Christopher Hitchens (1949 – 2011)
Foto: Gasper Tringale
Bývalý britský premiér Tony Blair, ktorý pred rokom v Toronte s Christopherom Hitchensom skrížil meče vo verejnej diskusii o náboženstve (Blair debatu prehral – video s úryvkami z debaty tu), povedal v rozhovore pre BBC: Christopher Hitchens bol brilantný diskutér, neuveriteľne výrečný a vedel človeka vyviesť z miery, v tomto konkrétnom prípade diskutoval lepšie než ja. Bol nesmierne vtipný, ale v jeho ostrovtipe sa vždy skrývala hlboká myšlienka. Patril k ľuďom, s ktorým každý rozhovor vo vás zanechal nejaké nové pochopenie, nový podnet na rozmýšľanie. (…) Christopher Hitchens bol unikát, neuveriteľná zmes spisovateľa, novinára, polemistu a jedinečnej osobnosti. Bol absolútne nebojácny v hľadaní pravdy a obhajovaní každej veci, v ktorú veril. A všetko, v čo veril, obhajoval vášnivo, oddane a brilantne. Bol to mimoriadny, fascinujúci a farbistý človek, ktorého mi bolo cťou poznať.
Roku 1968 v Oxforde.
Britský prozaik Ian McEwan, ktorý ho pred niekoľkými dňami navštívil v nemocnici, spomína na posledné dni svojho priateľa, veľkého novinára, intelektuála a majstra umenia konverzácie: Málo intelektuálov dokázalo s takou ľahkosťou prekraľovať hranice medzi svetom literatúry a politiky akoo Christopher Hitchens. Nie je pravda, že prešiel z ľavice k pravici. Bol pozoruhodne dôsledný vo svojich názoroch. Vyšiel z ľavice, ktorá bola proti totalite a z toho vychádzajú aj jeho pravicové názory. Bol verný svojej novinárskej profesii, do posledného dňa hrdinsky odovzdával svojich 3000 slov, aj keď počas písania musel pravidelne oddychovať, lebo ho uspávali dávky morfia. (…) Do poslednej chvíle nerád hovoril o smrti. V nemocnici sa vás opýtal, čo práve čítate a hneď sa rozprúdil rozhovor o literatúre. Naposledy sme hovorili o akomsi srbskom autorovi. Mal neuveriteľnú pamäť, pamätal si všetko, čo si kedy prečítal. Nepotreboval antológie poézie, celú anglickú poéziu mal v hlave. Bol to veľký milovník anglickej literatúry a veľký bojovník.
V Rumunsku roku 1989.
Ďalší z jeho nespočetných priateľov, americký publicista Christopher Buckley, píše v New Yorkeri: Počas jeho hrdinského osemnásťmesačného vytrvalého boja s rakovinou mi občas prebehlo hlavou, čo by som asi povedal autorovi nekrológu, keby mi zavolal so správou o Christopherovej smrti. Vymyslel som čosi v tomto duchu: Byronov štýl, Orwellovo oceľové pero, Wildeov vtip. Jeho publicistika, v ktorej sa zastával obetí tyranie, hlúposti a ‘islamofašizmu’ (jeho termín), si zaslúžila miesto v knižnici hneď vedňa jeho vzoru Orwella. A pokiaľ ide o jeho ostrovtip: … raz sme sa rozprávali o Stalinovi. Pripomenul som, že Stalin, budúci vrah dvadsiatich – tridsiatich – štyridsiatich miliónov, vyštudoval na kňaza. Christopher bez mrknutia oka poznamenal: “Veru, veď to bol jeden z najsľubnejších čakateľov na vysvätenie v Tbilisi.”
S nepriateľmi Saddáma Husajna.
Graydon Carter, šéfredaktor Vanity Fair, mesačníka, do ktorého Christopher Hitchens pravidelne prispieval od roku 1992 rekapituluje: Christopher Hitchens bol vtipný a šarmantný muž a burič, a pre tých, čo ho dobre poznali bol – trúfam si povedať – dar boží. Zomrel dnes na onkologickej klinike nemocnice MD Andersona v Houstone po vyčerpávajúcom boji s rakovinou hrtanu, chorobou, ktorej podľahol aj jeho otec. Christopher stelesňoval ideál verejného intelektuála. Mali ste pocit, že píše len a len pre vás. A v dôsledku toho sa mnohým čitatelia zdalo, že ho poznajú. Kráčať s ním po ulici New Yorku alebo po budove letiska bolo akoby ste sa predierali cez davy s filmovou hviezdou. Christophera profesionálna dráha tvorí obdivuhodný oblúk, na začiatku ktorého bol jeho nezameniteľný temperamentný novinársky štýl v britskom časopise New Statesman a ktorý nakoniec skončil v Amerike, kde prispieval všade od The Atlantic a Harper’s po Slate a The New York Times Book Review. A všetci sme ho považovali za svojho. Bol legendárnym rečníkom, ktorý dokázal debatovať v podstate s každým a o všetkom. Vyhral množstvo cien – hoci to nebolo hlavným motorom jeho tvorby – a v poslednom desaťročí napísal niekoľko bestsellerov, medzi iným aj knihu pamätí, Hitch-22, vďaka ktorým konečne finančne zabezpečil svoju rodinu. V posledných týždňoch života sa dozvedel, že po čom pomenovali asteroid. Táto myšlienka ho potešila, a keďže toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená ,podobný hviezde a keďže asteroidy sú známe svojou premenlivosťou – bola to aj príhodná pocta. Jeho priatelia si budú Christophera pamätať pre jeho povznesený, no inkluzívny humor a neuveriteľnú, takmer neznesiteľnú pamäť, ktorá mu slúžila hlboko do zalkoholizovanej noci. A my všetci, jeho čitatelia, si budeme Christophera Hitchensa pamätať vďaka miliónom slov, ktoré po sebe zanechal. Sú jeho dedičstvom.
Foto: Christian Witkin
A Salman Rushdie na Twitteri: Zbohom, môj drahý priateľ. Zmĺkol veľký hlas. Zastalo veľké srdce.
Foto: Art Streiber
A ešte: nekrológ v denníku The Guardian tu v New York Times tu.
Každému, kto si chce spraviť predstavu o Christopherovi Hitchensovi ako majstrovi umenia konverzácie jeho domovský časopis Vanity Fair ponúka výber z jeho rozhovorov s Jonathanom Stewartom v satirickej relácii The Daily Show a videokompiláciu jeho pamätných výrokov. Citujeme ten posledný: Môj názor mi stačí a vyhradzujem si právo zastávať ho proti akémukoľvek konsenzu, akejkoľvek väčšine, kdekoľvek a kedykoľvek.
Posledná fotografia. Foto: Richard Picton