V septembri 2001 sa v juhoafrickom meste Durban zišla konferencia Organizácie spojených národov proti rasizmu, ktorá mala za cieľ verejne vyhlásiť otrokárstvo a kolonializmus za zločin. Organizátori chceli, aby sa pri tomto slávnostnom zhromaždení celé ľudstvo pozrelo svojim dejinám do tváre a chladnokrvne spísalo ich kroniku.
Foto: Martine Franck
Pekné zámery však veľmi rýchlo skončili v atmosfére konkurencie medzi obeťami a justíciou lynču voči izraelským organizáciám a všetkým osobám podozrievaným z toho, že sú Židia. Úmysel dospieť takouto kolektívnou terapiou k zahojeniu minulosti a novým ľudsko-právnym štandardom priniesol výbuch nenávisti, ktorý však atentáty 11. septembra pár dní po skončení konferencie rýchlo zatisli do zabudnutia.
Pripomeňme si teda: proti vôli usporiadateľov sa Durban stal arénou, v ktorej sa kričalo, urážalo a znovu sa hrala komédia prekliatych tejto Zeme proti bielemu dobyvateľovi. “Mŕtvi žiadajú spravodlivosť ústami svojich potomkov, pretože bolesť a hnev tu stále sú. – The pain and anger are still felt. The dead, through their descendants, cry out for justice,” povedal Kofi Annan 31. augusta toho istého roka. To je pozoruhodný výrok generálneho tajomníka OSN, skôr volanie po pomste než po zmierení.
Delegáti, najmä delegáti z arabských krajín, ho vzali doslova a spolu s africkou skupinou urobili z konferencie priestor antikoloniálneho revanšu. Západ so svojím vrodeným sklonom k vyvražďovaniu by mal uznať svoju vinu, prosiť o odpustenie a zaplatiť v minulosti utláčaným symbolické a finančné reparácie. Hnev vyšpľachoval do výšky a porážka druhej intifády izraelskou armádou ho vybičovala ešte viac.
Preklínal sa tu sionizmus ako súčasná forma nacizmu a apartheidu, ale aj ako “biely teror”, ktorý “obchodovaním s ľuďmi, otrokárstvom a kolonializmom v Afrike vyvolával jeden holokaust za druhým.” Izrael by mal zmiznúť a jeho politici by mali byť súdení pred medzinárodným súdom, tak ako boli súdení vojnoví zločinci v Norimbergu. Kolujú antisemitské karikatúry, výtlačky Hitlerovho Mein Kampfu a Protokolov sionských mudrcov. Pod jednou Hitlerovou fotografiou stojí, že by nikdy neexistoval Izrael a Palestínčania by neboli museli prelievať krv, keby tento človek zvíťazil. Niektorí delegáti boli fyzicky ohrozovaní, kričalo sa “Smrť Židom”. Fraška vyvrcholila v momente, keď sudánsky minister spravodlivosti Ali Mohamed Osman Yasin začal žiadať o reparácie za otroctvo, zatiaľ čo v jeho vlastnej krajine naďalej bez hanby zotročujú ľudí. Ako keby ľudožrúti odrazu lobovali za vegetariánstvo.
Dalo sa predpokladať, že OSN bude o tej temnej komédii uvažovať a pomôže zabrániť druhému takémuto omylu. No nemali by sme podceňovať odhodlanosť diktatúr a fundamentalistov, ktorí si z Komisie OSN pre ľudské práva urobili platformu pre svoje požiadavky. Roku 2009 by sa mal konať Durban 2, ktorý sľubuje opakovanie Durbanu 1. Durban Review Conference je naplánovaná na 20. až 24. apríla do Ženevy.
Už šesť rokov sa formulujú správy a projekty, z ktorých je zrejmé, že sa môžeme obávať toho najhoršieho. Štrnásteho septembra 2007 mal Doudou Diene, zvláštny spravodajca OSN pre rasizmus, xenofóbiu a diskrimináciu, pred OSN v Ženeve prejav. V ňom znovu obviňuje západné krajiny, že od 11. septembra odštartovali tie najperfídnejšie formy islamofóbie. Túto islamofóbiu definuje ako rasizmus, siahajúci až k prvým kontaktom medzi islamom a kresťanstvom, hlavne križiackym výpravám a španielskej rekonkiste.
Spomína síce antisemitizmus, nepriateľstvo ku kresťanstvu a iné formy náboženskej diskriminácie, no “antimoslimský rasizmus” mu zvlášť leží na srdci. V celej Európe a Spojených štátoch sa intelektuáli a politici všetkých smerov proti náboženstvu Proroka dopustili celého radu pokleskov: princípu laicity, za ktorý tak bojujú Francúzi, “zákazu náboženských znakov vo verejných školách”, “hroziacemu zákazu nosenia burky vo verejných budovách v Anglicku” a vyhláseniami proti závoju a šatke, ktoré sú podľa neho znakom intolerancie. Doudou Diene ľutuje, že “laicizmus mal za následok všeobecnú podozrievavosť k náboženskej viere”. Myslí si, že “dogmatický sekularizmus” sa využíva na “manipulovanie náboženskej slobody”. Ani mu nepripadá zvláštne, že Západ vraj stojí ako “oporný pilier otrokárstva a kolonializmu” a stojí aj v čele “systematickej štvavej kampane proti moslimským intelektuálom” (pritom má na mysli najmä Taríka Ramadána) a sleduje huntingtonovskú ideu “boja kultúr”.
Zato prenasledovanie kresťanských menšín na Blízkom a Strednom východe, v Afrike a Indii je podľa jeho názoru poľutovaniahodným dôsledkom misijnej práce amerických protestantských cirkví, ktoré nechávajú svojich súvercov pykať za vlastnú bigotnosť. Každá kritika dogmy, každé spochybnenie náboženskej viery by sa podľa Dieneho malo postaviť na roveň rasistickému urážaniu a stíhať. Ježiš, Mojžiš, Mohamed, Budha, Konfucius sa tak stávajú nedotknuteľnými ikonami, ktoré treba chrániť pred zločinnými útokmi. Naozaj sa blíži znovuzavedenie skutkovej podstaty trestného činu rúhania, ako sme ho mali kedysi, tak ako sa toho dožadujú fundamentalisti všetkých troch monoteizmov?
Nečudo, že táto správa má energickú podporu Islamskej konferencie a väčšiny Hnutia nezávislých, v ktorom by ste demokratické krajiny mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Doudou Diene je totiž k autoritárskym režimom v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike veľmi šetrný. Muníciu si necháva pre štáty Európy a Severnej Ameriky, v ktorých vidí úplné pogromy proti menšinám. Ani sa už nebudeme čudovať, že v apríli 2007 bol Irán zvolený za viceprezidenta a Sýria za spravodajcu Komisie pre odzbrojenie. Dalo by sa na tom nasmiať, keby to nebolo také tragické!
Skrátka: antirasizmus sa v OSN stal ideológiou totalitných hnutí a tie ho využívajú na svoje účely. Diktatúry alebo notorické polodiktatúry (ako Líbya, Pakistan, Irán, Saudská Arábia, Alžírsko, Kuba, Alžírsko, a tak ďalej) sa zmocňujú demokratického jazyka a inštrumentalizujú právne normy, ktoré potom stavajú proti demokraciám, tak aby ony samy zostali nespochybnené.
Etabluje sa nová inkvizícia, šermuje pojmom “znevažovania náboženstva” a potiera ním každý náznak pochybností, najmä v islamských krajinách. A to v okamihu, keď sa milióny moslimov, zvlášť v Európe, chcú vyvliecť zo svätuškárstva a fundamentalizmu. Hodnoty sú postavené na hlavu: antirasizmus hlásaný despotami sa stavia do služieb tmárstva a diskriminácie žien! Slúži na to, aby ospravedlňoval presne tie veci, proti ktorým bol pôvodne sformulovaný, útlak, predsudky, nerovnosť.
OSN sa v rukách týchto mocných a organizovaných loby stáva nástrojom spiatočníctva v celom svete, akoby ani nevznikla na to, aby šírila právo, mier a ľudskú dôstojnosť.
K tomuto šialenému kúsku musí Európa zaujať jasný postoj: jednoducho ho bojkotovať. Tak ako sa to už rozhodla urobiť Kanada. Možnože by stálo za úvahu aj rozpustenie Komisie pre ľudské práva, respektíve možnosť pripustiť do nej len skutočne demokratické krajiny. Je neúnosné, aby lobisti, fanatici a tyrani roku 2008 – tak ako kedysi v tridsiatych rokoch – súdili práve tie národy, ktoré uznávajú právo, pluralizmus strán a slobodu názoru.
Text vyšiel v nemeckom preklade na webovej stránke Perlentaucher, v anglickom preklade na webovej stránke signandsight.com.