Foto: Michael Christopher Brown
„Celé roky sme sa nevedeli dočkať, kým sa začnú Olympijské hry. Teraz sa nevieme dočkať, kým sa skončia.“ Takto opisuje jeden z mojich čínskych priateľov strašnú neistotu, ktorá vládne v Pekingu – čínska vláda chce mať všetko pod kontrolou a sa snaží odstrániť všetky možné prekážky, ktoré by mohli ohroziť veľkolepú šou, ktorá sa má začať 8. 8. 2008. Každému návštevníkovi čínskeho hlavného mesta je jasné, že hoci Čína mieni zhrabnúť všetky medaily, športové zápolenie je len vedľajším programom popri skutočnej olympijskej súťaži – bitke, ktorej cieľom je vytvoriť nový imidž Číny v očiach vlastných občanov a vonkajšieho sveta.
Pre Číňanov je Olympiáda konečným dôkazom toho, že Čína si znovu dobyla miesto vo svetovej prvej lige, ktoré si zaslúži. Pre vonkajší svet majú byť Olympijské hry stelesnením oficiálnej rozprávky o čínskej „harmonickej spoločnosti“. Organizátori sľubujú tri vymoženosti: „zelenú a humánnu Olympiádu so špičkovou technológiou“, ktorej účelom je prezentovať Čínu ako vzor ekonomickej zdatnosti a modernosti. Séria škandálov, počnúc chýrmi o továrňach s neľudskými podmienkami až po správy o ovzduší v Tibete a Pekingu znečistenom tak, že sa tam nedá dýchať, však prinútila vládu nasadiť latku nižšie a začať propagovať skromnejšie heslo „bezpečnej Olympiády“. A tak vláda zaplavila mesto a jeho okolie bezpečnostnými jednotkami, ktoré prešli špeciálnym výcvikom.na prevenciu prípadných teroristických útokov.
Komunistická strana Číny je ako laser, ktorý dokáže zaostriť na najmenší detail, ale súčasne nestratiť ambiciózny celkový pohľad. Zatiaľ čo iné olympijské mestá ako Atény alebo Sydney mali čo robiť, aby stihli dostavať štadióny a dopravnú infraštruktúru, vláda v Pekingu chce ovládať počasie i správanie každého občana. Čínska vláda si z vlaňajších osláv desiateho výročia Šanghajskej organizácie spolupráce (združenia autokratov, ktoré Peking a Moskva vytvorili spoločne s piatimi krajinami Strednej Ázie) urobila generálku Olympijských hier. Mesto vyumývali umelým dažďom, do ulíc vyslali policajtov, aby odstránili šnúry na bielizeň a iný esteticky rušivý neporiadok a vyhlásili deň pracovného voľna, aby uvoľnili zapchaté ulice. Organizátori Olympijských hier išli ešte ďalej: zrovnali so zemou niekoľko mestských štvrtí a namiesto nich postavili olympijské budovy, pozatvárali továrne, aby zredukovali znečistenie ovzdušia, spustili „verejno-výchovné kampane“, aby odučili ľudí pľuť na uliciach, zamestnali 1 500 „kultúrnych autobusových inšpektorov“ a zorganizovali niekoľko „dní uvedomelého státia v radoch“. A aby zabránili ľudskoprávnym protestom, obmedzili vydávanie víz cudzincom, okolo Pekingu vytvorili pás bezpečnostných kontrol a vyvinuli všemožný nátlak na zahraničné vlády, aby ich prinútili zúčastniť sa slávnostného otvorenia.
Tieto superprípravy ukazujú, aké smiešne je nahovárať si, že šport možno oddeliť od politiky. V Číne je totiž všetko súvisí s politikou – neprešlo ani desať rokov, odkedy Komunistická strana povolila uzatvárať manželstvá bez súhlasu miestneho straníckeho tajomníka – a každý, kto sa čo len trochu zaoberá dejinami vie, že šport odjakživa hral ústrednú úlohu v budovaní čínskeho národného povedomia. Zakladateľ modernej Číny Sun Jat-sen veril, že šport pomôže jeho krajine zbaviť sa nálepky „pacienta Ázie“; Čankajšekovi nacionalisti hlásali, že len “národ s vytrénovaným telom“ dokáže poraziť Japonsko; Mao Ce-Tung v tejto tradícii pokračoval, keď roku 1952 do čela prvého štátneho výboru pre otázky športu dosadil človeka z armády ; Čou En-laj v sedemdesiatych rokoch vyrukoval na Nixona s ping-pongovou diplomaciou and roku 2000, keď sa Čína po prvý raz uchádzala o Olympiádu (nedostala ju kvôli porušovaniu ľudských práv), chcela tým napraviť škody, spôsobené masakrom na námestí Tchien-an-men. Všetky tieto epizódy sa vyznačovali tým, že politici sledovali a riadili každý detail čínskeho športu (Čou En-laj osobne zostavil prvý národný stolnotenisový tím a dával im školenia z diplomatickej etikety pod heslom „najprv priateľstvo, až potom súťaž“).
Napriek všetkým prípravám sa však pekingskú vládu občas ocitla v ostrom svetle reflektorov svetových médií. A hoci si túto pozornosť nestáli, nie vždy na ňu dokázali adekvátne reagovať. Niekoľko posledných desaťročí sa v totiž čínskej zahraničnej politike dominuje rezolútna snaha o nenápadnosť. Architekt čínskych reforiem Teng Siao-pching vyhlásil, že Čína musí „schovávať svoj lesk“, vyhýbať sa kontroverziám a sústrediť sa na ekonomický rast. Obával sa, že by sa zbytok sveta mohol cítiť ohrozený a ostatné krajiny by sa mohli spiknúť proti Číne, aby jej zabránili v ďalšom raste. V súvislosti s Olympiádou sa však čínska stratégia zmenila a snahu o neviditeľnosť nahradilo aktívne vyrábanie medzinárodného imidžu zo zmesi šarmu a ocele.
Je smiešne nahovárať si, že šport možno oddeliť od politiky.
Medzi expertnými skupinami v Číne momentálne letí teória „mäkkej moci“ amerického politológa Josepha Nyea. Podľa tejto teórie sa krajiny nemusia presadzovať len „tvrdou mocou“, čiže vojenským a ekonomickým nátlakom, ale aj príťažlivosťou svojich myšlienok, kultúry a politických ustanovizní. Pekingská vláda sa snaží budovať svoju mäkkú moc tým, že sa delí o svoje rozvojové skúsenosti a súčasne zdôrazňuje, že je verná myšlienke multilateralizmu a mierovej integrácie (na rozdiel od neoliberalizmu, unilatelateralizmu a expanzívnych tendencií, ktoré vládnu vo Washingtone). Na propagáciu „čínskeho sna“, ako alternatívy voči americkému snu, nasadila celý rad diplomatických zbraní, od medzinárodných televíznych staníc cez kultúrne strediská. Olympiáda je najväčšia reklamná kampaň novej Číny.
V prípade, že ofenzíva šarmom nezaberá, Peking neváha šikanovať zahraničné vlády, ktoré si dovoľujú zaujať kritický postoj. Keď som v máji tohto roku navštívil Peking, francúzski diplomati sa práve spamätávali z kampane „Vynechajme Francúzsko“, ktorú zorganizovali miestne úrady. Čínskym turistom, ktorí chceli do Francúzska cestovať, údajne povedali, že lístky sú vypredané a počet žiadostí o vízum klesol z 300 na desať denne. Čínski odborníci na zahraničnú politiku mi vysvetlili, že účelom kampane bolo potrestať Nicolasa Sarkozyho za výrok, že jeho účasť na Olympiáde bude závisieť od stavu ľudských práv v Tibete. Kampaň zabrala. Minulý týždeň Sarkozy oznámil, že sa zúčastní otváracieho obradu v záujme „prehlbovania strategických partnerských vzťahov s Čínou“.
So západnými mimovládnymi organizáciami si však Čína nedokáže poradiť tak ľahko ako s ich vládami. 8. augusta 2007 pekingský olympijský výbor začal odpočítavať dni do Olympiády, pozornosť svetových svetových médií však neupútali obrovské hodiny na námestí Tchien-an-men, ale neoficiálna akcia skupiny kanadských aktivistov. Vyšplhali sa na Čínsky múr a rozvinuli tam transparent s nápisom „Jeden svet, jeden sen, slobodný Tibet“. V posledných mesiacoch prebehlo niekoľko kampaní aktivistov za ľudské práva, prívržencov zakázaného duchovného hnutia Falun Gog, prenasledovaných roľníkov a ekológov. O najväčší rozruch sa postarala kampaň „Olympiáda genocídy“, zameraná na rolu Číny v Sudáne za podpory Mie Farrow a Stevena Spielberga.
Na veľké prekvapenie vonkajších pozorovateľov sa však zdá, že kritika západných mimovládnych organizácií len zvýšila popularitu vlády u domáceho obyvateľstva. Hoci pod povrchom kvasí nepokoj (len v priebehu minulého roku bolo zaznamenaných 87000 protestných akcií), čínski občania a inteligencia zaujíma predovšetkým boj za rovnoprávnosť a proti korupcii, a akcie západných aktivistov vnímajú ako podporu „separatistom“, „sektám“ alebo ako snahu spomaliť rozvoj Číny. Navyše čínska vláda úspešne mobilizovala rastúce vlastenecké cítenie svojich občanov v kampaniach proti západnému zasahovaniu, napríklad formou bojkotu francúzskej siete supermarketov Carrefour.
Na Západe mnohí dúfali, že ak Číne dovolia poriadať Olympijské hry, dopomôže to rozvoju ľudských práv. Očakávalo sa, že vláda zruší represívne zákony, prepustí politických väzňov a zväčší slobodu médií. Aktivisti za ľudské práva však informujú o tvrdých záťahoch proti protestujúcim Tibeťanom, o zatýkaní aktivistov za pozemkové a bytové práva, obhajcov práv ľudí chorých na AIDs či blogerov. Tvrdia tiež, že čím viac sa blíži začiatok Olympiády, tým viac ľudí sa ocitá v domácom väzení na základe obvinení zo separatizmu či rozvracania. Slovami Amnesty International: „Svet dúfal, že Olympiáda bude katalyzátorom reforiem, ale značná časť súčasnej vlny represií proti aktivistom a novinárom bola rozpútaná nie napriek Olymijským hrám, ale kvôli nim.“
Vo svete sa často hovorí o tom, že revolučné hospodárske reformy v Číne sprevádza politická stagnácia. Olympiáda však ukázala, že čínska vláda modernizovala nielen ekonomiku, ale aj politiku, a to nie vždy smerom k liberálnej demokracii. Štát už síce menej zasahuje do každodenného života občanov a poskytuje im nevídanú slobodu v sfére konzumu, ako aj profesionálneho a osobného rozvoja. Paralelne s rastúcou slobodou v osobnej sfére však rastie neustále rafinovanejšia kontrola nad sférou verejnou. V 80-tych rokoch sa čínska inteligencia zasadzovala za voľby s účasťou viacerých politických strán a za oddelenie strany a vlády. Zopár prominentných osobností naďalej verí, že Čína by mala postupne zaviesť demokratický systém, ale podľa mnohých moderných intelektuálov ich krajina demokratické voľby vôbec nepotrebuje a mala by sa skôr venovať budovaniu právneho štátu a posilňovaniu spätnej väzby medzi národom a stranou. V posledných rokoch sa strana viac zaujíma o to, čo si ľudia myslia a organizuje výskumy verejnej mienky a verejné konzultácie. Vzniká tu čosi, čo nemožno nazvať demokraciou západného štýlu, ale skôr technologicky vyspelým modelom „diktatúry s diskusiou“, ktorá pomohla vrátila straníckemu vedeniu legitimitu a zahlušila volanie po skutočnej demokracii.
Olympiáda môže posilniť pozíciu pekingskej vlády doma, v zahraničí ju však skôr oslabí. Možné je aj to, že počas Olympiády roku 2008 nezažijeme pekingského „Veľkého brata“, sledujúceho svojich občanov, ale príbeh tisíciek novinárov a športových fanúšikov, sledujúcich Veľkého brata a zaznamenávajúcich každý jeho krok na svojich mobiloch, fotoaparátoch a blogoch. Profesori Monroe Price a Daniel Dayan, autori zaujímavej novej knihy „Owning the Olympics: Narratives of the New China“ ( „Komu patrí Olympiáda: Príbehy novej Číny“) tvrdia, že rozvoj nových technológií, napr. digitálnych fotoaparátov či internetového portálu YouTube, môže postaviť sledovanú spoločnosť hore nohami. Pod sledovaním sme pôvodne chápali monitorovanie bezmocných mocnými, kde štátne orgány využívali informačnú technológiu na sledovanie svojich občanov. Nová technológia sa však stáva čoraz dostupnejšou a umožňuje jednotlivcom sledovať orgány štátu. A tak sa ľahko môže stať, že obrovskú námahu, ktorú čínska vláda vynaložila na to, aby sa svetu ukázala v príťažlivejšom a príjemnejšom svetle, anuluje záznam nejakého priveľmi horlivého policajného zásahu proti demonštrantom na mobile alebo digitálnom fotoaparáte.
Pekingská vláda vzala na seba veľké riziko. Džina Olympiády už nikdy nedostane naspäť do fľaše. Bude si musieť zvykať na to, že Čína je stredobodom pozornosti a že jej každý krok na svetovej scéne bude pod lupou ešte dlho po skončení Olympiády.A navyše, ak po Bushovi nastúpi prezident Obama a nastane sľubovaná americká renesancia, médiá a svetová verejná mienka začnú hľadať nového bubáka, ktorého by mohli viniť zo všetkého zla na svete. V posledných mesiacoch si médiá zvykli kritizovať čínsku politiku v Myanmarsku, Sudáne, Tibete, Zimbabwe a v oblasti klimatických zmien. Ak si Pekingská vláda nedá pozor, kritike by mohla pokračovať a Číne by mohla prischnúť nová globálna rola, nie modernej harmonickej spoločnosti, ale univerzálneho fackovacieho panáka.