Foto: Ferdinando Scianna
Pred niekoľkými dňami, 15. júla, skončila svoju činnosť slávna viedenská cukráre? Café Lehmann (aj tu) sídliaca na Grabene. Marlene Streeruwitz v skvelej víkendovej prílohe denníka Die Presse (Spectrum) napísala veľkú esej o rakúskom fenoméne a vláde, zákuskoch a sile trhu. A o jazyku. “Zatvorenie cukrárne je ďalším výsledkom domáckej globalizácie s reformou nájomného práva, ktoré princíp konkurencie využíva na zakladanie monopolov. Ekonómovia v takýchto prípadoch krčia plecami. To je život, hovoríme. Správna odpoveď, samozrejme, znie To je trh. Pretože pojem život sa dá uplatni? ako význam slova trh. Opačný postup: chcieť označiť život za trh. Tento postup vyžaduje zmeniť slová na metaforu. (…) V používaní života ako metafory sa odhaľuje strata jednotiek zmyslu. Ale aby sme toto odhalenie mohli uvidieť, musel by si každý byť istý používaním gramatiky. Lenže nie je. Jazyková výchova, ktorá nemá za cieľ zachytenie sveta slovami, ale bohatstvo variácií strategického nevedenia. Takáto výchova môže viesť len k hovoreniu a mysleniu, ktoré sa vnucuje ako zábrana poznania medzi mysliacu alebo hovoriacu osobu a zachytávanú skutočnosť. – Cukráreň Lehmann. Pre mňa existovala odjakživa. Bola to drobná prevádzka cukrárskeho remesla, v ktorom sa rozvinul úplne špecifický štýl. Vždy bolo jasné, ktorý krémový rez je od Lehmanna a ktorý od Heinera, od Demela alebo od Sluku. Spomienka na štýl Ringstrasse ovplyvnila štýl dekorácií. Pre nás boli pražské rolky predmetom túžby. Pražské rolky od Lehmanna sa nosili z mesta. Dodnes zostalo ako akt pozornosti a náklonnosť priniesť na návštevu pražské rolky. Pražské rolky patrili k veciam, ktoré sa nemenili a na ktorých sa dal vymeriavať vlastný čas. Kedy to bolo, čo som vracala pražskú rolku? O spomienkach sa diskutuje v rámci rodinného výskumu a priraďujú sa úsekom ich historicity. To bolo vtedy, keď sme v parku skoro zabudli môjho medvedíka. Bolo to vtedy, keď sme začali obchádzať centrum, my zvonka. Nie. To je príliš trápne. A. Stále bola poruke malinká kontinuita roliek z cukrárne Lehmann, zachovaná proti prúdu času. Také je spomínanie. Taký môže byť život. Samozrejme, že na cukráreň Lehmann môžeme ďalej spomínať. Túto spomienku však už nemôžeme stelesniť v mieste. Zmiznuté miesto potrebuje námahu spomínania. Budeme zmiznutie musieť spracovať. Budeme musieť skúma? vetu To je trh. So stratou takéhoto miesta bude splýva? smútok. A keď sa nám nepodarí ten smútok jazykovo zrušiť – taký smútok zo strát tohto typu. Takýto smútok sa nespracovaný jazykom mení na agresiu. A tá sa – podľa toho, akí kto sme – mení na agresiu proti sebe alebo možné obvinenia voči okolitému svetu. Pekným úložiskom takýchto nezameraných agresií môže byť rasizmus. (…) V podstate potrebujeme komplexné bádanie špecificky rakúskeho príspevku metafory ako média moci a jej internacionalizácie. A potom vyslobodenia z nej. Snáď.
A ak sa nám chce zostať uprostred Viedne, niekde okolo Grabenu: V Standarde sa Barbara Coudenhove-Kalergi ťažko zmieruje s tým, že z Viedne – tak ako to je aj osudom Prahy, márne sa rozčuľuje Václav Havel – je Disneyland: “mesto práve rozhodlo, že bude viac fiakrov, viac kostýmových Mozartov, menej normálneho mesta, viac turistov, ktorí znášajú peniaze.”