ju raz napíše. Svoj sľub však splnil. Odchádzanie – typicky havlovsky ironickú hru o strate moci a túžbe znovu ju získať – nedávno sám sfilmoval so svojou druhou manželkou Dagmar v hlavnej úlohe.
A teraz, príliš skoro, sa s nami Václav Havel navždy rozlúčil. Len málo ľudí po sebe zanechá toľko hodnotného.