Foto: Susana Vera / Reuters
Dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo sa vám to môže vyplniť, hovoria Američania. Na mňa však americká rada neplatí, lebo celé roky som si želal, aby Európska únia vydržala pokope, čo však vyzerá stále menej splniteľné. Dnes sa naopak stále viac vypĺňajú moje obavy, že sa rozpadne.
Psychicky sa na rozpad pripravujem už dlho, hoci samotná predstava o čom bola donedávna len hmlistá. Až v posledných týždňoch sa vyrojili vo svetovej tlači a na akademickej sieti analýzy, ako by mohol taký rozpad vyzerať. Je to zaujímavé čítanie. Všetky texty sa venujú prvým dňom po bankrote Grécka, ktorého priebeh je podľa ich názoru nemožné ustrážiť, čo povedie k rozpadu eurozóny a ten zase nevyhnutne k rozpadu Európskej únie. Ani tie najodvážnejšie si však netrúfnu zájsť v detailoch ďalej než po prvé dni. Je to ako v šachu – ak urobíte zlý prvý ťah, dokážete odhadnúť ešte pár ďalších vynútených chýb, ale konečné postavenie vašej zákonitej prehry pri mate môže mať tisíce podôb. Nie že by na tom veľmi záležalo.
Prvé ťahy teda budú vyzerať asi takto: Grécka vláda jedného dňa zistí, že už nemá peniaze, uzavrie banky aj hranice, aby jej zvyšné eurá neodplávali do Nemecka. Keďže tento krok odporuje európskym zákonom, vytvorí sa nelegálne prostredie, čo spolu s nevyhnutným útokom vkladateľov a investorov na oslabené európske banky, napríklad francúzske, vyvolá chaos a krach mnohých zahraničných firiem, ktoré v Grécku podnikajú, nákaza sa tak bude napriek pokusom o postavenie ochranného múru šíriť ďalej, najskôr do Španielska a do Talianska. Európska centrálna banka tam bude musieť nalieva? neobmedzené peniaze, čo vyvolá paniku na finančných trhoch atď. Jednotlivé štáty sa začnú brániť uzatváraním kapitálových tokov, čo vyvolá nekontrolovateľný kŕč ekonomiky, o politike ani nehovoriac. Scenárov je viac, vrátane prípadného odchodu Nemecka z eurozóny, konečný efekt pre Európu je však rovnaký.
Jediná analýza, ktorá si zatiaľ trúfla aj vypočítať straty po rozpade eurozóny, je od švajčiarskej banky UBS, ktorá zároveň tvrdí, že záchrana eura je zhruba desaťkrát lacnejšia. Cituje ju aj náš minister financií Ivan Mikloš, keď hovorí, že pri rozpade eurozóny sa len v prvom roku prepadne HDP Nemecka o 25 percent a menšie štáty sa môžu tešiť na prepad o 40 až 50 percent. Takýto pokles HDP nastal len v tridsiatych rokoch počas Veľkej depresie, po ktorej nasledovala vojna.
Hovoriť o vojne je háklivé, nedávno si to na vlastnej koži vyskúšal poľský minister financií Jacek Rostowski, keď povedal, že v Európe bude do desiatich rokov po rozpade eura vojna. Dočkal sa ostrej kritiky, že straší ľudí. Denník Financial Times vo svojej analýze prípadného krachu eura pripomína francúzsko-pruskú vojnu v rokoch 1870 – 1871, ktorá vyvolala prvé napätia v Latinskej monetárnej únii (sformovanej v roku 1865 Francúzskom, Belgickom, Švajčiarskom a Talianskom). Túto menovú úniu potom pochovala v roku 1914 prvá svetová vojna, s ktorou zanikla aj prvá veľká vlna globalizácie. Ešte tesne pred vypuknutím tejto vojny ekonómovia a analytici na celom Západe jedným dychom tvrdili, že je nemožná, lebo globálny kapitalizmus a finančné trhy ju nepripustia.
Zvláštne je, že analýzy zániku eura považujú za hybnú silu rozpadu – okrem neschopnosti európskych politikov dohodnúť sa na záchrane spoločnej meny – onen zvláštny fenomén sebanapĺňajúceho sa proroctva, tú povestnú špirálu strachu, ktorú finančné trhy nedokážu ovládať. Európa, ktorá vybudovala svoj svetový úspech na osvietenskom uctievaní rozumu, sa rozpadne na nezvládnutí emócií. Zaslúžene, povedia Číňania.
V takýchto neistých časoch, keď sa trasie systém, ktorý v normálnych časoch drží svojou inštitucionálnou mohutnosťou blúznivcov rôzneho druhu pri zemi, začínajú títo blúznivci a hráči dvíhať hlavy. Pamätám si ich ešte z novembra 1989, krátko po tom, čo sa zrútil komunistický systém. Vyrojili sa nevedno odkiaľ, mali šialený pohľad, energiu a šialené nápady, ako zmeniť svet. Mnohí z nich už po pár mesiacoch zapadli do zabudnutia, ale našli sa aj vytrvalci. Jedným z nich bol Vladimír Mečiar. Jeho obrovskou výhodou bolo, že bol hráčom, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra, lebo si vôbec nevie predstaviť svoju prehru a ani následky toho, čo sa stane, až sa mu vyplní jeho želanie. Preto dokázal – spolu s ďalším fanatickým hráčom Klausom – rozdeliť Československo.
Nechcem sa teraz venovať tomu, či bol rozpad Československa úspechom alebo prehrou pre Čechov aj Slovákov – to sa napokon ukáže až pri prvej vážnej skúške z geopolitiky, ktorá nás čaká po rozpade EÚ. V každom prípade by nám ale skúsenosť z tej doby pred dvadsiatimi rokmi mala dať jednu mentálnu výhodu: vieme totiž, že štáty a inštitúcie sa dokážu rozpadnúť v priebehu mesiacov a dokonca proti vôli obyvateľstva, jednoducho len preto, lebo hráči s emóciami naštartujú procesy, ktoré sa už nedajú zastaviť. Na prahu takého procesu sa dnes nachádza celá Európa.
Hráčov a revolucionárov, ktorí čakajú na rozpad systému a na svoju príležitosť, je dnes v Európe dosť, hoci väčšinou ešte nie sú pri moci. Na Slovensku už jedného máme. Je zvláštne, že po celé roky mnohí považovali za Mečiarovho nástupcu Roberta Fica. Myslím, že to bol od začiatku veľký omyl celej jednej generácie, ktorá Mečiara alebo jeho nástupcu potrebovala ako zrkadlo, v ktorom sa ona sama videla lepšou. Iste, Fico je nebezpečný politik, ktorý považuje slobodu skôr za nevyhnutné zlo než za základ ľudskej dôstojnosti, ale na Mečiara sa vôbec nepodobá. Nie je to ten typ revolučného hráča, ktorému je jedno, čo sa stane zajtra. V istom zmysle je tradičným politikom, ktorý sa v geopolitickej orientácii a chápaní politiky takmer nelíši od svojich úhlavných nepriateľov, za ktorých považuje Dzurindu s Miklošom.
Tým skutočným mentálnym nástupcom Mečiara je Richard Sulík. Naším šťastím je, že tento človek nemá Mečiarove schopnosti ani energiu, aj tak však stojí za pozornosť, lebo po ňom možno prídu iní, talentovanejší. S Mečiarom zdieľa kľúčovú vlastnosť – je to politický gambler a revolucionár. K životu potrebuje chaotické prostredie, preto ho vytvára. Práve preto Sulík nepotrebuje Európsku úniu, lebo ho brzdí v rozlete. Tak ako Mečiara brzdilo v rozlete Československo.
Nie je náhoda, že Sulík je pravičiar. Revolučnú zástavu totiž dnes na Západe dvíha práve radikálna pravica, ktorá chce zničiť tradičný systém, považuje ho za prehnitý a socialistický – od Tea Party v Amerike až po Le Penovú vo Francúzsku či Pravých Fínov. Je paradox, že ľavica so svojou revolučnou minulosťou reprezentuje v týchto časoch skôr mierny stredný prúd a taký Zapatero v Španielsku či Papandreou v Grécku dokonca proti svojmu presvedčeniu škrtajú ako o život, len aby udržali svoje krajiny v eurozóne.
Ale moje obavy o Európu nie sú odvodené od Sulíka. Sú odvodené od jazyka, ktorý používajú mnohí významnejší odporcovia Európskej únie – hoci mnohí z nich sa tvária, že sú len odporcami pôžičky Grécku a chcú vlastne Európu zachrániť. Ten jazyk sa opiera o zdanlivo morálne princípy, ako je nemravnosť zadlžovania a nespravodlivosť, keď chudobní majú doplácať na bohatých. Opäť je zvláštny paradox, že to hovorí predovšetkým pravica, ktorá ako keby zabudla, že to bol vynález úveru, ktorý naštartoval európsku priemyselnú revolúciu a zrodil kapitalizmus, že to hovorí tá istá pravica, ktorá až donedávna oslavovala dereguláciu finančného sveta, ktorý toxickými derivátmi nafukoval úverovú bublinu globálnych rozmerov.
Mravné kategórie, ktorými operujú odporcovia pôžičky Grécku, sú v skutočnosti nástrojom k vyvolávaniu nenávisti medzi národmi, ich jazyk je obviňujúci a vo svojej sémantike hlboko negatívny. Jeho záporná energia na celej čiare víťazí nad ťarbavou obranou pozitivistov, ktorí sa zmôžu len na varovania, že mravný radikalizmus je cestou do pekla.
Pamätám si tento jazyk veľmi dobre – pred dvadsiatimi rokmi ho používali českí aj slovenskí nacionalisti a jeho záporná energia viedla k nevyhnutnému rozpadu. Aj vtedy operoval zdanlivo mravnými kategóriami – českí nacionalisti prepočítavali, koľko doplácajú na Slovákov, tí slovenskí zase tvrdili, že Česi zámerne ruinujú slovenskú ekonomiku. Nech nás nemýli zdanlivý fakt, že rozpad Československa bol vlastne úspechom pre oba národy, lebo z pohľadu budúcich dejín to môže vyzerať úplne inak. Česko priviedol pocit oslobodenia sa od Slovákov až do arogantnej ostrovnej mentality, odkiaľ sa celej Európe vysmieva. Slovensko si zasa svoj rozpoznaný osud večnej periférie kompenzuje vzdorom voči Bruselu. Túto zástavu ako prvá hrdo zdvihla Iveta Radičová, ktorá však už po roku vládnutia pripomína skôr týranú ženu než premiérku. Ak to bude spor o euroval, ktorý ju pripraví o funkciu, bude to svojím spôsobom spravodlivý trest za jej naivitu.
Podstatné však je to, že tým istým dynamickým jazykom plným zápornej energie, ktorý pred dvadsiatimi rokmi viedol k rozpadu jedného štátu, hovorí dnes stále viac Európanov. Z toho plynú moje obavy.
Na druhej strane, moje domáce skúsenosti možno neplatia pre Európu ako celok. S pribúdajúcimi analýzami toho, čo nás čaká po bankrote Grécka, sa totiž začína meniť doteraz váhavý jazyk obrancov eura a Európskej únie, stávajú sa nimi dokonca aj tí, ktorí mali k euru a EÚ odstup. Keď týždenník The Economist vo veľkom úvodníku minulý týždeň smutne priznal, že všetky pravdy dávnych kritikov eura sú dnes irelevantné, lebo nechať euro padnúť je oveľa, oveľa horšie, niečo sa deje. Je možné, obrancovia EÚ nájdu slová, ktoré budú mať dostatok energie, aby prinajmenšom vyrovnali sily so zápornou sémantikou svojich odporcov. Dosť si to želám, bez ohľadu na to, čo o takýchto želaniach hovoria Američania.