Neprehliadnite: Nobelova cena za literatúru pre Tomasa Tranströmera

Foto: Andrei Romanenko

Ohromne ma potešila správa, že že Nobelovu cenu za literatúru dostal Tomas Tranströmer, píše v blogu časopisu New Yorker írsky básnik Paul Muldoon. Viem si predstaviť, že Švédska akadémia sa zdráhala udeliť cenu domácemu autorovi, pretože sa môže zdať, že sa to nepatrí, a preto som rád, že nad zmyslom pre to, čo sa patrí zvíťazil zmysel pre to, čo je dobré. Švédsko môže byť hrdé, že si uctilo básnika, ktorý dal tak veľa zbytku sveta a ktorý potvrdzuje rozšírené presvedčenie, že poézia nie je o nič menej politicky angažovaná, ak sa zaoberá domáckym svetom varenia vody a klebiet, ako keď si berie na mušku vonkajší svet “pálenia čarodejníc a kacírov na horúcich námestiach”, ako to raz povedal veľký Derek Mahon. V apríli tohto roku som mal som tú česť zúčastniť sa oslavy osemdesiatych narodenín Tomasa Tranströmera v Štokholme a úžasne na mňa zapôsobilo, nakoľko ho tam široká verejnosť prijala za svojho básnika, ktorý národu nehovorí vždy to, čo si myslí, že chce počuť. Na základe tejto skúsenosti očakávam, že sa dnes večer na uliciach Štokholmu bude tancovať.

Foto: Maja Suslin / AP Photo

Anglický spisovateľ a prekladateľ Tim Parks zas vo svojom blogu v New York Review of Books hlása, že celá Nobelova cena je nezmyselná, keďže nie je reálne od členov Švédskej akadémie – univerzitných profesorov, pre ktorých je táto úloha doživotným trestom – očakávať, že sa popri kope záväzkov každý rok oboznámia s knihami od stovky autorov z celého sveta a prečítajú si celoživotné dielo hŕstky tých, čo sa dostali do užšieho výberu: Na chvíľočku sa zamyslime a predstavme si našich švédskych profesorov, ktorí majú za úlohu (podľa stanov z roku 1786) strážiť čistotu švédskeho jazyka, ako porovnávajú básnika z Indonézie, ktorého možno preložili do angličtiny, s prozaikom z Kamerúnu, ktorého dielo majú k dispozícii trebárs len vo francúzštine a ďalším, čo píše v afrikánčine, no v zahraničí ho vydávajú len v nemeckom a holandskom preklade, a potom s velikánom ako Philip Roth, ktorého by si samozrejme mohli prečítať v angličtine, ale môžu aj podľahnúť pokušeniu, keď už pre nič iné tak pre únavu, čítať ho po švédsky. (…) Občas si porota samozrejme popáli prsty. Zrejme sa im zdalo, že sa nemôžu pomýliť v prípade ľavicovej feministky Elfriede Jelinek, zasypanej veľkými literárnymi cenami v Nemecku a Rakúsku. No jej dielo je kruté a často dosť nestráviteľné (v takom Taliansku alebo Anglicku by literárnu cenu nikdy nezískala) a obzvlášť jej román Lust (Lačnost), ktorý vyšiel tesne pred vyhlásením ceny, sa vôbec nedal čítať. Viem to, lebo som sa o to pokúsil, a neraz. Skutočne ho členovia poroty čítali? Pochybujem. A tak neprekvapuje, že po tejto kontroverzii sa potom chvíľu rozhodovali menej prekvapivo: najprv pre Harolda Pintera, ktorý bol politicky vhodný a napoly zabudnutý; potom pre Maria Vargasa Llosu o ktorom som bol presvedčený, že túto cenu získal už pred rokmi. Určite si preto občas s úľavou povedia, dočerta s tým všetkým, a dajú cenu Švédovi, v tomto prípade osemdesiatnikovi, uznávanému ako najlepší žijúci básnik tejto krajiny a ktorého celé dielo, ako pôvabne poznamenáva (predseda poroty) Per Englund, by sa vošlo do tenkého paperbacku. Skrátka, víťaz, ktorého celoživotné dielo si celá porota prečíta v pôvodnej čistej švédštine behom jediného popoludnia. Možno si potrebovali oddýchnuť. Nehovoriac o drobnosti, nezanedbateľnej  v dnešných krízových časoch, že cena vo výške 1,5 milióna dolárov ostane vo Švédsku.

V slovenskom preklade vyšli jeho básne: