Dozvedeli sme sa o smrti giganta literatúry Alexandra Solženicyna (11. december 1918 – 3. august 2008). Bol autorom prelomovej knihy Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá poprvý raz a nesmierne presvedčivo odkryla skutočnosť stalinských koncentračných táborov.
Alexander Solženicyn v roku 1975 v New Yorku. Foto: Gilles Peress / Magnum Photos
Grani (Rusko), 04.08.2008
Ruský internetový server Grani – dedič historického samizdatového časopisu – sa s ním lúči titulkom Storočie Alexandra Isajeviča. Okrem nekrológu a životopisných informácií, prehľadu najdôležitejších súčasných článkov o ňom a dobových dokumentov zo sovietskych čias prináša aj prvé reakcie najvýznamnejších súčasných ruských spisovateľov viacerých generácií, medzi inými Andreja Bitova: “Obrovská strata. čakali sme jubileum – deväťdesiatiny. (…) Tento človek bude naozaj docenený až časom. Ale verím, že Archipelag Gulag (Súostrovie Gulag) prežije Gulag. Dúfam. Dnes je hodnotenie miestami žiarlivé, nespravodlivé. Ale takú postavu nemôžete posudzovať v každodenných kategóriách. Je to bohatier. Udržal svoje poslanie a svoj životopis.”
Vladimir Sorokin: “Alexander Isajevič Solženicyn bol výrazným publicistom, možno najväčším ruským publicistom. Jeho Archipelag Gulag vychoval celú generáciu antisovietčíkov, ktorí prispeli k rozpadu obludného sovietskeho štátu. Je to naozaj veľká kniha. Ovplyvnila mnohých, mnohé zmenila v hlavách sovietskych ľudí, v reálnom živote. Jej mýtus je veľmi silný. V sedemdesiatych rokoch ma jeden kamarát vážne ubezpečoval, že keby sme zhromaždili spoločnosť ľudí so samizdatovým Archipelagom a posadili ich do metra na Kočcevoj, že po sto okruhoch okolo Kremľa sa sovietska moc zrúti. Taký silný bol mýtus tejto knihy.”
Na hlavnej stránke je nekrológ Leva Rubinštejna: “Jeho odchod sa nemôže neprejaviť v zmätku z takmer fyzického pocit prázdnoty. Také čosi môže nastať, keď sa človek pozrie z okna a odrazu nenájde na obzore vrch, ktorý tvoril jednu z dominánt krajiny, na ktorú si bol navyknutý.”
Manželke a synom už kondolovali ruský prezident Dmitrij Medvedev aj prezident Spojených štátov George W. Bush. Prezident žiali nad smrťou tohto stúpenca slobody, oznámil oficiálny predstaviteľ Bieleho domu. Sústrasť vyjadril aj exprezident ZSSR Michail Gorbačov. “Málokto sa môže porovnať s tým, čo vo svojom živote urobil tento človek.” Gorbačov zdôraznil, že Solženicyn ako jeden z prvých zdvihol hlas proti sovietskemu režimu na obranu ľudí, ktorí boli jeho obeťami.
Berliner Zeitung (Nemecko), 05.08.2008
Boris Chazanov, ročník 1928, ktorý sám strávil veľa rokov v Gulagu, spomína na účinky prvej Solženicynovej knihy Jeden deň Ivana Denisoviča: “Tento muž oficiálne nemal meno, meno nahradilo písmeno a číslo na čiapke a oblečení. Lágrová existencia vyzerá ako niečo normálne, takmer prirodzené, ako keby žiadny iný život vôbec neexistoval. Tento príbeh urobil jedným šmahom z oficiálneho sovietskeho písania makulatúru. Nevyumelkovanosť jeho umenia, pravdivosť, presnosť detailov a svojrázny štýl, zliatie dedinského jazyka so žargónom lágru, to všetko bolo čosi neslýchane nové. Zároveň bola táto novela vnímaná ako pokraľovanie ruskej klasiky, ktorá sa neomylne prikláňala k človeku z ľudu, čo celý život hrdlačí a trpí.”
Gazeta Wyborcza (Poľsko), 06.06.2008
Utorňajšie vydanie Gazety Wyborczej venuje Solženicynovmu úmrtiu takmer šesť strán.
Adam Michnik sa lúči s jedným z “gigantov 20. storočia, spisovateľom obrovských rozmerov, demaskátorom stalinských zločinov, ktorý otriasol svedomím Ruska a celého sveta. (…) Práve on dokázal ruskej inteligencii a nám, Poliakom, že je možné to, čo sme pokladali za nemožné – prelomiť bariéry oportunizmu a strachu, nenechať si zapchať ústa cenzúrou a autocenzúrou a prehovoriť hlasom slobodného človeka. (…) Solženicyn sa stal symbolom slobodného Ruska, Ruska, zhadzujúceho boľševickú masku a odhaľujúceho svoju skutočnú tvár. Adam Michnik ďalej rozoberá úlohu, ktorú spisovateľ zohral pri formovaní nezávislého myslenia v Poľsku: Alexander Solženicyn bol naším hrdinom. Nikdy nezabudnem na to, ako som čítal Súostrovie Gulag. Predieral som sa tou knižkou v origináli a cítil som, že ruština pre mňa prestáva byť drevenou rečou bolševických lží a stáva sa aj mojím jazykom. Solženicyn písal ruštinou väzňa, ktorý vo väzení našiel cestu k slobode a svedomiu. Vtedy som navždy pochopil, že je lepšie byť slobodným vo väzní, než nevoľníkom na druhej strane múru.”
Filozof Leszek Kolakowski píše, že Solženicyn zastáva mimoriadne miesto medzi gigantami kultúry 20. storočia: jednak preto, že bol mimoriadne talentovaným spisovateľom a jednak pre to, že bol SVEDKOM, veľkým svedkom najhorších chvíľ, ktoré toto storočie prežilo. (…) Už pred ním boli na Západe dostupné knihy, ktoré opisovali sovietske koncentračné tábory a väzenia, ale Solženicyn bol prvý, kto otriasol pokrytectvom Západu a najmä západnej ľavice, predovšetkým mysliacich komunistov. Po jeho Súostroví Gulag a ďalších dielach sa už nikto na Západe nemohol tváriť, že nevedel, že mu nikto nepovedal, čím bol sovietsky svet. Práve on strhol oponu mlčania a lži. (…) Tohto človeka neslobodno posudzovať výlučne na základe toho, čo sa nachádza v jeho posledných dielach, kedy vystupoval ako predstavite? tzv. starej filozofie ruského ducha. Treba ho posudzovať na základe toho, čo sa mu podarilo dosiahnuť. Solženicyn bol jedným z mála spisovateľov, ktorí dokázali, že slovo je silnejšie než hmota. Jeho slová naozaj ovplyvnili osudy sveta, pretože nezvratne zmenili ľudské vedomie.”