Smrť má jednu veľkú výhodu:
Netreba pre ňu vstávať z postele.
Nech si kde chceš,
Prinesú vám ju – zadarmo.
– Kingsley Amis
Ostrý výhružky, s opovržením blafujou,
sebevražedný poznámky roztrhaný jsou.
Ze zlatýho náustku blázna
na dutým rohu hrajou slova marný,
varovat dovedou,
že bejt narozenej,
tím zaměstnanej neni…
…má dost práce s umíráním.
– Bob Dylan: To je v pořádku, mami / Pouze krvácím (It’s Alright, Ma (I’m Only Bleeding)
Keď prišlo na lámanie chleba, starý Kingsley po demoralizujúcom a dezorientujúcom páde zaľahol do postele a nakoniec sa obrátil tvárou k stene. Potom už nebolo ani reči o polihovaní a vyčkávaní na nemocničnú obsluhu – Zabi ma už, ty poondiaty somár! vykríkol raz na vydeseného syna Philipa – v podstate len pasívne čakal, kým príde koniec. A ten aj prišiel, bez veľkého hurhaja a zadarmo.
Pán Robert Zimmerman z Hibbingu v štáte Minnesota má za sebou prinajmenšom jedno blízke stretnutie so smrťou, zopár aktualizácií a redakčných úprav vo vzťahu s Všemocným a Poslednými štyrmi istotami, a podľa všetkého je odhodlaný predviesť, že je niekoľko spôsobov ako dokázať, že je nažive. A koniec-koncov, vzľadom na otatné alternatívy…
Skôr, než mi pred jeden a pol rokom zistili rakovinu hrtanu som bujaro ohlásil čitateľom svojich memoárov, že keď mi bude hroziť zánik, chcem byť pri plnom vedomí a bdení, aby som smrť ‘pojednal’ aktívne a nie pasívne. Dodnes sa snažím udržiavať pri živote ten malý plamienok zvedavosti a vzdoru: ešte stále som ochotný dohrať túto pesničku do konca a nebyť ušetrený ničoho, čo je náležitou súčasťou života. Ťažká choroba však človeka donúti znovu premyslieť dôverne známe princípy a zdanlivo spoľahlivé príslovia. K tým, ktoré v poslednom čase nehlásam s rovnakým presvedčením ako kedysi patrí aj veta čo ma nezabije to ma posilní.
Pravdu-povediac, občas sa čudujem, prečo mi tento výrok kedysi pripadal hlboký. Zvyknú ho pripisovať Friedrichovi Nietzschemu: Was mich nicht umbringt macht mich stärker. V nemčine je v tom kus poézie, takže je podľa mňa pravdepodobné, že si ho Nietzsche vypožičal od Goetheho, ktorý písal o storočie skôr. Je však v poetike logika? Možno aj je, alebo môže byť, pokiaľ ide o citové otázky. Spomínam si, že som dakedy veril, že keď išlo o lásku či nenávisť z takýchto životných skúšok som vyšiel takpovediac víťazne, ba že mi táto skúsenosť dodala silu, akú som inak nemohol získať. A raz či dvakrát, keď som ako zahraničný reportér o vlások unikol autohavárii či chaosu, som si zo značnou dávkou pochabosti pomyslel, že ma toto stretnutie utužilo. No v skutočnosti nešlo o nič iné ako o to, že som sa, ako sa vraví, z toho s Božou pomocou dostal, čo vlastne neznamená nič iné ako že Boh sa nado mnou zľutoval a dákeho iného nešťastníka opustil. Surový telesný svet, kam patrí aj medicína, obsahuje priveľa vecí, ktoré človeka môžu zabiť alebo nezabiť a potom výrazne oslabiť. Nietzschemu osud doprial vyskúšať si to tým najtvrdším spôsobom, o to prekvapujúcejšie je, že sa roku 1889 rozhodol tento výrok zahrnúť do antológie Súmrak modiel (V nemeckom názve Götzendämmerung počuť jasnú ozvenu Wagnerovho eposu. Keď s hrôzou zistil, že Wagner zavrhol klasikov a miesto nich si k srdcu privinul germánske krvavé mýty a legendy, sa tento spor so skladateľom stal jedným z najmocnejších zdrojov Nietzscheho morálnej sily a statočnosti. Podtitul tejto knihy – Ako sa filozofuje kladivom – je rozhodne riadne silácky.)
Po tom, ako sa asi zamladi nakazil syfilisom, zrejme v počas svojej prvej sexuálnej skúsenosti, Nietzscheho takmer celý zbytok života trápili zdrvujúce migrény a záchvaty slepoty, ktoré metastázovali až do demencie a ochrnutia. A hoci neboli priamou príčinou jeho smrti, určite k nej prispeli. V žiadnom prípade nemožno povedať, že ho to posilnilo. Mentálny úpadok ho dohnal až k presvedčeniu, že najdôležitejším kultúrnym počinom by bolo dokázať, že Shakespearove hry v skutočnosti napísal Bacon. Je to neklamná známka pokročilého intelektuálneho a mentálneho rozkladu.
(Trochu som sa o tieto veci začal zaujímať, keď ma z kresťanskej rozhlasovej stanice na najjuhovatejšom Juhu USA pozvali, aby som sa zúčastnil diskusie o náboženstve. Moderátor po celý čas udržiaval opatrnú južanskú zdvorilosť, zakaždým mi dal možnosť predniesť všetky argumenty a nakoniec ma prekvapil otázkou, či sa v istom zmysle pokladám za Nietzscheána. Odpovedal som záporne s tým, že s niektorými tvrdeniami veľkého muža síce súhlasím, ale že mu celkovo nevďačím za žiadne veľké odhalenie a že jeho pohŕdanie demokraciou mi je dosť nesympatické. Aj H. L. Mencken a mnohí ďalší, pokúsil som sa dodať, sa na neho odvolávali v snahe podložiť dosť neprepracované sociálno-darwinistické teórie o tom, že nemá zmysel pomáhať ‘nespôsobilým’. A Nietzscheho vlastná príšerná sestra Elisabeth využila jeho zhoršujúci sa stav a zmanipulovala jeho dielo tak, aby sa zdalo, že ho napísal na podporu nemeckého antisemitického nacionalistického hnutia. V tom je zrejme pôvod Nietzscheho nezaslúženej posmrtnej povesti fanatika. Moderátor nepoľavil a opýtal sa ma, či viem, že Nietzsche napísal značnú časť svojich diel v čase, keď ho rozkladal syfilis. Znovu som odpovedal, že som o tom počul a že nemám dôvod o tom pochybovať, ale ani potvrdenie tejto tézy mi nie je známe. V poslednej chvíli, keď sa už ozvali prvé tóny hudby a moderátor oznámil, že náš čas sa skončil, mi vypálil rybník záverečnou vetou, že by rád vedel, koľko z toho, čo som napísal o bohu, som asi tak napísal pod vplyvom tejto choroby. Mal som tušiť, že ma chce takto nachytať, ale vyrazilo mi to dych.)
Napokon, keď Nietzsche trel biedu v talianskom Turíne, zažil šok pri pohľade na to, ako na ulici brutálne bijú koňa. Rozbehol sa k zvieraťu, objal ho okolo krku a v tej chvíli dostal hrozný záchvat , po ktorom zbytok života, plného bolesti a utrpenia strávil v opatere matky a sestry. Dátum turínskej traumy je potenciálne zaujímavý. Odohrala sa roku 1889 a vie sa, že roku 1887 na Nietzscheho nesmierne zapôsobila tvorba Dostojevského. Príhoda s koňom tajuplným spôsobom súznie s mimoriadne živým a hrôzostrašným snom, ktorý sa Raskoľnikovi prisnil v noci pred vraždou v Treste a smrti. V tomto zlom sne, na ktorý nezabudne nikto, kto ho raz čítal, príšerným spôsobom ubijú na smrť koňa. Majiteľ ho bičuje po očiach, palicou mu rozmláti chrbticu, privolá si okoloidúcich na pomoc s bičovaním… neušetrí nás ničoho. Ak táto desivá zhoda okolností stačila na to, aby definitívne pripravila Nietzscheho o rozum, musel už byť značne oslabený v dôsledku iného utrpenia, ktoré s touto príhodou nesúviselo. A rozhodne ho nijako neposilnilo. Dnes si myslím, že tým maximálne chcel povedať, že v krátkych intervaloch medzi bolesťou a šialenstvom urobil všetko, aby zaznamenal svoju zbierku prenikavých aforizmov a paradoxov. Mohlo to v ňom vyvolať euforický dojem, že triumfuje a využíva vôľu k moci. Mimochodom, Súmrak modiel vyšiel takmer súčasne s turínskym hororom, takže zhoda okolností bola maximálne využitá.
Pozrime sa na iný príklad celkom iného a umiernejšieho filozofa z obdobia bližšieho našej ére. Nebohý profesor Sidney Hook bol známy materialista a pragmatik, autor rafinovaných odborných statí, ktoré boli syntézou diela Johna Deweyho a Karla Marxa. Bol to tiež neoblomný ateista. Ku koncu života podľahol ťažkej chorobe a začal uvažovať o paradoxe, ktorý spočíval v tom, že – žijúc v lekárskej Mekke, v kalifornskom Stanforde – mal k dispozícii doteraz nevídanú úroveň lekárskej starostlivosti, no súčasne bol vystavený miere utrpenia, akú si predchádzajúce generácie asi nevedeli predstaviť. Začal o tom rozmýšľať po obzvlášť údesnom zážitku, z ktorého sa nakoniec vystrábil, no dospel k názoru, že by bolo bývalo lepšie, keby bol zomrel: Bol som na pokraji smrti. Kongestívne zlyhanie srdca mi z diagnostických dôvodov liečili angiogramom a ten zas vyvolal porážku. Ustavičné prudké a bolestivé štikútanie mi po niekoľko dní a nocí nedovolilo prijímať stravu. Ochrnula mi ľavá polovica tela a hlasivky. Dostal som zápal pohrudnice a mal som pocit, že sa topím v mori slizu. V jednej z jasných chvíľok počas týchto dní v agónii som požiadal lekára, aby vypol všetky prístroje, ktoré ma udržiavali pri živote, alebo aby mi ukázal ako to urobiť.
Lekár odmietol splniť jeho prosbu a dosť nadnesene Hooka ubezpečil, že jedného dňa pochopí, aká bola nerozumná. Stoický filozof však po to všetkom naďalej trval na tom, že mu mali dovoliť zomrieť. Uviedol tri dôvody. Mohla ho postihnúť ďalšia mučivá porážka a celé utrpenie by sa zopakovalo. Jeho rodina prežívala peklo. Bolo to zbytočné plýtvanie lekárskymi prostriedkami. V eseji o ľuďoch, ktorí si musia niečo také preskákať, pádne poznamenal, že ležia v posteľnom hrobe.
Čo iné ako záchranu pred istou smrťou možno označiť za čosi, čo vás nezabilo? No napriek tomu neexistuje žiaden zmysluplný argument, že táto skúsenosť Sidneyho Hooka posilnila. Ak bola na niečo dobrá tak len to, že mu s plnou silou ukázala, ako každé oslabenie nadväzuje na to predchádzajúce, až kým nevyvolá kumulovaný stav utrpenia s jediným možným výsledkom. Koniec koncov, keby tomu tak nebolo, každý záchvat, každá porážka, každá odporná štikútka, každý útok slizu by mal kolektívne človeka posilniť a zvýšiť jeho odolnosť. To je však zjavne absurdné. Vyplynulo mu z toho teda čosi v análoch nesentimentálneho prístupu k vlastnému zániku veľmi nezvyčajné: netúžil po dôstojnej smrti, ale ľutoval, že neumrel.
Profesor Hook nás opustil roku 1989 a ja som predstaviteľom ďalšej generácie. K horkému koncu som sa ešte nedostal tak blízko ako on. Zatiaľ ešte neuvažujem o podobnom náročnom rozhovore s lekárom. Nezabudol som však na to, aké to bolo, keď som ležal v nemocnici a zhora sa díval na svoj nahý trup, pokrytý takmer od krku po pupok červenými vyrážkami, spôsobenými ožarovaním. Bol to výsledok mesačného bombardovania protónmi, ktoré vyhubili rakovinu v mojich klavikulárnych a paratracheálnych uzlinách ako aj pôvodný nádor v hrtane. Ocitol som sa tak v zriedkavej kategórii pacientov, ktorí sa môžu pochváliť, že ich liečili na mimoriadne prestížnej onkologickej klinike MD Anderson Cancer Center v Houstone. Nemá zmysel hovoriť, že tie vyrážky boleli. Problém je v tom, že nie je možné vyjadriť, že ma boleli zvnútra. Celé dni som preležal, márne sa snažiac odložiť chvíľu, keď budem musieť preglgnúť. Zakaždým, keď som preglgol, krkom sa mi prevalila pekelná vlna bolesti a vyvrcholila čímsi, čo možno prirovnať ku kopancu mulice do krížov. Kládol som si otázku, či som vnútri rovnako červený a zapálený ako zvonku. A potom mi sama od seba napadla lotrovská myšlienka: Keby som to všetko bol dopredu vedel, bol by som sa dal na túto liečbu? Kým som sa vzpínal, zvíjal, lapal po dychu a nadával, som o tom neraz vážne pochyboval.
Možno je to milosrdný dar, že bolesť sa nedá opísať po pamäti. Nemožno sa na ňu ani pripraviť. Keby ma moji protónoví lekári skúsili dopredu upozorniť, čo ma čaká, rozprávali by možno, že to bude veľmi nepríjemný pocit alebo že možno pocítim pálenie. Viem len, že nič na svete ma nemohlo upokojiť a pripraviť na túto záležitosť, ktorá si nič nerobila z liekov proti bolesti a napádala moje jadro. Možnosť ožarovania na týchto miestach som už zrejme vyčerpal (35 dní v jednom kuse sa pokladá za maximum, ktoré možno vydržať), čo síce sama o sebe nie je zvlášť dobrá správa, ale aspoň si už nemusím lámať hlavu nad tým, či by som bol ochotný tú istú liečbu podstúpiť ešte raz. A našťastie si už nedokážem naplno vyvolať spomienku na to, čo som počas tých drásajúcich dní a nocí cítil. Odvtedy som mal aj zopár období relatívne dobrého zdravia. Ako racionálny aktér, uvedomujúci si, že súčasťou ožarovania je alergická reakcia a jej liečba, musím uznať, že keby som bol odmietol prvé štádium, čím by som sa bol vyhol druhému a tretiemu štádiu, už by som dnes nežil. Nie je to príjemná predstava.
Niet však úniku pred skutočnosťou, že celkovo som nekonečne slabší než som bol predtým. Zdá sa mi, že už prešlo množstvo času odvtedy, čo som personálu protónového oddelenia priniesol fľašu šampanského a potom som takmer svižne skočil do taxíka. Počas následného nemocničného pobytu vo Washingtone D.C. mi táto ustanovizeň uštedrila hnusný stafylokokový zápal pľúc (s ktorým ma dvakrát poslali domov), a ten ma takmer odpravil na druhý svet. Zničujúca únava, ktorá sa ma potom zmocnila v sebe niesla aj smrteľnú hrozbu, že sa poddám neodvratnému osudu: spočiatku, neschopný bojovať s celkovou malátnosťou som sa často nedokázal ubrániť fatalizmu a rezignácii. Len vďaka dvom veciam som nezradil samého seba a nevzdal som sa: manželka, ktorá mi tieto nudné nezmyselné táraniny zarazila a rôzni priatelia, ktorí mi prišli dohovoriť. A samozrejme, pravidelné dávky liekov proti bolesti. S akou radosťou som čakal na chvíľu, keď prišiel čas pripraviť injekciu. Bola to hotová udalosť. Ak máte šťastie, s niektorými analgetikami niekedy skutočne cítite ako vám liek vsakuje do žíl, teplé šteklenie, vyvolávajúce idiotské šľastie. Kam som sa to dopracoval – na úroveň úbohých chmuľov, čo vykrádajú z lekární oxakodón. Lieky však prinášali úľavu od nudy a previnilé potešenie (a toho veru v Nádorovciach veľa nie je) a v neposlednej miere aj zmiernenie bolesti.
V mojej anglickej rodine funkciu národného básnika nezastával Philip Larkin, ale John Betjeman, bard predmestí a stredných vrstiev, oveľa sarkastickejšia osobnosť než napovedal jeho vzhľad hračkového maca. V básni Five O’Clock Shadow (Tieň o piatej) sa ukazuje vo svojej najmenej hučatej podobe:
Prichádza tá hodina dňa, keď si na mužskom oddelení
Myslíme: ‘Ešte jeden príval bolesti a už to vzdám,’
Keď ten, čo lapá po dychu už nevládze poriadne lapať:
Tá hodina dňa, ktorá je horšia ako noc.
Tento pocit teraz dôverne poznám: pocit a presvedčenie, že bolesť nikdy neprestane a že čakanie na ďalšiu injekciu je nespravodlivo dlhé. Potom prichádza náhly záchvat dýchavičnosti, po ňom zbytočný kašeľ a potom – ak mám zlý deň – vykašliavam viac než je únosné. Litre starých slín, sem-tam dáky hlien, a načo, do pekla, mi je v tejto chvíli ešte aj záha? Veď som nič nejedol: všetky živiny mi dodávajú cez trubičku. To všetko, ako aj detská zlosť, ktorá to sprevádza, svedčí o tom, že slabnem. Svedčí o tom aj neuveriteľná strata váhy, ktorej trubička akosi nedokáže zabrániť. Odkedy mi zistili rakovinu som stratil takmer tretinu svojho indexu telesnej hmotnosti: to ma možno nezabije, ale s atrofovanými svalmi sa mi ťažko robia aj tie najľahšie cviky, bez ktorých ešte viac zoslabnem.
Teraz píšem vďaka tomu, že som dostal injekciu na zmenšenie bolesti v rukách a prstoch. Hlavným vedňajším účinkom tejto bolesti je tŕpnutie končatín, čo ma naplňuje nie celkom iracionálnou hrôzou, že stratím schopnosť písať. Bez tejto schopnosti, tým som si dopredu istý, sa moja vôľa k životu podstatne zredukuje. Často honosne vyhlasujem, že písanie nie je len mojim živobytím, ale mojím skutočným životom, a je to naozaj tak. Rovnako ako keď mi hrozilo, že prídem o hlas, čomu momentálne bránia dočasné injekcie do hlasiviek, cítim, ako sa moja osobnosť a identita rozpúšťa pri predstave umŕtvených rúk a straty prevodových remeňov, ktoré ma spájajú s písaním a myslením.
Sú to prejavy postupujúcej slabosti, ktorá by ma v normálnejšom živote postihla až o desaťročia. Ale aj v normálnom živote človek zisťuje, že každý ďalší deň znamená, že sa čoraz viac neúprosne odpočítava z dačoho, čoho je čoraz menej. Inými slovami, je to proces, ktorý spôsobuje chradnutie a súčasne približuje smrť. Ináč to ani nemôže byť. Práve, keď som o tomto začal uvažovať, narazil som na článok o liečbe syndrómu post-traumatického stresu. Vďaka ťažko vykúpeným skúsenostiam dnes o tomto ochorení vieme oveľa viac než kedysi. Jeden zo symptómov, podľa ktorého sa dá rozpoznať je, že sa ostrieľaný veterán snaží zľahčiť svoju skúsenosť tým, že hovorí čo ma nezabilo, to ma posilnilo. Je to jedna z foriem popierania choroby.
Páči sa mi etymológia nemeckého slova ‘stark’ aj z neho odvodeného slova stärker, čiže silnejší, ktoré použil Nietzsche. V jidiš sa výraz starker vzťahuje na bojovné typy, tvrdých chlapíkov, ťažko pracujúcich ľudí. Zatiaľ som rozhodnutý prijať všetko, čo po mne choroba vrhne a bojovať s tým, súčasne však akceptovať nevyhnutnosť rozkladu. Opakujem, nie je to nič iné ako to, čo zdravý človek zažíva v spomalenej podobe. Je to náš spoločný osud. Každopádne si však môžem odpustiť lacné heslá, ktoré nespĺňajú to, čo sľubujú.