Hop, cup, hop / Esej

Jedným z mojich mnohých tajných čitateľských pôžitkov je čítanie listov redakcii.

Tieto väčšinou nie obzvlášť zaujímavé texty sú súčasťou nášho obľúbeného národného športu, čiže nariekania: tu že na Štrbkovej, na rohu Drbkovej je diera, tam že sa na trávniku váľajú psie hovienka; alebo že požiarnici neprišli; tu vyjadrujem svoje pobúrenie z dôvodu, alebo že „v civilizovanej krajine“ by sa to či ono istotne nemohlo stať. No medzi množstvom obvyklého jojkania a lamentovania sa občas nájde aj ozajstná perlička, ako list pani Grażyny varšavskému vydaniu Wyborczej.

Moju pozornosť upútal hneď brilantný titulok redakcie: „Lebky mŕtvol vedľa ihriska: umenie alebo škandál?“ Priam manichejský dualizmus, dramatická alternatíva, tertium non datur, buď jedno alebo druhé. Okamžite mi napadli ďalšie titulky: „Raňajky v tráve: umenie alebo škandál?“ Ale nechajme to a prejdime k podstate veci.

Tak teda v Szczęśliwickom parku, ako sa dozvedám z listu pobúrenej čitateľky, si stojí verejný záchod. Ktorý nefunguje. So súhlasom vedenia mestskej správy po pomaľovali graffiti (dodávam, že graffiti nie je umeleckou láskou môjho života, ale na výzdobu opustených budov sa hodí dokonale) a to „odpudzujúcim spôsobom“, ako píše čitateľka. […] „V bezprostrednej blízkosti ihriska pre malé deti sa objavili lebky mŕtvol, agresívne, cintorínové a deprimujúce motívy“. Pani Grażyna, ktorá túži po „svetle, súlade a poriadku“ sa kategoricky dožaduje „pre blaho spoločnosti“, aby lebky boli odstránené a „strašidlá premaľované“, pretože sa predsa „snažíme obklopovať deti teplými farbami […] a snívame o humánnej spoločnosti, vysokej kultúre a vznešených ideáloch. A čo s tým má lebka?!“

Ako tomu často v takýchto prípadoch býva, hlavnou zbraňou je dieťa. Kladivo, budzogáň, Wunderwaffe polemistov. Blaho dietaťa je najdôležitejšie. V mene blaha dieťaťa možno trvať na odvolaní Rainbow Pride, na zavedení očkovania či zákaze očkovania, na takom či onakom zákone, nehovoriac už o zamaľovaní graffiti: deti a ryby nemajú hlas a pani Grażyny tohto sveta sa ich ochotne ujímajú (teda detí, rýb asi sotva) a zrejme bez konzultácie s nimi posielajú listy redakcii.

A pritom deti milujú lebky, ponuré farby a temné príbehy. Nejednému zdravému dieťaťu, zvlášť ak mu rodičia nedopriali škodlivú estetickú diétu postdisneyovskej komercie sa chce zvracať pri pohľade na ďalšieho plyšáka pastelových farieb, na ružového jednorožca či bledobelasého macíka a radostné pocity v ňom vyvolávajú pirátske vlajky a čierno-fialové lebky.

Pred rokmi o tom pekne písala Wisława Szymborska v „Literárnej pošte”: „Dietky bežia do školy, cup cup cup, a dáždik zatiaľ kvap kvap alebo sniežik čľap, čľap. Ťo to? Jasná vec, sú to veršíky pre deti, ktoré píšu strašné ženské. Chcete sa stať jednou z nich. Nemôžeme vám v tom zabrániť, len sa prosím zľutujte nad našimi potechami, ktoré od takej literatúry utekajú hop, cup, hop.“

Ale najlepšie na tom je, že predsa lebky, ktoré čitateľku tak rozhorčili, nie sú ničím výnimočným v našom vizuálnej priestore. Práve naopak, všetko okolo nás prekypuje násilím a sexom. Ktorýkoľvek televízny kanál si naladíte, všade odtrhnuté ruky, letecké katastrofy, obete automobilových nehôd, mŕtvolami posiate ulice Blízkeho Východu. Kamkoľvek otočíte hlavu, všade na bilbordoch sa obrovské obnažené ženy túlia k tvárniciam, oblizujú škridlice alebo sa obtierajú o dáky iný stavebný materiál. Kamkoľvek sa vyberiete – do školy, do úradu, o kostole ani nehovoriac – všade visí nahý, sotva zakrytý kúskom látky príšerne zmasakrovaný muž pribitý na kríž a pod ním… no, čo asi? No lebka!

V tomto kontexte pôsobí graffiti na szczęśliwickom záchode (nefungujúcom) ako nevinná ilustrácia v chlácholivom fialovo-čiernom farebnom ladení, ktoré je túto sezónu v móde. Veď sa už schyľuje k začiatku novembra, pri cestách prebieha akcia Kahanec (a v televízii zábery mŕtvol, ktoré vyťahujú z vrakov), od rána do večera kríže a rakvy, rakvy a kríže, kamenné lebky a holenné kosti. Čo si potom počne so svetom milovníčka teplých farieb a zástankyňa odstránenia smrti z umenia a skutočnosti?

V skutočnosti tu totiž vôbec nejde o deti, ale o čosi celkom iné. Pani Grażyna patrí k ľuďom, ktorí chcú za každú cenu vytesniť lebku z verejného priestoru, pretože lebka vraví: ‘si smrteľná, si smrteľný, si kostra len dočasne odetá do mäsa. Z hľadiska večnosti skôr neexistuješ, než existuješ.’ Kladie si dokonca otázku: ‘čo má lebka s vysokou kultúrou?’ Ha, na mieste by bola skôr otázka, či vysoká kultúra môže existovať bez lebky. Čo má držať v ruke Hamlet, konvičku? Čo má ležať pri nohách Holbeinových Veľvyslancov? Osviežovač vzduchu? Čo má ležať na písacom stole bezpočetných svätých Hieronymov, v jaskyniach kajúcnych Magdalén, pod tisíckami krucifixov? Bábiky Barbie?

Deti, skôr než ich pokazí tá vizuálna kaša, ktorú im servírujú rodičia, často vnímajú hrôzu smrti v celej jej temnej nádhere: majú pocit neodvolateľnosti, ku ktorému sa možno neskôr budú celý život približovať. Každý z nás si asi pamätá moment, keď si uvedomil silu slov ‚nikdy viac‘, ‚raz navždy‘ a ‚naposledy‘. Drahá čitateľka, miesto toho, aby ste sa schovávali za plyšové zvieratká pastelových farieb, mali by ste sa zastaviť pred (nefungujúcim) verejným záchodom v Szczęśliwickom parku a povedať sama sebe: memento mori.

Text vyšiel v týždenníku Polityka.